Tá, čo tancuje s vlkmi - Michaela Skuban

Biologička Michaela Skuban

Michaela Skuban je sympatická žena, biologička, ktorá sa venuje výskumu veľkých šeliem. Titulok som si požičal z oskarového filmu, ale pravdou je, že ona obrazne povedané „tancuje“ aj s ovcami, kozami, pastierskymi psami, jeleňmi, medveďmi a rysmi. V jedno marcové popoludnie som jej u nás v redakcii uvaril čaj a pustili sme sa do debaty. Keďže nie je Slovenka, prepis nahrávky rozhovoru som trochu štylisticky upravil, ale jej vyjadrenia sú autentické.

Prezraďte nám niečo o sebe, kde ste sa narodili, kde ste študovali?

Ja som sa narodila v Nemecku, ale moja rodina nebola nemecká. Moji rodičia boli v podstate Balkánci, lebo otec pochádzal z Chorvátska a našiel si v Nemecku „poltalianku“, teda moju matku. Vyrastala som v takom sociálnom paneláku, kde bolo veľa cudzincov. Ako dieťa som to milovala, lebo hoci často som im nerozumela, ale bol tam čulý život - Rumuni, Česi, Chorváti, Srbi...

Doma ste s rodičmi hovorili chorvátsky, alebo azda taliansky?

Vôbec nie. Doma bol tvrdý režim. Rodičia zastávali taký názor: prišli sme do Nemecka, musíme sa aklimatizovať. Keď tu chceme fungovať, musíme sa rýchlo učiť po nemecky. Dokonca si myslím, že môj otec chcel na svoj pôvod zabudnúť. Matka bola hrdá na svoju minulosť, že my máme inú krv ako Nemci, ale podstatné, že obaja hovorili len po nemecky, lebo nás nechceli popliesť. Takže hovorím plynule po nemecky, v škole som študovala latinčinu, potom aj angličtinu. Mala som francúzskeho priateľa, tak hovorím trošku po francúzsky. A potom k tomu pribudla slovenčina.

Ovládate päť jazykov, klobúk dole. Odhliadnuc od prízvuku, slovnú zásobu máte veľmi dobrú.

Ďakujem.

Čo vás nasmerovalo na vašu životnú kariéru biologičky?

Odmalička som mala vzťah k zvieratám. Mali sme psov, mačky a ja som pôvodne chcela študovať veterinárne lekárstvo. Ale celé sa to zvrtlo k biológii, lebo keď som cvičila psov, tak mi ktosi poradil, že pre lepšie chápanie správania psov by som si mala preštudovať knihy o vlkoch. A tým to začalo. Bola som fascinovaná zvieratami, ktoré žijú vo svorke a tým, ako ony fungujú. Tak som začala študovať biológiu na univerzite v Mníchove, vtedy ešte aj s myšlienkou na kynológiu. Napokon som sa zamilovala do roboty vonku, vo voľnej prírode. Výskum pre diplomovú prácu o vlkoch som robila v Poľsku, v Bieszcsadoch, blízko ukrajinskej hranice.

Aká bola téma vašej diplomovej práce?

Skúmala a porovnávala som potravnú ekológiu štyroch väčších vlčích svoriek. Výskum som robila v kultúrnej krajine, ktorá sa dá prirovnať k Poľane, tak trošičku. Vlci mali prístup ku hospodárskym zvieratám, aj k túlavým psom. Jedna svorka bola až špecializovaná na túlavé psi. Tak mali až 30 % psov. Raz som našla aj taký obojok s kľúčom, očkom, ale bez mena. Dve ďalšie svorky sa správali normálnejšie a lovili hlavne divú zver. A jedna svorka bola aj arogantná. Lovili tak, že išli aj do dediny v noci a ťahali vonku kone a sliepky.

Tak podstatne toto bolo pre mňa zaujímavé, lebo mali sme aj označené vlky, teda s telemetriou, len môj profesor v Nemecku povedal, keď len jeden vlk zomrie, máš veľký problém. Nebudeš mať dostatok dát, aby si mohla dokončiť tú robotu. A mal aj pravdu. Nakoniec som štúdium v roku 2005 úspešne ukončila.

Kam smerovali vaše kroky po ukončení štúdia?

Potom som pracovala ako pastierka vo Švajčiarsku, v Alpách. Tri mesiace. A tam som sa zaľúbila aj do pastierskej roboty, bola som fascinovaná z oviec a z toho, ako to všetko vonku funguje aj s tými psami.

V tom čase sa tam objavili vlky a švajčiarsky štát sa rozhodol, že investuje veľké peniaze na ochranu stád hospodárskych zvierat. Čo mimochodom stále chýba tu, na Slovensku. V tom čase vytvárali kompetentné alebo ak chcete vzdelávacie centra, kde sa dalo učiť rýchlo to pastierstvo.

Nakúpili psov, začali ich chovať, pastierske strážne psy vo veľkom, aby tie stáda vonku neboli samé. Začali oplocovať pastviny a horské salaše, ktoré volajú Almen. Almy.

