Komentár: Slová a frázy, ktoré používajú ochranári, keď hovoria o vlkoch

A tak sa poďme spoločne pozrieť, aké slová a frázy môžeme najčastejšie počuť zo strany ochranárov v súvislosti s problematikou konfliktu s vlkom. Skôr, ako sa dostaneme k samotným slovám a frázam, poukážeme na skutočnosť, že stratégia týchto ochranárov je založená na jednoduchom princípe: prezentácia Ja (rozumej ochranári) v pozitívnom zmysle alebo Iného (to sme my, poľovníci) v negatívnom svetle.

Kľúčovou zložkou argumentácie zástancov ochrany vlka sú stále environmentálne prínosy vlka, ktoré sa opierajú o slová užitočnosť/výhody. Stále sa odvolávajú na „obrovskú úlohu“ ich činnosti pri zvyšovaní povedomia o vlkovi. Žiaľ, táto ich činnosť ako sa bežne hovorí, povie len A a nepovie aj to podstatné B. Dôležitosť vlka zdôrazňujú slovami, zameranými na jeho úlohu napr. „veľký, užitočný, dôležitá úloha“, ale aj na samotnú zver „veľký, dokonalý, efektívny selektor“ a samozrejme nezabúdajú zdôrazňovať „lepší ako poľovníci“.

Z pohľadu diskusií o selekcii využívajú slová alebo frázy typu „ pomocník, vlci spolupracujú, vlk je skvelým spojencom v boji proti besnote alebo africkému moru ošípaných „. K týmto opakujúcim sa myšlienkam pridávajú slová a frázy vlk „kŕmi“ iné druhy, vlk ako „hospodár“, vlk ako nositeľ ekonomickej hodnoty („neoceniteľný“, „prítomnosť vlka zvyšuje hodnotu...“).

Tieto myšlienky užitočnosti/výhody bývajú niekedy podporené formálnou autoritou, kde ako dôkaz prezentujú im vyhovujúci vedecký výskum alebo konkrétni prírodovedci. Absenciu predátora vlka spájajú s potenciálne negatívnym scenárom apelujúcim na následky napr.: „toto zviera sa pridá k druhu, ktorý už nenávratne zmizol z planéty Zem“ .

Vo svojej stratégii neobišli ani kultúru, kde odkazujú na  bežné mylné predstavy o správaní vlka, vrátane tých, ktoré sú prezentované v rozprávke o Červenej čiapočke Vlk ľudí vždy desil, ale aj fascinoval. Desivý – niet divu, že sme si tento obraz „vlčej tváre“ vytvorili sami, vychovaný v rozprávke o Červenej čiapočke, „naplnený“ poverami a od mladosti vystrašený vlkolakom.

Výsledkom bol obraz nenávideného, ​​krvavého predátora, poháňaného výlučne jeho vražedným inštinktom. S tým je spojené a ich používanie deiktického zámena „my“, ktoré slúži ako delegovanie zodpovednosti za negatívne vnímanie vlka na príjemcu. Ďalším znakom pre ich komunikáciu je, že negatívne vlastnosti vlka napr. „krvavý“, „desivý“, „nebezpečný“ atď. hodnotia ako nepravdivé s využitím slov „mýtus“, „rozprávka“, „folklór“, „lož“ atď.

Neoddeliteľnou súčasťou ich stratégie je aj stratégia upokojenia, prostredníctvom ktorej sa snažia vybudovať pozitívny obraz vlka zmiernením negatívneho vnímania vlka ako predátora. Toto je sprevádzané využívaním zvýhodnenej terminológie napr. „ iba v niektorých obdobiach“, „stretnutia sa skončili iba hryzením “, „ale hlavne v zime“ alebo použitím slovne zásoby hodnotiacej nedostatočné dôkazy o skutočnom počte zvierat usmrtených vlkmi, napr. „ťažko určiť...“, „pripisuje sa to vlkom“.

Na rozdiel od stratégie prezentácie Ja (rozumej ochranári) v pozitívnom zmysle, využívajú aj stratégiu očierňovania (alebo negatívnej prezentácie), ktorej hlavnou úlohou je vytvorenie negatívneho obrazu Iného (to sme my poľovníci). Mnohé z ich argumentačných schém sa opakujú a opierajú sa však o rôzne dôkazy a slúžia na odôvodnenie ich rôznych tvrdení. Názory Iného považujú za „demagogickú propagandu“.

