Prečo snahy mimovládnych organizácií a občianskych združení, zamerané na úplnú ochranu vlka, zamrzli v 20. storočí: A prečo nedokážu nájsť riešenie jednoduchej hádanky

Populácia vlkov sa vyskytuje vo všetkých krajinách kontinentu, pričom dochádza k zvyšovaniu prepojenia medzi rôznymi populáciami, pričom tieto presahujú 21 500 jedincov. V priebehu rokov 2012 – 2022 došlo k 58 % nárastu populácie vlkov (Di Bernardi a kol., 2025). Podobne aj populácia medveďa sa od roku 2016 zvýšila o 16 – 20 %, pričom počet medveďov na kontinente bol viac ako 20 000 kusov (Kaczensky a kol., 2024)

V decembri 2024 došlo k prijatiu návrhu Európskej únie (EÚ) Radou výboru Bernského dohovoru na zmenu štatútu vlka z „prísne chráneného“ (dodatok II) na „chráneného“ (dodatok III) z dôvodu pozoruhodného obnovenia populácie európskeho vlka (Rada Európy 2024). A práve toto zníženie sa stretlo s prudkým odporom medzivládnych organizácií a občianskych združení a spolkov zameraných na úplnú ochranu vlka. Z ich strany to bolo okamžite širokej verejnosti interpretované ako zvrátenie pokroku v ochrane prírody.

Dôkazy však hovoria o tom, že vlci môžu prosperovať aj v rámci prispôsobiteľnejších režimov hospodárenia a že na podporu ekologicky zdravej a sociálne udržateľnej koexistencie je naopak potrebný pragmatizmus zainteresovaných strán. Strnulosť súčasných rámcov podkopáva sociálnu legitimitu a rozvoj adaptívnych stratégií riadenia, ktoré sú vhodné pre obnovu voľne žijúcej zveri v antropogénnych krajinách. Dnešná politika a diskusie v oblasti ochrany prírody musia prejsť od núdzového režimu smerom k riešeniu distribučných a procedurálnych výziev koexistencie.

Zmena politiky pre vlky by sa nemala vnímať ako kríza, ale ako výzva na obnovu európskej ochrany prírody tak, aby sa prispôsobila úspechu a obnove a jej spoločensko-politickým zložitostiam.

Tu je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že to bola aj samotná zver, ktorá preukázala pozoruhodnú schopnosť prosperovať v antropogénnych krajinách. Príkladom môže byť Holandsko s hustotou obyvateľstva 535 obyv./km², ktoré je domovom najmenej 7 vlčích svoriek (Dekker a kol., 2024). Aj to je dôkazom toho, že „vlci môžu žiť takmer kdekoľvek“ (Ausband a Mech, 2023) a ich expanzia bude pravdepodobne pokračovať dovtedy, pokiaľ tomu nebudú ľudia aktívne brániť, pretože nové životné prostredie vyhovuje potrebám vlka (domáca korisť alebo dokonca odpadky, Di Bernardi a kol., 2025).

Pritom náhrada škôd stojí európske krajiny každoročne 17 miliónov eur. Realita, kedy sa v minulosti ohrozené druhy opäť objavujú a rozširujú do poľnohospodárskych a obytných oblastí, vedie k položeniu a zodpovedaniu niekoľkých zložitých otázok vrátane tejto: Čo teraz? Kam tieto druhy patria a kam nie? Koľko je „dosť“?

Problémom je tiež to, že ani smernica o biotopoch, ani agentúry ochrany prírody nie sú dobre vybavené na riešenie tohto zotavenia, či už ideologicky alebo prakticky. Príkladom toho je, že pre veľké mäsožravce zostávajú do značnej miery v platnosti rovnaké opatrenia a obmedzenia, aké platili v časoch, keď boli kriticky ohrozené.

Preto sa nemôžeme čudovať, že rastie odpor zo strany tých, ktorých tieto druhy negatívne ovplyvňujú, najmä tam, kde sa stávajú hojnými. Všetky snahy o revízie smerníc narazili na tvrdý odpor zo strany ochrancov prírody, ktorí neprestávajú tvrdiť, že druhy sú stále ohrozené alebo tiež, že na odvrátenie krízy biodiverzity je potrebná väčšia obnova.

Táto ich už mnohokrát verejne prezentovaná stratégia o hrozbe alebo kríze sa stala bežnou taktikou, ktorou sa snažia udržať si kontrolu v rámci ochrany prírody. Pre lepšie pochopenie, ako táto ich núdzová metóda naďalej funguje, pozrime sa na niektoré politické a ideologické štruktúry, v ktorých sa takéto reakcie formovali. Čiže, čo bolo v minulosti a čo všetko je za ochranou vlka dnes.

Ing. Ján Krnáč

(Celý článok je uverejnený v časopise LES & Letokruhy 12/2025 )