Madagaskar

Vzhľadom na jedinečnosť fauny a flóry prírodovedci považujú Madagaskar za „ôsmy svetadiel“. A navyše, v roku 1776 Slováka Mórica Beňovského, ktorý sa narodil v roku 1746 na Dolnom Považí, vo Vrbovom, v kúrii, ktorá tam stojí dodnes, zvolili miestni náčelníci kmeňov za ampansacabeho, čiže kráľa, ktorý skonal v roku 1786 v boji s dobyvačnými francúzskymi kolonizátormi. Pre hrdého Slováka a navyše milovníka prírody ako som ja, je to až priveľa dôvodov na návštevu takejto krajiny.

Madagaskar je štvrtý najväčší na ostrov na svete, čo pre porovnanie znamená, že je asi dvanásťkrát väčší ako celé naše Slovensko. Bohužiaľ, krajina patrí medzi dvadsať najchudobnejších na svete. Presvedčil som sa o tom hneď po príchode do hlavného mesta Antananariva. Ak sa tam raz vyberiete, vopred vás varujem, zabudnite na predstavu o hlavnom meste ako niekde v Európe. V Antananarive síce žije vyše jeden a pol milióna obyvateľov, v centre však úplne bežne narazíte na voz ťahaný zebu – druhom jednohrbého dobytka, ale aj na ázijské trojkolky tuk-tuky, množstvo skútrov, kár a kadejakých dodrúzganých áut. O kvalite ciest je ťažko vôbec rozprávať, nočné pouličné osvetlenie je skôr raritou, aj to iba na niektorých miestach. Celkovo je doprava jeden veľký chaos, ako aj všetok život v tomto meste. Vôňa pouličných jedál sa mieša so zápachom nedokonalej kanalizácie. Našťastie je mesto položené v nadmorskej výške takmer tisíctristo metrov, preto je klíma znesiteľná aj napriek tropickému podnebiu. Obyvatelia Madagaskaru sú farebne i kultúrne zmesou divokej Afriky s prímesou arabského sveta, Indonézie a Malajzie. Ak sa raz ocitnete v takomto meste, máte do budúcna len dve možnosti. Už nikdy viac, alebo si takéto mestá zamilujete.

Móric Beňovský bol človek, ktorý by bol určite pýchou každého národa. A on bol Slovák, o čom sú dnes nespochybniteľné dôkazy. O jeho osudoch my vieme najviac z televízneho seriálu Vivat Beňovský! A možno v tom je problém. Seriál natočili podľa románu spisovateľa Joža Nižnánskeho z roku 1933, ktorý je faktograficky nie veľmi presný. Nielen Rusko, Sibír a Madagaskar. Gróf Móric Beňovský, uhorský šľachtic slovenského pôvodu, moreplavec, veliteľ poľskej a plukovník francúzskej armády, objaviteľ a dobrodruh, precestoval vyše dvadsať krajín na štyroch kontinentoch a vo svojej dobe tak patril medzi najväčších a najvýznamnejších svetových cestovateľov. Z jeho zápiskov vychádzal aj sám veľký moreplavec James Cook. Ak chcete vedieť viac o tomto slovenskom velikánovi, prečítajte si vynikajúcu knihu doktora Miroslava Musila Skutočný príbeh grófa Mórica Beňovského, ktorá by mala byť podľa mňa povinným čítaním vo všetkých slovenských školách.

V hlavnom meste Madagaskaru Antananarive je na Beňovského počesť pomenovaná ulica a postavili mu tu aj pomník. Navštíviť toto miesto bol môj veľký sen už od detských čias, odkedy som sa začal o Beňovského zaujímať. A tešil som sa, ako sa tu odfotím so slovenskou zástavou, ktorú som niesol z rodnej krajiny, aby som ju tu vztýčil na jeho povesť. Lenže... Nad originálnym názvom ulice v štátnom francúzskom jazyku bola pripevnená kópia tabule označujúca Beňovského ulicu v Budapešti. A na pomníku som sa dočítal, že Beňovský bol Maďar a Poliak. Nič proti týmto národom, ale Beňovského nám ukradli. Beňovský bol predsa Slovák! To, že nám ho chcú ukradnúť iné národy, to napokon svedčí len o jeho veľkosti.

