TÝŽDŇOVKA: Konflikt medzi aktívnym lesníckym a pasívnym ochranárskym prístupom ku krajine sa presúva zo sociálnych sietí, médií a politických kuloárov do ulíc

V závere týždňa zareagovala na túto iniciatívu a fakt, že minister Budaj začal kvôli nej strácať politickú pôdu pod nohami, skupina 25 občianskych združení, ktoré sa považujú za ochranárske, ohlásením petície za takzvané skutočné národné parky bez ťažby dreva, výstavby a poľovania.

Obidve udalosti iba potvrdili absolútne rozdielny prístup obidvoch skupín k manažmentu krajiny. Ekoaktivisti považujú za moderné v ochrane lesov a prírody to, čo sa podľa nich osvedčilo v národných parkoch v Severnej Amerike. Tvrdošijne a striktne odmietajú rešpektovať, že Slovensko nie je Yellowstone, ale urbanizovaná krajina, v ktorej žijú ľudia nielen v mestách, ale aj hlboko v horách, na lazoch i v dolinkách, obývajú vidiek v podhorí i usadlosti vo vyššie položených lesných komplexoch, horských pasienkoch a lúkach.

Ukázalo sa to znova v diskusiách o nevyhnutnosti regulovať početnosť populácie medveďa hnedého i v avizovanej ďalšej iniciatíve aktivistov, ktorej cieľom je, aby 75 percent výmery deviatich národných parkov na Slovensku bolo zaradených do bezzásahového režimu.

Touto inicatívou ochranári prenášajú konflikt medzi aktívnym lesníckym a pasívnym ochranárskym prístupom ku krajine zo sociálnych sietí, masmédií a politických kuloárov do ulíc. Nebudú na nich mávať transparentnmi. V reálnom svete budú podsúvať ľuďom petičné hárky a ovplyvňovať ich emóciami, ktoré sa im už osvedčili vo virtuálnom svete.

Otázkou zatiaľ je, či dokážu rovnako promptne a účinne zareagovať na túto ochranársku iniciatívu vlastníci a obhospodarovatelia lesov, poľovníci, rybári, včelári, turisti, spracovatelia dreva, živnostníci a dodávatelia služieb v lese, samosprávy a podnikatelia, skrátka všetky skupiny obyvateľstva najmä obcí a malých miest, ktorí odmietajú zakonzervovanie slovenského vidieka a trvajú na zhodnocovaní jeho prírodného bohatstva.

Otázkou je, či sa dokážu opäť spojiť a skoordinovať vytvorenie petície alebo iného reprezentatívneho dokumentu a získať preň dostatočnú, teda väčšiu podporu občanov Slovenska ako ochranári. Tí totiž pochopili, že súčasná vládna garnitúra populisticky zvykne ustúpiť emotívnemu tlaku verejnosti a nepotrebuje k tomu ani racionálne odborné argumenty.

O to bude dôležitejšie komunikovať snahu o zachovanie aktívneho manažmentu vidieckej krajiny rovnako emotívne, ako to dokážu jeho odporcovia. Ukazuje sa, že bude nevyhnutné jasne povedať najmä vidiečanom, čo im, ale aj celej spoločnosti reálne hrozí – úbytok pracovných príležitostí, menšie zdroje drevnej hmoty a vyššie ceny dreva a výrobkov z dreva, spoplatnené vstupy do národných parkov, výpadok miestnych daní pre finančne podvyživené samosprávy, útlm podnikania v menej rozvinutých regiónoch, obrovské plochy suchého lesa ponechaného na samovývoj a ďalšie dopady.

Je zrejmé aj to, že ak ochranári presunú túto diskusiu z počítačov a médií do ulíc, tak ich oponenti budú musieť urobiť to isté a aktívne ľuďom najmä v menších mestách a obciach horských a podhorských regiónov vysvetľovať, o čo v tomto principiálnom, dlhotrvajúcom a eskalujúcom konflikte ide. A získavať podpisy na podporu zodpovedného prístupu k prírode, spoločnosti a ekonomike tejto krajiny, ktorá si nemôže dovoliť plytvať prírodnými zdrojmi a správať sa ako najbohatšia v Európe, pretože ňou jednoducho nie je. 

Jozef Marko