TÝŽDŇOVKA: O lesníctve s dušou a kedy deti vnímajú lesníkov lepšie ako dospelí
- Zverejnené v Aktuálne
- Pridať nový komentár
Tento týždeň som spracoval podklady zo stretnutí na Lesnej správe Turcovce v Sedliskách neďaleko Vranova nad Topľou, ktorá patrí do organizačnej zložky OZ Vihorlat štátneho podniku LESY SR. Napísal som reportáž do februárového vydania časopisu LES & Letokruhy o tamojšom kolektívne ľudí s titulkom, ktorý vystihol to, čo nás s kolegom Petrom Gogolom zaujalo v rozhovoroch so štátnymi lesníkmi najviac: Lesnícka komunita s dušou.
„Myslím, že som mal po návrate zo sveta v roku 2016, kedy som sa stal vedúcim tunajšej lesnej správy, šťastie na ľudí okolo seba, najmä na tých najbližších tu na správe. V každom z nich je lesnícka duša, silný vzťah k lesu. Nepatrím k direktívnym ľuďom. Vždy sa snažím presvedčiť iných o navrhovaných riešeniach tak, aby si sami uvedomili, že sú správne. Nestačí dať príkaz, ľudí treba nabudiť. Keď vidia, že človek má chuť a dáva srdce do toho, čo robí, tak sa na nich jeho prístup prenesie a dostavia sa aj výsledky,“ povedal nám vedúci Lesnej správy Turcovce Ing. Juraj Krišta.
65-ročný lesník s bohatými skúsenosťami z lesníckej prevádzky v štátnom a neštátnom sektore, zo Slovenska i zo zahraničia, kde pracoval 16 rokov. V piatok 31. januára 2025 končí rozlúčkovým stretnutím s priateľmi, kolegami a spolupracovníkmi v Zámutove aktívnu lesnícku službu.
Jedenásty rok pôsobí na Lesnej správe Turcovce ako ťažbový technik 36-ročný Ing. Ľuboš Vaško. Na tému lesníckej spolupatričnosti a súdržnosti, o ktorej sme sa rozprávali, vyjadril svoj názor: „Cítim to tak, že ľudia, ktorí sú ako ja od útleho detstva vedení k vzťahu k prírode a lesu vedia, že chcú obetovať celý život lesu, práci v lese a pre les.
A nič na tom nemení ani pocit, že sa z lesníctva vytráca tá jeho podstata, duša, o ktorej hovoríme a ktorú podľa môjho názoru krásne vidieť v známom filme Nevera po slovensky. Lesník skrátka nie je povolanie, v ktorom nastúpite do práce o 7. hodine ráno a skončíte o 15. hodine popoludní. Dobrý lesník je v lese vždy, keď je to potrebné.“
K lesníctvu s dušou prirodzene patrí snaha a chuť presvedčiť aj iných o význame lesa pre spoločnosť a lesníckej práce pre les. Lesníci sa vo všeobecnosti zhodujú na tom, že dlhé roky podceňovali komunikáciu s verejnosťou, pretože sa mylne domnievali, že si stačí robiť svoju prácu a netreba o nej hovoriť. Z komunikačných nástrojov sa im postupne darí zvyšovať úroveň a dosah lesnej pedagogiky. Preto v lesníckej komunite v súčasnosti rezonuje rozhodnutie štátneho podniku LESY SR spoplatniť aktivity lesných pedagógov.
Ing. Juraj Krišta ho komentoval osobnou skúsenosťou: „Toto rozhodnutie ma veľmi mrzí. Z našej lesnej správy chodíme občas medzi deti do dvoch neďalekých základných škôl. Donesieme im stromčeky, porozprávame o lese. Pred časom ma zastavila na chodníku jedna mladá pani a pustila sa do mňa, že čo to my lesníci deťom v škole rozprávame, veď len ťažíme drevo a ničíme lesy.
Zareagoval som slovami: „Viete čo? Poviem vám to inak. Keď sa necháte ovplyvniť iba tou hrajúcou skrinkou, čo máte doma, mali by ste sa pri všetkej úcte zamyslieť nad tým, že vaše dieťa má viac rozumu ako vy, pretože rozmýšľa nad tým, čo sa mu povie. Vy iba sledujete, čo hovoria v televízii.“
Skrátka deti sú viac otvorené infomáciam a keď ich dostanú aj od nás, prídu domov a hovoria rodičom, ale nám lesníci povedali, že to tak nie je, ako to hovoria v televízii. A keď ich navyše zoberieme do lesa, zasadíme s nimi stromčeky, alebo im názorne ukážeme niečo iné, čo robíme, vnímajú to úplne inak ako ich rodičia.
Naši odporcovia tvrdia, že mladý les nie je les. Nie je to pravda. Aj na malých deťoch vidieť, že sú to ľudia, ktorí vnímajú a rozmýšľajú. A potom sa aj pri mne na dedine pristavia a opýtajú sa na to, čo ich zaujíma. Ich záujem je skrátka veľký a treba s nimi komunikovať. Je to jedna z možností, ako ľuďom ukázať, kam my lesníci patríme a čo pre les a spoločnosť robíme.“
Jozef Marko