Ale prečo si ho nevážime my? Dnes už som priateľ pána doktora Musila, ktorý bol roky aj kariérny diplomat a na Madagaskare viackrát hľadal Beňovského hrob. Napísal som mu po návrate z Madagaskaru o mojom sklamaní z jeho pomníka i názvu ulice. Pán doktor neváhal, vyvinul všetku energiu na to, aby vybavil povolenia na osadenie novej tabule, ktorá pravdivo informuje o slovenskom pôvode bývalého madagaskarského kráľa. A pred pár mesiacmi ju tam bol osobne slávnostne odhaliť. Vivat, Slovák Beňovský!

Keď počujem slovné spojenie „ôsmy svetadiel“, v prvom rade si predstavím pesničku skupiny Elán, ale hneď v zlomku sekundy myslím aj na Madagaskar. Obrovský ostrov sa pred stošesťdesiatimi miliónmi rokov odtrhol od Afriky a stále sa rýchlosťou dva centimetre za rok od afrického kontinentu vzďaľuje. Dnes je odeň vzdialený vyše štyristo kilometrov. A tak sa tu vďaka geografickej izolácii samostatne vyvíjala flóra a fauna a vyskytuje sa tu obrovské množstvo druhov, ktoré nájdete iba na Madagaskare. Asi najznámejšie sú lemury. Až deväťdesiat percent všetkých lemurov na svete žije práve tu. Ríša lemurov je veľmi pestrá a zahŕňa niekoľko desiatok druhov patriacich do čeľade poloopíc a primátov, ktoré majú rôznu veľkosť, farbu i vzhľad. Všetky ale majú veľké oči, špicatý nos a dlhý chvost. Najmenšie druhy majú iba jedenásť, najväčšie merajú až do osemdesiat centimetrov. V minulosti tu žil aj lemur Megaladapis, ktorý bol veľký ako osol a vážil až neuveriteľných dvesto kilogramov! Bohužiaľ, ľudia ho vyhubili. Dnes najznámejší je lemur kata, s typickým čiernobielym pruhovaným chvostom. Skôr ako som videl prvého lemura vo voľnej prírode, začul som v noci jeho hlas. Pripomínal vreskot obrovskej mačky a vzbudzoval rešpekt. Ale inak sú to plaché bylinožravé tvory. No keďže sú evolučne veľmi blízke človeku, svojou bystrosťou niektoré veľmi rýchlo pochopili, že turista s fotoaparátom môže byť jednoduchým zdrojom potravy. Takže pri troche šťastia a s kúskom banána v ruke môžete mať jedného na pleci. Ale určite to nie je nejaký domáci maznáčik, o čom sa presvedčili viacerí turisti, keď ho chceli pohladiť a skončili s dohryzenou krvavou rukou.

Za ďalšími čudnými tvormi som nemusel chodiť ďaleko, vlastne som za nimi nemusel chodiť vôbec, ony prichádzali za mnou. A rovno do izby hotelového bungalovu. Zvláštne druhy jašteričiek a chameleónov rôznej farby a veľkosti boli našimi spolubývajúcimi na celej ceste. Ako sa s prítomnosťou takýchto tvorov v spálni vysporiadať? Nijako. Jašteričky väčšinou v noci spali niekde v kúte povaly a nevšímali si nás. Dokonca sú vraj takýmto spolubývaním užitočné, žerú hmyz. Iba jednu noc, v mestečku Ifaty, si v mojej chatke čudnými zvukmi zvolával samček jedného z týchto plazov svoju družku. Trvalo im asi dvadsať minút kým sa našli, potom nasledovalo zopár sekúnd šantenia za závesom okna a do rána už o nich nebolo počuť. Či sme mali v izbách aj nejaké iné tvory, to neviem. Chameleóny je ťažko zbadať. V kúpeľni jednej izby sa objavil malý škorpión, ale domorodci tvrdili, že nie je smrteľne jedovatý. Ja som tiež jedného v noci zatĺkol pod záchodovou misou... Ale toto si nechám pre seba, pretože túto knihu isto číta aj moja spolubývajúca a ak by som napísal pravdu, už by asi nikdy do Afriky necestovala. A ešte jeden náš spolucestujúci zabil v noci obrovského švába. Ráno nám ho chcel ukázať, no nejaká väčšia potvora si cez noc na ňom pochutila. Poučenie: nezabíjajte menšie tvory, prilákate väčšieho predátora. Cestovanie po Madagaskare je cez deň namáhavé, v noci občas vypnú elektriku v celej dedine, takže sa tam spí oveľa lepšie ako doma. Aj s tými čudnými tvormi, žijúcimi iba tu,

