Komentár: Čo sa skrýva za konfliktom lesníci verzus ochranári

Zatiaľ čo environmentálne faktory sú vykresľované ako hlavná príčina škôd v lesoch, ochrancovia prírody obviňujú aj lesníkov. Lesy sa prezentujú ako hlavný postihnutý a zároveň najdôležitejší faktor riešenia krízy v súvislosti s jej potenciálom zmierňovania klímy. Postupy lesného hospodárstva sú identifikované ako kľúčové nástroje, prispievajúce k týmto riešeniam.

Veľmi často je možné vidieť ale aj počuť diskusie o lesoch, ktoré sa zameriavajú na sporný význam medzi sektormi lesného hospodárstva a ochrany prírody. A to všetko na pozadí prebiehajúcich klimatických a spoločenských zmien. Ochrancovia súťažia o úspešnú pozíciu v mediálnej diskusii a ich  postavenie v médiách im umožňuje  aktívne prezentovať svoje perspektívy vo verejnom priestore.

Je pritom kontraproduktívne, že z pohľadu etiky novinárskych praktík by tieto mali poskytovať čitateľovi čo najneutrálnejšie a najobjektívnejšie informácie. Žiaľ, skutočnosť je iná. Novinári podstrkujú verejnosti len také skreslené a neúplné informácie, ktoré sledujú jediný cieľ – zvyšovanie sledovanosti. Z pohľadu sociálnych sietí tu vznikol priestor na bezduché a veľakrát emocionálne komentáre, ktorým chýba vecnosť a relevantnosť.

Médiá (okrem odbornej tlače) teda neprispievajú len k vytváraniu konfliktu, ale ovplyvňujú aj jeho samotný priebeh.

Pri diskusiách vychádza najavo silná polarizácia diskusie a zovšeobecňovanie protichodných strán. Zatiaľ čo lesnícky rámec odkazuje na prevládajúcu koncepciu neodčleniteľného multifunkčného lesníctva so zameraním na produkciu dreva, ochrana prírody je v protiklade s požiadavkami na uprednostňovanie ekologických záujmov prostredníctvom holistických prístupov manažmentu ekosystémov. 

Z pohľadu súčasných škôd lesnícky rámec propaguje prírodné faktory ako výlučnú príčinu súčasných výziev. Súčasne zdôrazňuje potrebu aktívneho obhospodarovania lesov, aby sa vyrovnali so súčasnými výzvami a vybudovali „klimatické lesy “, ktoré sa nielen prispôsobia meniacemu sa podnebiu, ale tiež zmiernia účinky klimatických zmien z dlhodobého hľadiska:

 „Teraz musia byť odumreté stromy z lesa definitívne odstránené a les musí byť znovu zalesnený. Klimatická transformácia lesa na menej monokultúr  a viac zmiešaných porastov je obrovská úloha, ktorá si vyžiada viac zamestnancov lesov a široké portfólio druhov stromov,“ vrátane cudzích druhov, ktoré sú prispôsobené novým klimatickým podmienkam. Okrem toho podľa lesníckeho rámca „obhospodarovaný les ukladá viac CO₂ ako les, ktorý je ponechaný sám pre seba“, keďže „uhlík sa ukladá do zabudovaného dreva a les sa zároveň omladzuje,“ čo vedie k ďalšej sekvestrácii.

Podľa tejto argumentácie sú prostredníctvom aktívneho hospodárenia v lesoch poskytované aj ďalšie ekosystémové služby. Okrem toho lesnícke rámce zdôrazňujú ekonomické a ekologické funkcie, pretože „nesmieme zabúdať, že les je dôležitým ekonomickým faktorom.“

„Prírode blízke lesy s väčším množstvom mŕtveho dreva nemajú menšiu druhovú diverzitu v porovnaní s úplne chránenými lesmi“. Stručne povedané, lesnícky rámec zdôrazňuje, že  „nechať les sám sebe nemá zmysel ani z ekologického, ani z ekonomického hľadiska“. Ochranári naopak zdôrazňujú, že tieto argumenty sú „čisto o ekonomických záujmoch“. 

„Lesníci vysadili až príliš veľa monokultúrnych plantáží. Preto sa lesníctvo považuje za neúspešné“. Podľa ich argumentácie „nie sú to lesy, ktoré umierajú, ale ekonomicky orientované plantáže“. Na druhej strane ochranári namiesto toho, aby prijali aktívne opatrenia (tzn. zapájali sa do výsadby stromov namiesto do bezduchých debát), zaviazali sa „všetko nechať ísť“  a „väčšinu kmeňov nechať voľne ležať. Pôda sa tak zatieni a viaže vlhkosť a biomasa môže vyživiť ďalšiu generáciu stromov.“ 

Skeptický postoj k introdukcii cudzích druhov je zdôrazňovaný ako „riziko, že teraz zasadený strom znova zomrie, je vysoké. Prečo sa teda nespoliehať na samotný les, ktorý rozhodne, čo je preň dobré“. Na rozdiel od rámca pre lesníctvo, rámec ochrany prírody tvrdí, že „staré lesy ukladajú viac CO₂ ako mladé lesy s tenkými stromami. Z hľadiska klimatických zmien sú preto relevantné iba staré lesy s veľkou biomasou“.