Pracovala som v tej stanici ako členka takej mobilnej skupiny. Keď bol vonku problém s vlkmi, volali môjmu vtedajšiemu šéfovi, a on poslal skupinu vonku, teda nás, spolu so psami, aby sme integrovali tie psy. Ja som si všimla jednu vec, a to som vtedy ešte o tých pastierskych strážnych psoch vedela oveľa menej ako teraz, že je to pre nich veľmi ťažké pracovať na rôznych miestach. Pastierske strážne psy sú „konzervatívne“, chcú tam zostať, kde začali. Nútili ich pracovať stále niekde inde, a to bola chyba. A potom prišla jeseň a zima, a tie psy sa vrátili k nám, na tú stanicu, a tam boli veľké problémy s nimi. Lebo každý bol alfa, podstatne veľmi sebavedomý, každý mal svoj salaš, hej, a potom prišli dokopy k na tú farmu a boli silné boje medzi nimi. To nebolo dobre. Tak sme pochopili, aha, musíme to robiť inak, musíme to urobiť stabilnejšie. Takéto vzdelávacie centrum, kde sa môžete učiť ako pastier, toto bol vždy môj sen, taký systém dostať na Slovensko.

Čo bolo po návrate zo Švajčiarska?

Dostala som ponuku z renomovaného inštitútu v Berlíne na doktorandské štúdium. Mala som pracovať na výskumnej úlohe o rysoch. V tom čase som už bola v kontakte s pánom Slavomírom Finďom z Národného lesníckeho centra, ktorý mal rozpracovaný projekt Migračné koridory veľkých cicavcov. Ale keď som prišla do Berlínu spolu s veľkým psom, bolo mi povedané, že moja téma výskumu sa zmenila a budem pracovať len v laboratóriu.

Aha, a to vás nelákalo?

Nie. Povedala som, že končím. Oni tomu nechceli veriť, lebo bolo tisíc záujemcov a oni vybrali mňa. A ja som povedala, že do toho labáku nechcem. „To nemyslíte vážne!“ Tak som išla naspäť z Berlína spolu s psom. Krátko som bývala ešte v Nemecku a potom som išla na Slovensko, to bolo v roku 2006.

A už ste tu mali kontrakt?

Áno, mala som kontrakt v rámci tohto projektu. Dva a pol mesiaca som tu pracovala a stopovala migračné trasy.

V tom čase ste už vedeli po slovensky?

Nie, nič som nevedela. To boli veľmi divé časy, lebo ja som pracovala vonku a bez znalosti jazyka. Pracovala som na trase Zvolen – Lučenec, a tam na poli vedľa motorestu a čerpacej stanice som objavila vlčie stopy, bola tam migračná trasa. Na základe nášho výskumu bolo rozhodnuté, že sa tu ponad diaľnicu vybuduje ekodukt. Keď som tam robila výskum, to bola bizarná situácia, lebo pri tej pumpe mali svoje „stanovište“ prostitútky a o mne si mysleli, že som konkurencia. Ja, v gumákoch a s veľkým psom... (smiech)

A takto som podstate začala na Slovensku. Potom mi pán Finďo povedal, že on by bol rád, keby som mohla pokračovať, ale musím si nájsť zdroje na svoje financovanie. Mala som šťastie, získala som na dva roky grantovú podporu nemeckej nadácie Andrea von Braun z Mníchova. Vďaka tomu som mohla pracovať na výskumnom projekte na tému vzťahy medzi ľuďmi a medveďmi na Slovensku. Podstatné bolo, že som tu už mohla fungovať a bývať, mala som spoluprácu s NLC, sedela som s laptopom v tom labáku, kde sa varili tie jelenie hlavy (smiech) a pán Finďo bol rád, že má konečne asistentku. A takto som ja začala. Pracovali sme na výskumnom projekte o medveďoch, začali sme im dávať telemetrické obojky. Získavali sme dáta, ktoré sme mohli analyzovať, veľa sme pracovali v teréne. Aj vďaka tomu vznikla moja kniha Botschafter des Waldes (Veľvyslanec lesa).

Potom som mala kontrakt cez Frankfurtskú zoologickú spoločnosť. Pokračovali sme vo výskume migračného koridoru Zvolen - Šahy. Vtedy som sa začala zaujímať aj o výskum jeleňov.

V roku 2013 som odišla, lebo mi ponúkli z Bavorska spoluprácu na bilaterálnom projekte, ktorý financoval Bayerischer Jagdverband (Bavorský poľovnícky zväz). Nakoniec to nedopadlo dobre, pretože financovanie projektu bolo zastavené. Lebo povedali: „Keď teraz zaplatíme projekt pre výskum vlka, vyzerá to tak, že sme za vlka. A farmári nás zožerú.“ Potom som si našla francúzskeho priateľa, ktorý bol tiež vlčí biológ a s ním som pracovala vo Francúzsku so psami a vlkmi. On označil tie strážne psy obojkami, a filmovali sme ich pohyb a reakciu vlkov cez také nočné kamery od armády.

Potom som opäť dostala možnosť vrátiť sa na Slovensko a mali sme veľký projekt o medveďoch a ich migrácii cez cestnú infraštruktúru. To znamená, že tie dáta, čo sme generovali cez odchyt veľkého množstva medveďov sme mohli konečne aj analyzovať. Bolo to opäť vďaka nemeckým nadáciám. Ja som spracovala všetky tie dáta a to bola podstatná súčasť mojej doktorandskej práce. Teda téma mojej doktorandskej práce bola trošku širšia, ľudský vplyv na správanie medveďov. Tam išlo o potravnú ekológiu, výber životného priestoru, na Poľane aj vzťah k kukuričným poliam a jeden článok bol aj ku tým cestám. Krátko som pôsobila aj na Štátnej ochrane prírody, ale vtedy tam boli nejaké veci, ktoré sa mi nepáčili a tak som odišla. Pokračovala som vo výskumnom projekte, ale v roku 2021 prišli za mnou znova zo Štátnej ochrannej prírody, aby som realizovala edukačné filmy a film o pastierskych strážnych psoch.

Celý text rozhovoru si môžete prečítať v aktuálnom vydaní časopisu LES & Letokruhy.