na ôsmom svetadiele. Precestovať vyše tisíc kilometrov z hlavného mesta na juhozápad ostrova dalo poriadne zabrať. Cesty boli miestami horšie ako naše poľné. Slnko v trópoch ráno o šiestej vychádza, večer o šiestej zapadá. A po takýchto cestách sa v noci jednoducho cestovať nedá. Na presun sme využívali niečo ako terénny mikrobus. Minimálny priestor aj pre nižšieho človiečika ako som ja, ale hlavne bez klímy. Takto sme cestovali niekoľko dní. V prednej časti sedela Lívia, ktorej žalúdok statočne bojoval s rozhojdaným mikrobusom ako s morskou chorobou na palube plachetnice. Na zadných sedadlách boli na mne na striedačku nalepení Miloš a Daria, moji noví priatelia, s ktorými sme si počas cesty spolu v stiesnených podmienkach vytvorili akýsi zvláštny druh vzťahu, pripomínajúceho prvotnopospolnú spoločnosť. Delili sme sa o všetko jedlo, pili z rovnakej fľaše, už aj ten pot, ktorým sme sa na seba lepili, bol po pár dňoch spoločný. Keď som sa poškrabkal na pravej nohe a nič necítil, tak som asi poškrabkal na mňa natlačeného Miloša alebo Dariu. Ešte že bol na Madagaskare dobrý a lacný trstinový rum, bezeň by sme takéto trmácanie sa v našom „tereniaku“ ťažko zvládali. Mimochodom, liter mlieka stál päťtisíc madagaskarského ariary, liter rumu deväťtisíc. Tak si dobre rozmyslíte, čo budete piť v horúcich trópoch.

Keď sme okolo ciest stretávali prvé chudobné detičky, chceli sme každému aspoň niečo malé darovať. Ale veľmi rýchlo sme museli pochopiť, že to jednoducho nejde. Chudoba je na Madagaskare bohužiaľ obrovská. Keď sme rozdali všetky drobnosti a oblečenie, ktoré sme doniesli z domova, snažili sme sa robiť akési zbierky, z ktorých sme nakúpili v miestnych obchodíkoch sladkosti, zošity, perá a aj zopár futbalových lôpt. Tie sme potom rozdávali v miestnych školách okolo ciest. Aj samotné školy zodpovedali tejto chudobe. V ošarpaných triedach sedeli v jednej drevenej lavici štyri aj viac detí. A mali neskutočnú radosť z obyčajného darovaného zošita alebo ceruzky. O futbalovej lopte ani nehovoriac. Jedným očkom som sledoval baby z našej výpravy, ako sa zhostili úlohy rozdávania darčekov. Na jednej strane museli byť prísnejšie, aby ich decká neroztrhali. Ale bolo vidieť, že to robili s nadšením a aj ony mali z takejto pomoci potešenie. Verte mi, nie je to jednoduché, pri takejto chudobe a minimálnej hygiene to bolo podľa mňa aj nebezpečné. Hocijaká fajnovka by do takejto školy ani nevstúpila. Aj preto som bol na naše dievčence na Madagaskare právom pyšný. Lenže som im to dodnes ešte nepovedal, tak azda sa to dozvedia z týchto riadkov.

