TÝŽDŇOVKA: Slovensko nie je divočina ani skanzen, ľudia žijú aj na lazoch hlboko v horách

Patrí medzi nich aj Peter Siman, ktorý s výnimkou troch rokov, odpracovaných vo fabrike na výrobu kobercov v Revúcej, strávil celý život prácou v lese. Hovorí, že vždy ho to ťahalo do hory. A hoci sa v nej podľa jeho slov narobil za tie dlhé roky ako otrok, nikdy neoľutoval, že neodolal jej volaniu. Robil v štátnych lesoch a neskôr so synom ako živnostník pre neštátne lesnícke subjekty. Spočiatku nakladal drevo, potom pracoval na expedičnom sklade, zalesňoval. Skrátka robil, čo bolo treba. Neskôr kúpil traktor, motorovú pílu a drel ďalej, aby uživil rodinu s troma deťmi.

Na ruke mu ostala pamiatka na prácu lesného robotníka v podobe chýbajúcej polovice prsta. Prekonal zlomeninu rebier, keď naňho spadol z výšky uvoľnený konár a prežil aj niekoľko ďalších nebezpečných situácií, ktoré k práci v ťažbe a približovaní dreva jednoducho patria. Pilčík môže byť akokoľvek opatrný, ak nemá potrebné šťastie, nemusí sa z hory vrátiť domov živý a zdravý.

Peter Siman ešte do minulého roka choval kravku, predtým roky dochovával býčkov. Tých mal na pastve v okolí gazdovstva naučených tak, že keď na ne zapískal, rozutekané sa zbehli k nemu a išli disciplinovane domov. Má už svoje roky a tak sa teraz stará len o deväť včelích rodín.

Každá z nich mu v tejto včelárskej sezóne priniesla vyše 40 kilogramov medu, pritom v minulom roku vytočil celkovo iba 45 kilogramov sladkého včelieho produktu. Potešený mi núka sedemdecový pohár, naplnený výsledkom práce jeho včielok. S vďakou odmietam, pretože mám na konci svojej záhrady včelín s dvanástimi úľmi a dostatok medu pre vlastnú spotrebu.

Ukazuje mi, ako spolu so synom rekonštruujú víkendovú chalúpku, vzdialenú asi 200 metrov od tej, ktorá patrí Petrovi Simanovi a jeho manželke. Vďaka dreveným podlahám a obkladom pôsobia jednotlivé miestnosti útulne a teplo. Môj sprievodca hovorí, že vyrobia aj masívne drevené schody, vedúce na poschodie. Dozvedám sa, že tieto príbytky pôvodne slúžili miestnym osem mesiacov v roku, chovali pri nich statok a obrábali okolitú pôdu, ktorá im patrí. Zimy trávili dole v dedine.

„K domu mi zvykli chodievať jelene a jelenice, množstvo srnčej zveri. A teraz? Nič. Je tu veľa vlkov a medveďov, nie je problém nájsť po nich stopy. Ani nemôžem pozerať na televízor, keď niekto hovorí, ako ich musíme celoročne chrániť. Šarapatu robia, treba znížiť ich počet, ako tomu bolo predtým,“ zdôrazňuje Peter Siman.

Rozprávame sa ešte dlho o neľahkom živote v tvrdých podmienkach, pretože najmä v zime, keď tu nasype množstvo snehu a zaduje poriadny vietor, neradno je zdržiavať sa dlhšie vonku. Znova si uvedomujem, ako už neraz, keď som mal možnosť hovoriť s ľuďmi, ktorí žijú a chcú naďalej žiť v končinách, do akých chodia ľudia z miest iba relaxovať, že Slovensko nie je a ani nemôže byť divočinou či skanzenom, výhradne určeným na obdivovanie prírody.

Jednoducho preto, že jej súčasťou je aj s prírodou, pôdou a prácou na pôde úzko spätý vidiecky človek.

Jozef Marko