Niečo podobné môžeme z ich strany (rozumej ochranárov) pozorovať aj pri opakujúcich sa myšlienkach nebezpečenstvo/hrozba. V tomto prípade sa ochranári prezentujú tým, že vnímajú vlka ako subjekt v nebezpečenstve a poľovníci (ktorí považujú vlka za subjekt nebezpečenstva ), že sú samy subjektom nebezpečenstva. Tento ich druh argumentácie spájajú s opakujúcou sa myšlienkou katastrofy.

A aby ochranári podporili svoju prezentáciu, namierenú voči poľovníkom, používajú gramatický jav trpný rod alebo procesné podstatné mená napr. „Dôvodom tohto stavu je strieľanie (využívajú dokonca aj slová, ktoré majú u poslucháčov vyvolávať emócie, proti ktorým sa nedá bojovať), ktoré eliminuje prirodzený rast a spôsobuje narušenia v prirodzenej sociálnej štruktúre rodinných skupín vlkov.

No ich stratégia sa nevyhýba ani klamným formuláciám relevantnosti (závažnosť, dôležitosť) napr. sa snažia previesť dialóg od diskusie o probléme samotnom k diskusii zameranej na podkopanie dôveryhodnosti oponentov (poľovníkov), pričom sa snažia presvedčiť Iného (poľovníkov) nie argumentmi, ale hrozbou alebo nátlakom. Typickým manévrom zo strany ochranárov je aj spochybňovanie kompetencií a dobrých úmyslov Iného (poľovníkov).

Ochranári využívajú mnoho jazykových prostriedkov, ktoré majú dokazovať ich angažovanosť v diskutovanej téme, ako napríklad intenzifikáciu slovnej zásoby, sprevádzajúcej procesné podstatné mená. Napr. „drastické zníženie“, „nemilosrdné prenasledovanie“, alebo vyjadrovanie negatívnych pocitov „vystrašený“, „bojí sa“, „znepokojený“ atď.

Majú tiež tendencie využívať väčšiu škálu argumentačných schém na zdôvodnenie cieľa ich stratégie. Opakujúca sa z ich strany myšlienka neprimeraných prostriedkov slúži na vykreslenie tlaku lovu vlkov ako neprimeraného na populáciu vlka a tiež jeho vplyvu na chov hospodárskych zvierat. K tomu sa ešte ochranári snažia presvedčiť ostatných vyvolaním ľútosti alebo pocitu viny, namiesto toho, aby predložili logické dôkazy alebo dobré zdôvodnenie.

Z ich stany ide o klamlivú taktiku, ktorej úlohou je manipulovať emóciami, namiesto toho, aby sa zamerala na podstatu argumentu. Cieľom je získať čo najväčšie sympatie poslucháčov a čitateľov na sociálnych sieťach.

Samozrejme, že ochranári vo svojej stratégii nezabudli prezentovať aj ekonomický rozmer ochrany vlkov, ktorý je potencionálne ekonomickým prínosom, na rozdiel od Iného (poľovníkov), ktorý ochranári označujú za ekonomickú stratu.

Celkovo môžeme klasifikovať stratégie ochranárov ako stratégie transformácie, ktorých jediným cieľom je transformovať súčasný regulačný prístup na prístup úplnej ochrany, čo je v súlade s ich preferenciami.

Špecifikom, ktoré dnes vidíme je, že používanie prostriedkov negatívneho hodnotenia súčasného stavu (regulácia populácie), a to ako pri argumentácii, tak aj v jazykových prvkoch napr. „nadmerný lov, rozšírené mylné predstavy o vlkoch, údajné porušovanie medzinárodných zákonov o ochrane prírody“.

Neprekvapuje ani to, že pri diskusiách ochranárov často zabúdajú na obete vlka t. j. majiteľov hospodárskych zvierat. Alebo ich využívajú len vtedy, keď sa to hodí do ich stratégie, pričom často prichádzajú s tvrdením, že existencia vlka už nepredstavuje finančnú hrozbu pre poľnohospodárstvo.

V diskusiách ochranárov nachádzame vzorce, spájajúce ich stratégiu s progresívnym pohľadom na svet v spojení s mestskými komunitami, pričom vidiecke prostredie, ktoré je najviac ovplyvňované vlkom, im je cudzie.

Ing. Ján Krnáč