Pôda na Madagaskare je miestami úplne červená a je ideálna na výrobu pálených tehiel. Z nich stavajú domčeky, najmä vo vyšších nadmorských polohách, kde aj napriek tropickému počasiu predsa len rána bývajú chladnejšie. Mnohí ľudia sa ručnou výrobou pálených tehiel aj živia. Jednu hotovú vyrobenú tehlu od nich vykupujú za štyridsaťpäť ariary. Pri aktuálnom kurze jedno euro ku 4 050 ariary musia vyrobiť deväťdesiat tehál, aby zarobili jedno jediné euro! Červená pôda skrýva aj iné bohatstvo – vzácne zafíry. Napríklad v dedinke Ilakaka. Do roku 1998 tu žilo sotva štyridsať ľudí. Potom niekto pozdĺž miestnej rieky objavil vzácne kamene. A udialo sa presne to, čo počas zlatej horúčky na Klondiku. Do oblasti sa prihrnuli desiatky tisíc nových ľudí. Najskôr bol vyrabovaný celý povrch, potom sa pustili do ťažby v hlbokých baniach. Skoro všetko sa to deje nekontrolovateľne a nelegálne, vládne tu ako kedysi na Divokom západe bezprávie a zločin. A najsmutnejší je odhad, že pri ťažbe zafírov pracuje skoro dvadsaťtisíc detí... Výnosy z ťažby nejdú ani pre miestnych, ani do štátnej pokladne. Všetko majú pod kontrolou priekupníci z Pakistanu a Srí Lanky. Na Madagaskare zostáva iba chudoba a tvrdá práca. V dedinke Ilakaka sa dajú zafíry aj kúpiť. Ale spôsob ich ťažby, ktorý devastuje prírodu a najmä neľudská, dokonca i detská práca, toto všetko ma rozhodne od akéhokoľvek obchodu odradilo. Dnes polovica z celosvetovej produkcie zafírov pochádza z dedinky Ilakaka, v ktorej ešte pred pár rokmi žili v nerušenom pokoji iba necelé štyri desiatky ľudí.

O Madagaskare sa hovorí, že je to „zelený ostrov“. Bohužiaľ, dnes to prirovnanie už tak celkom neplatí. Od miestneho sprievodcu som dostal informáciu, že približne jednu tretinu ostrova pokrývajú lesy. Keďže som lesník, nejako sa mi ten údaj nepozdával a doma som si dal prácu, aby som to prerátal podľa oficiálnych štatistík. Je mi ľúto, dnes je to iba nejakých dvadsaťjeden percent a každý rok pár desatín percenta z plochy lesov ubúda. Pre porovnanie, lesnatosť Slovenska je dnes takmer štyridsaťdva percent a bez ohľadu na to, čo budete o našich lesoch niekde počuť alebo čítať, stále stúpa. Čiže máme na jednotku plochy raz toľko lesov ako „zelený“ ostrov Madagaskar. Toto sú vedecké fakty, žiadna demagógia. Vráťme sa ale na Madagaskar a skúsme zistiť, prečo to tak je. Na vlastné oči som mal možnosť vidieť umelo založené požiare, ktoré súvisia so spôsobom obhospodarovania pôdy. Videl som zničujúci vplyv ťažby zafírov, i ťažby dreva na palivo, keďže je to pre miestnych jediný zdroj energie na varenie. Ale základný problém je chudoba. A to dnes neplatí len na Madagaskare, ale všade vo svete. Čím väčšia chudoba, tým nižšia úroveň ochrany prírody. Je ťažké presviedčať domácich, aby nelovili vzácne zvieratá, nevypaľovali trávnaté porasty, neťažili drevo, keď každý deň bojujú o svoje prežitie a prežitie svojich malých detí. Takto nejako mi to vysvetlil aj jeden zo strážcov prí rodnej rezervácie Anja, keď som sa ho pýtal, či miestni protizákonne lovia vzácne lemury. Rezervácia Anja je na ploche približne tridsať hektárov kráľovstvom pruhovaného lemura kata, symbolu Madagaskaru. Ľudia ho tu lovia, nemajú na výber. Darmo strážia rezerváciu s puškami. Miestni ho nelovia pre trofej. Lovia ho kvôli potrave, aby ich deti prežili najbližšiu noc. Boj o záchranu prírody sa na Madagaskare musí začať bojom proti hladu a chudobe. My sa nemôžme tváriť, že sa nás to netýka. Kým na Madagaskar neprišiel „vazaha“ (čítaj vazá), ako tu volajú bielych ľudí, žili na ostrove v dokonalom súlade s prírodou a zabitie lemura považovali za zločin rovnajúci sa vražde človeka.

