Život zrastený s lesníctvom

Rozhovor s doc. Jozefom Konôpkom

Docent Jozef Konôpka je uznávanou autoritou v lesníckych kruhoch. V marci tohto roku sa v dobrom zdraví dožil 85. narodenín. Jeho celoživotné dielo je významným prínosom pre lesníctvo. Medzi stálymi prispievateľmi nášho časopisu mu patrí čestné prvé miesto, a to ako počtom príspevkov tak aj dĺžkou obdobia, v ktorom nám posiela svoje príspevky. Svoj prvý článok publikoval v roku 1963. V jedno novembrové popoludnie sme sa posadili v kaviarni hotela Poľana vo Zvolene k priateľskému rozhovoru. Trval asi tri hodiny, ja vám ponúkam z neho aspoň úryvok.

Pán docent, vieme že pochádzate z podpolianskej dedinky Vígľašská Huta – Kalinka. Čo cítite vo vzťahu k svojmu rodnému regiónu? Na čo si spomínate zo svojho detstva? Čo vás motivovalo k rozhodnutiu stať sa lesníkom?

So zreteľom na to, že patrím do poslednej generácie lesníkov, ktorá si pamätá 2. svetovú vojnu, ako aj preto, že celý môj život, od narodenia až doposiaľ bol úzko spätý so životom obyvateľstva mojej obce, ako aj celého regiónu Podpoľania, uvediem niektoré reminiscencie z môjho detstva. Otec bol roľníkom, pričom cez zimu pracoval v hore, buď ako drevorubač, alebo ako povozník, keď napríklad v zime vozil na saniach drevo až na expedičný drevosklad do Vígľaša, čo bolo takmer pätnásť kilometrov. Vtedy sa všetky práce v lese realizovali ručným náradím, resp. pomocou animálnej sily. Ja ako chlapec som otcovi robil pomocníka. Keď som začal chodiť do lesníckej školy, celé prázdniny som pracoval ako pomocník miestneho lesníka Jozefa Sliackeho. Takto som prešiel takmer všetkými prácami, ktoré sa v tomto čase vykonávali. Obdivoval som starších lesníkov. Nezabudnem na to ako precízne pracovali podkôrnikoví pozorovatelia a ako dôsledne sa realizovali asanačné opatrenia.

Ako si spomínate na svoje študentské roky?

V roku 1954 sa na Lesníckej technickej škole v Banskej Štiavnici otvárala len jedna trieda - po iné roky dve. To znamenalo, že príjmu len tridsať žiakov, ale záujemcov bolo tristo! Prijímacie skúšky boli náročné, pozostávali z písomiek a ústnej časti. Našťastie som ich zvládol a bol som prijatý. V tom čase lesnícka škola v Štiavnici nemala internát. Preto sme bývali po privátoch, čo malo svoje výhody aj nevýhody. Boli sme takpovediac zrastení s miestnym obyvateľstvom a zoznámili sme sa so štiavnickým dialektom a írečitým štiavnickým humorom.

Na koho z pedagogického zboru si spomínate?

Spomínam si na nášho triedneho Ing. Jozefa Sedílka. Bol to dobrý pedagóg a veľmi veľa nás naučil. Učebníc bolo málo, obyčajne v českom jazyku. Mali sme v prvom ročníku predmet „Úvod do lesného hospodárstva“. Učil nás ho prof. Jaroslav Charvát. Škoda, že som si nezachoval poznámky z tohto predmetu... A rád spomínam aj na Ing. Jozefa Lackoviča, ten nás učil pestovanie lesov.

Ako sa zrodilo rozhodnutie ísť študovať na vysokú školu?

V roku 1958 sme maturovali. Na konci štvrtého ročníka sme dostali umiestnenky do zamestnania (v časoch socializmu a plánovanej štátnej ekonomiky si absolventi škôl nehľadali zamestnanie, ale boli umiestňovaní na konkrétne miesta, pozn. PG). Mal som možnosť nastúpiť ako lesník do Rapoviec pri Lučenci alebo na Staré Hory. Ja som sa ale rozhodol pokračovať v štúdiu a dal som si prihlášku na Vysokú školu lesnícku a drevársku do Zvolena. Prijali ma a začala sa ďalšia kapitola môjho života.

Aký bol život vysokoškoláka na konci päťdesiatych rokov?

Neľahký, ale pestrý a veselý. Škola ešte nemala internát, tak sme bývali v provizórnom baraku, v dosť ťažkých podmienkach. Čakalo nás poriadne „sito“: do prvého ročníka nás nastúpilo asi osemdesiat, do druhého ročníka sme postúpili asi šesťdesiati a skončilo nás len štyridsať jeden.

Prečo?

Značná časť študentov prišla z jedenásťročiek (všeobecnovzdelávací typ škôl, neskôr z nich vznikli gymnáziá, pozn. PG). Mnohí nemali ani poňatie, o čom je štúdium na lesníckej fakulte. Mali síce často lepšie základy zo všeobecnovzdelávacích predmetov ako my, čo sme prišli z odborných škôl, ale mnohí odišli.

V tom čase pôsobila na Lesníckej fakulte celá plejáda významných pedagógov. Spomeňte, kto všetko vás učil?

Profesori Priesol, Randuška, Stolina, Šály, Korpeľ, Šmelko, Hromada, Porubiak... Chceli dokázať, že nie sú horší ako ich kolegovia z lesníckych fakúlt v Brne a v Prahe. Veľký dôraz sa kládol na to, aby pedagógovia mali skúsenosť z lesníckej prevádzky. Ak by som mal hodnotiť svojich pedagógov, najlepší bol prof. Hubert Bezačinský. Výborný odborník s praktickými skúsenosťami z prevádzky a skvelý pedagóg. Na druhé miesto dávam prof. Miroslava Stolinu. Mal vynikajúce prednášky. On ma nasmeroval na problematiku abiotických škodlivých činiteľov.

Ako študent som sa začal angažovať ako pomocná vedecká sila, aj s mojím spolužiakom Lacom Maximom. Okrem toho som pracoval v záujmovom krúžku, ktorý viedol docent Sládek a volal sa Študentská vedecká tvorivosť. Tu sme sa mohli popri štúdiu podieľať na vedecko-výskumných úlohách. Skúmal som snehové polomy v jedlinách na polesí Stará Píla, LZ Banská Bystrica a výsledok mojej práce mi Sládek odporučil publikovať v časopise LES. Vyšiel v čísle 1/1963. Táto práca bola základom mojej diplomovej práce, ktorej vedúcim bol docent Kodrík.

Kam ste nastúpili do zamestnania po skončení štúdia?

Možno povedať, že ukončením školy skončila aj poézia v mojom živote. Pracovný život, to už bola próza...

Celý rozhovor si môžete prečítať v decembrovom čísle časopisu LES & Letokruhy.