„Môžem si vybrať, s kým chcem robiť“
Ing. Ivan Pandula je OLH v jedenástich neštátnych subjektoch na Hornej Nitre a Dolných Kysuciach
Rodený Žilinčan, 54-ročný Ing. Ivan Pandula, žije už roky v Kláštore pod Znievom v Turci. Je odborným lesným hospodárom (OLH) v jedenástich neštátnych lesníckych subjektoch s celkovou výmerou cca 1 900 hektárov na Hornej Nitre a Dolných Kysuciach. Zároveň sa venuje lesnému školkárstvu a pestovnej činnosti, jeho firmy ročne zabezpečia vypestovanie a výsadbu cca jedného milióna sadeníc lesných drevín. V štyridsiatke bol nútený začať vo svojom profesijnom živote prakticky odznova. V súčasnosti si môže podľa jeho slov vybrať, s kým chce robiť. Svoj príbeh mi vyrozprával počas nášho stretnutia v Martine.
Povedzte nám najskôr niečo o vašich pracovných začiatkoch, aké boli?
Začínal som vo Foreste v Česku a neskôr som bol prvým pracovníkom tejto firmy na Slovensku, ktorá dodáva lesníckym subjektom komplexný lesnícky informačný systém. Pôsobil som aj ako učiteľ na Strednej odbornej škole lesníckej a drevárskej Jozefa Dekreta Matejovie v Liptovskom Hrádku. Učil som tamojších žiakov nové metódy zavádzania počitačových programov do lesníctva.
Potom som dostal ponuku na funkciu výrobného riaditeľa cirkevných lesov Banskobystrickej diecézy, kde som pracoval 5 rokov. Poskladali sme vtedy veľmi dobrý tím odborníkov. Biskupstvo v Banskej Bystrici sa ale rozhodlo tento cirkevný majetok prenajať na 64 rokov. Hospodárili sme na výmere vyše 7 500 hektárov, celkovo vlastnila Banskobystrická diecéza vyše 40 000 hektárov pôdy. Viacerí sme nesúhlasili s prenájmom, argumentovali sme tým, že vlastník je najlepším hospodárom, ale nepomohlo to.
A tak ste sa postavili radšej na vlastné nohy a stali ste sa živnostníkom?
Presne tak. Začal som obchodovať so sadbovým materiálom ako živnostník. Dlho som robil s drevom v prevádzke v Martine - Priekope, v ktorej sme vyrábali pre koncern IKEA. Svedwood ale otvoril nové prevádzky v Rumunsku. Predtým sme nakúpili lakovaciu laserovú linku. Svedwood však tlačil ceny tak nízko, že sme to nemohli ustáť. A tak som firmu zavrel, všetko rozpredal a v štyridsiatke začínal odznova.
Vyhral som konkurz na hunting manažéra vo zvernici Balunky na Záhorí. Využil som vtedy ruštinu zo základnej, strednej a vysokej školy a o dva roky som pripravoval zmluvy na obchodovanie so zverou s partnermi v Rusku, Azerbajdžane a ďalších krajinách, zabezpečoval som s nimi colné konania, v ruskom jazyku som komunikoval s tamojšími ministerstvami. Vlastník nám ale niekoľko mesiacov nezaplatil, takže som následne necelý rok robil vo zvernici v Radějove na druhej strane hranice.
Máte za sebou skutočne pestrú profesijnú minulosť s bohatými skúsemosťami. Čo robíte v súčasnosti?
So synom Matúšom, ktorý promoval na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene v roku 2023, máme tri eseročky – dodávame lesný reprodukčný materiál a zabezpečujeme pestovné práce pre štátne aj neštátne subjekty. Robili sme ich napríklad aj v okolí Rožňova pod Radhoštěm s Rómami i Ukrajincami. A vtedy sa mi ruština zišla druhýkrát. Aj tu na Slovensku, keď som začínal robiť v okolí Žiliny, som tiež pracoval s Ukrajincami. V súčasnosti zabezpečujeme práce pre 40 živnostníkov – najmä ženy, ktoré robia v lese. Akonáhle ich robotu preberie lesník, zaplatím im za ňu. Predtým neboli na to zvyknuté, museli bývalého zamestnávateľa doslova prosiť o peniaze.
Je to veľmi ťažká robota, mladí ju nevládzu robiť. Čo sa týka najímania Ukrajincov, spolupracujem s agentúrou a zamestnávam rovnakých ľudí aj 10 – 15 rokov, ktorí pracovali v Čechách. Dodávame sadbový materiál a pestovné práce, do dreva už nerobím. Rozhodujem sa, do ktorých súťaží sa zapojím, takže si môžem vyberať, s kým budem robiť.