Malária je jedna z najzávažnejších infekčných chorôb na našej planéte. Ročne na ňu ochorie približne až do päťsto miliónov ľudí, pričom okolo troch miliónov na maláriu zomrie. Madagaskar taktiež patrí do oblasti, v ktorej je riziko nákazy veľké. Aj keď sme tu boli mimo obdobia dažďov, keď je aktivita samičiek moskytov z rodu Anopheles prenášajúcich maláriu veľmi nízka, museli sme byť opatrní, používať repelenty a na noc sa schovávať do postele s moskytierkou. V jednom skromnom hoteli cestou späť sme však moskytierky nad posteľami nemali a boli poškodené aj sieťky na oknách. Na túto situáciu som bol dokonale pripravený, pretože som pred cestou kúpil drahý elektrický odpudzovač hmyzu so špeciálnou náplňou na tropické moskyty. Večer som ho zapol do elektrickej zásuvky a pozoroval okolie žiarovky na strope. Žiaden hmyz, fungovalo to dokonale. Ráno sme sa však zobudili poriadne doštípaní. Najmä Lívia, ktorá má asi sladšiu krv. Kde sa stala chyba? V chudobných dedinách na Madagaskare bežne vypínajú po desiatej hodine elektriku na celú noc. Našťastie sme maláriu nedostali.

Baobab na Madagaskare nazývajú Matkou lesa. Na Zemi existuje osem druhov baobabov, no mimo Madagaskaru sa vyskytujú iba dva druhy, čiže tu je centrum ich druhovej diverzity. Tie najstaršie majú viac ako dvetisíc rokov. Baobaby nie sú však ani na tomto ostrove všade, prvé som zazrel až na juhozápade ostrova, po niekoľkých dňoch úmornej cesty rozbitými madagaskarskými cestami. Pohľad na baobab bol pre mňa neopísateľne nádherný. Akoby naozaj niekto vytrhol celý strom aj s koreňom a zasadil ho naopak. Ihneď mi prišiel na myseľ vtip o horárovi, ktorý stále kričí na policajtov počas brigády pri sadení stromčekov: „Zeleným hore!“ A ja ako horár, keď som v ten večer zaspal, snívalo sa mi, že som sa na Madagaskar vrátil a zasadil tam milióny baobabov. Samozrejme, za účasti krásnych malgašských pomocníčok. Dokonca som mal pocit, že som jednej dával návrhy ako polesný vo filme Nevera po slovensky: „Budem ti písať, že si potok čistila.“ Nuž, my horári, to vieme celkom určite: polesný je sviniar.

Na ďalší deň som už nevidel iba ojedinelé baobaby, ale celé ich lesy. Na prechádzku lesom Forêt de Baobabs, kde je neuveriteľných tisícdvesto baobabov, som sa nevybral pešo, ale na povoze ťahanom zebu. Zem je pokrytá jemným, červeným a slnkom rozpáleným pieskom. Mysleli by ste si, že v piesku nič živé nenájdete, ale malgašský sprievodca každú chvíľu objavil nejaký hmyz, plaza, či rastlinku. A občas aj škorpióna, čo by malo vo mne vzbudzovať obavy, pretože som mal na nohách sandále, ktoré som si občas zložil, pretože piesok bol až „plážovo“ jemný. Je to zaujímavé, ak by som dokument o škorpiónoch pozeral doma v televízii, asi by som sa bál. A niekde na Madagaskare som si medzi nimi pokojne vykračoval naboso...

 

Ing. Jozef Jankov, PhD. MBA
úryvok z pripravovaného cestopisu
Ako išiel horár na vandrovku