V protiklade s ekonomickým argumentom ochranári zdôrazňujú potrebu väčšej dostatočnosti: „Každý nepoužitý papier, každá nenainštalovaná lata je drevo, ktoré môže zostať v lese“ .Zaujímavé sú tiež pohľady ochranárov a lesníkov na pôvodcu. Na jednej strane ochrancovia prírody majú tendenciu označovať politikov a sektor lesného hospodárstva za vinníkov dnešného stavu. Aktéri z lesného hospodárstva tiež obviňujú ostatných aktérov lesného hospodárstva  dvoma odlišnými spôsobmi.

Na jednej strane viac ochranársky orientovaní lesníci a vlastníci lesov obviňujú „lobby obhospodarovateľov a vlastníkov lesov, ktorí vidia les predovšetkým ako využiteľný ekonomický zdroj“ , pestovaný v monokultúrach. Na druhej strane, drobní vlastníci lesov sú väčšími vlastníkmi lesov obviňovaní, že sa o svoje lesy nestarajú „ponechávajú si lesy pre seba, ktoré následne hnijú “.

Navyše vážnym problémom je tá skutočnosť, že „veľká časť lesa patrí mestským obyvateľom s malými znalosťami a nesprávnou predstavivosťou. Obyvatelia miest premietajú svoje túžby do lesa, no zároveň sú úplne oddelení od základov života a rytmu rastu a úpadku, ktorý k lesu a prírode jednoducho patrí“ .

Čo sa týka lesníckych postupov, tak v navrhnutých nástrojoch dominuje reštrukturalizácia lesov a zalesňovanie, zatiaľ čo poľovníctvo ako predpoklad reštrukturalizácie je menej zdôrazňované. „Teraz je potrebná rýchla a nebyrokratická pomoc na zvládnutie vážnych škôd, opätovné zalesnenie vyrúbaných oblastí a príprava lesov na klimatickú zmenu“ 

Na druhej strane sú praktiky ochrany prírody založené na nasledujúcom tvrdení: „Ak chceme viac prirodzených lesov, musíme nechať prírodu, aby sa sama vypracovala tam, kam chce. Politika by mala nechať prirodzený les vrátiť sa späť. To ani nič nestojí, pretože si nájde vlastnú cestu späť, ak na to dostane priestor.“

Z pohľadu využívaných nástrojov je potrebné uviesť, že sú zložené z procesných, regulačných a informačných. Zatiaľ čo procedurálne nástroje sa týkajú najmä vývoja politických plánov a stratégií na riešenie krízy, regulačné nástroje zahŕňajú zmeny v lesnej a poľovníckej legislatíve. Informačnými nástrojmi sú väčšinou tlačové správy a správy publikované politickými a vedeckými aktérmi na informovanie o stave lesov s dôrazom na klimatické zmeny a ich preferované riešenia. Zahŕňajú aj vzdelávacie stratégie aktérov na školenie súkromných vlastníkov lesov a snahy turistických regiónov propagovať pridanú hodnotu poškodených lesných oblastí.

Lesníci na rozdiel od ochranárov zdôrazňujú, že súčasné zloženie lesov treba vnímať v jeho historickom kontexte: „V diskusiách by sme mali byť s našimi predchodcami miernejší. Veľké porasty smreka sú aj preto, že po svetových vojnách boli vyrúbané obrovské plochy na reparáciu. Od 80. rokov 20. storočia existujú programy na dlhodobú transformáciu lesov, ktoré ukazujú správny smer. A teraz sme skutočne ohromení klimatickými zmenami. Nečakali sme túto rýchlosť.“ 

V mnohých prípadoch sa snažia niektorí z aktérov konfliktu prezentovať svoj názor ako absolútnu pravdu, ktorá povedie k obnove ekosystémov. Na jednej strane aktéri lesného hospodárstva uvádzajú, že „jedinou jasnou vecou je, že les musí byť nejakým spôsobom aktívne ‚transformovaný‘, aby bol odolný voči budúcnosti“. Na druhej strane ochrancovia prírody tvrdia, že „prírodné lesy si zabezpečili prežitie prostredníctvom dlhej evolučnej adaptácie - prispôsobia sa klimatickým zmenám aj samy so všetkými jedincami lesného ekosystému".

V súčasnej diskusii môžeme badať snahu o legitimizáciu prijatých opatrení a svojich pozícií. A svoju polievočku si prihrievajú aj novinári neznalí problematiky s trochu cynicky vyjadrením: „Musíme rozvíjať ‚zmiešané lesy odolné voči zmene klímy. Fajn, keby sme len vedeli, aký druh lesa to má byť“ .

Nasledujúci citát je reprezentatívny pre diskreditáciu protichodných pohľadov: „Neexistujú rôzne druhy lesov, ale existujú rôzne druhy vyhlásení.“

Ťažisko obvinení siaha od ziskovej orientácie lesníckeho sektora až po romantizované lesnícke predstavy ochrancov prírody. Ale skutočnosť je iná a ako je uvedené v nadpise: Za konfliktom medzi lesníkmi a ochranármi však zostávajú spoločenská zodpovednosť a dôsledky klimatických zmien na spoločnosť skryté.

Lesníci na rozdiel od ochranárov nepovažujú prírodu a les za „múzeum“ tzn. pozerať sa, ale nedotýkať sa, ale aktívne sa podieľajú na jeho obnove. A v tom im aktívne pomáhajú zodpovední poľovníci.

Ing. Ján Krnáč