Lesníctvo upadá
Máte v lesníctve niečo za sebou a môžete porovnávať. Ako sa zmenilo od čias, keď ste začínali?
Lesníctvo od čias, kedy som nastúpil do školy, podľa mňa upadá. Prestíž lesníckeho povolania takisto. Som z generácie, ktorá bola hrdá na lesnícku profesiu. Keď sme dostali lesnícku uniformu, všade sme ju nosili oblečenú. Na vysokej škole som v nej absolvoval všetky skúšky. Príčinou úpadku lesníctva sme aj my, lesníci. Štátne lesy boli kedysi lídrami, teraz sú inak zreorganizované.
Za vzor lesníctva vždy dávam poľský systém správy lesov. Mám tam veľa priateľov, často chodievam do Poľska. Tam, keď niečo viete a ste v tom dobrý, tak budete riaditeľom aj o desať rokov. Horári sú tam inak zaplatení ako u nás. V štátnych lesoch vládne pevný režim, nosenie uniformy a označovanie hodnosťami je samozrejmosťou. Horár, farár a notár je tam stále niekto a ľudia majú úctu k uniforme.
Viacerí skúsení kolegovia hovoria, že nie ochranári alebo aktivisti, ale samotní lesníci sú sami sebe najväčšími nepriateľmi. Čo si o tom myslíte?
Zoberte si napríklad rámcové zmluvy so štátnymi lesmi. Ako dodávateľ prác v nich máte zakotvených tisíc povinností, ale štátny podnik iba jedinú, že musí do mesiaca zaplatiť zrealizované práce. Ďalším kameňom úrazu sú verejné súťaže, v ktorých nerozhoduje to, čo ako uchádzač o zákazku viete alebo neviete.
Lesnícka fakulta už neprodukuje takých odborníkov ako predtým. Viem to porovnať a vidím, že jej absolventi nie sú tak pripravení na lesnícku profesiu, ako generácia lesných inžinierov, do ktorej patrím.
My, lesníci si sami hádžeme polená pod nohy. Poznám prípady, kedy moji spolužiaci jeden druhého zbavovali funkcií a keď sa na riadiace pozície znova dostali, robili to isté, na čo predtým doplatili. Alebo sa stáva, že neprijmú do práce kvalitných ľudí, pretože sa obávajú, že sú lepší a postupne ich nahradia vo funkciách.
Tlak na súkromných vlastníkov lesov
Aké máte skúsenosti so súkromnými vlastníkmi lesov v pozemkových spoločenstvách, v ktorých ste odborným lesným hospodárom?
Cítim na Slovensku úžasný tlak, aby necelých 50 percent lesov v súkromnom vlastníctve prešlo do iných rúk. Stačí si pozrieť, ako funguje u nás dotačný systém, na čo si môžu nárokovať súkromní vlastníci lesov a do akej miery sú ich legitímne nároky uspokojované so zdôvodnením, že v štátnom rozpočte nie sú pre nich peniaze.
Vo všetkých subjektoch, v ktorých pôsobím, sú aktívni v drvivej väčšine vlastníci v dôchodkovom veku. Tí ešte majú v sebe úctu k dedovizni. Napríklad v komposesoráte v Nesluši je horárom človek, ktorý má takmer 80 rokov a nie je vyštudovaný lesník. Konateľom je pán, ktorý má 64 rokov. Podobne je to všade inde. Výnimočne sú vo výboroch zastúpení mladší ľudia. Akoby tu existoval záujem na tom, aby sa mladí ľudia zbavovali vlastneného lesného majetku a získavali ho tí, ktorí dostanú na jeho užívanie od štátu dotácie.
Ak sa pýtate na to, ako sa mi spolupracuje so súkromnými vlastníkmi lesov, bezpodmienečne vyžadujem splnenie podmienky, že jediný kubík nebude vyrúbaný bez môjho vedomia.
Ste aj poľovník, takže ma zaujíma váš pohľad na problematiku škôd spôsobovaných na mladých lesných porastoch poľovnou zverou. Aké je podľa vášho názoru riešenie tohto vážneho problému?
Dobrá legislatíva. V susedných Čechách horár spočíta škody, ktoré spôsobila zver a ak ich poľovné združenie neuhradí, tak skončí. V malých poľovných revíroch dokážu redukovať počty poľovnej zveri. Aká je situácia u nás? Extrémna. Napríklad v 4 000 hektárovom revíre na Rokoši ročne strieľajú 1 400 – 1 600 kusov vysokej a dančej zveri. A predsa je tam taký stav, že hoci som tam videl krásne prirodzené zmladenie buka, rýchlo sa zmenilo na zelený kartáč, ohryzený zverou. Zver tam spôsobuje obrovské škody.
Ďakujem za rozhovor.
Jozef Marko
