Štátne lesy TANAP-u: Aj pokalamitný výskum potvrdil opodstatnenosť aktívneho manažmentu – nárast diverzity a zlepšenie stavu biotopov

Štátne lesy TANAP-u v informáciách pre masmédiá uvádzajú, že tatranská bóra zničila celkovo 12 600 hektárov lesa, z toho 8 737 hektárov na území v správe Štátnych lesov TANAP-u. Vietor poškodil 2 036 950 m³ drevnej hmoty, ešte do konca roka 2005 sa lesníkom podarilo spracovať až 87,8 % kalamity. Práce na odstraňovaní následkov víchrice definitívne ukončili v máji 2006, avšak na základe rozhodnutí orgánov štátnej správy ochrany prírody nielen v bezzásahových územiach, ale aj tam, kde kalamitu mohli spracovať, museli úplne bez zásahu alebo vo forme tzv. biomasy ponechať v jednotlivých porastoch pätnásť až tridsať percent drevnej hmoty. Nespracovaná kalamita sa stala potravnou základňou pre podkôrny hmyz, ktorý na území Tatranského národného parku odvtedy napadol viac stromov ako dokázal 19. novembra 2004 vyvrátiť vietor.

Popri odstraňovaní následkov ničivej víchrice a následného požiaru, ktorý 30. júla 2005 zasiahol vetrom poškodený les nad Tatranskými Zrubmi, sa Štátne lesy TANAP-u pustili aj do projektu revitalizácie, rekonštrukcie a obnovy zničených lesných ekosystémov, ktorého cieľom bolo vytvorenie stabilných lesov s prírode blízkou štruktúrou, ktorá by bola druhovo, vekovo i priestorovo pestrejšia ako štruktúra porastov pred kalamitou.

„Aktívnym manažmentom sa nám v súčinnosti s prírodou podarilo obnoviť poškodené lesné porasty tak, aby dnes už mohli plnohodnotne plniť funkcie, ktoré od nich požaduje spoločnosť. Tam, kde sme mohli kalamitu spracovať, evidujeme mladý, druhovo pestrý les, ktorý by mal v budúcnosti lepšie odolávať nielen podobným extrémom počasia či prírodným katastrofám, ale aj účinnejšie čeliť klimatickým zmenám. Aj výsledky pokalamitného výskumu potvrdzujú, že citlivý manažment, postavený na odbornom základe, v ktorom sa spájajú dlhoročné skúsenosti, rešpekt a úcta voči prírode, má aj v národnom parku svoje opodstatnenie – a zvlášť na územiach, ktoré boli v minulosti pozmenené ľudskou činnosťou. Dôkazom je nárast diverzity a celkové zlepšenie stavu biotopov. Zdravý zelený les dnes už na prvý pohľad kypí životom,“ konštatuje Ján Marhefka, riaditeľ Štátnych lesov TANAP-u.

Aj pri tzv. umelej obnove lesníci rešpektujú prírodné procesy, to znamená, že v zásade všetky prípravné dreviny ako jarabina, breza, vŕba či osika, ktoré sa na jednotlivých plochách vyskytujú, nechávajú a dopĺňajú len tie, ktoré sa nedokážu prirodzene obnoviť. Dreviny, ktorými zalesňujú, zodpovedajú prírodným podmienkam jednotlivých lokalít národného parku. Za uplynulých sedemnásť rokov vysadili Štátne lesy TANAP-u takmer desať miliónov stromčekov, pričom dve tretiny predstavovali ihličnany a tretinu tvorili listnáče. Najväčšie zastúpenie mali už tradične smrek, smrekovec, borovica a jedľa, nechýbali však ani javor, jaseň, jelša, buk, brest či jarabina.

Tatranskej bóre, ktorá bola zaradená medzi desať najničivejších európskych vetrových kalamít za posledných tridsať rokov, sa venuje aj tzv. pokalamitný výskum. „O jeho serióznosti a medzinárodnom význame svedčí nielen to, že pokalamitné výskumné plochy boli zaradené do národnej siete LTER, čo je názov pre dlhotrvajúci ekologický výskum, ale aj použité metódy,“ hovorí Zuzana Homolová, vedúca Výskumnej stanice a Múzea TANAP-u v Tatranskej Lomnici. Vedecké tímy sledujú, ako pokračuje vývoj lesných ekosystémov na plochách so spracovanou i nespracovanou kalamitou a porovnávajú ich s tými, ktorým sa vietor vyhol či územím, kde úradoval oheň a tiež lykožrút.

Práve počas tohto výskumu bola po prvýkrát na Slovensku použitá metóda „Eddy Covariance“ na meranie uhlíkovej bilancie s využitím veží. „Výsledky pozorovaní ukazujú mierne priaznivejšiu bilanciu uhlíka na ploche, kde bola spracovaná kalamita. Ročne sa tam naviaže o 2,1 tony uhlíka viac, ako ho emituje do prostredia. V porovnaní s plochou ponechanou na samovývoj, je to o 0,6 tony viac,“ konkretizuje Peter Fleischer, vedecký pracovník Výskumnej stanice a Múzea TANAP-u.

„Celkovo sme rozobrali 41 meraných veličín, ktorým sme prisúdili určitú váhu. Napríklad v prípade flóry sme brali do úvahy druhovú diverzitu, pokryvnosť, veľkosť listovej plochy či produkciu biomasy. Zistili sme, že z hľadiska spracovania kalamity nedošlo k dlhodobému narušeniu poskytovania ekosystémových služieb, diverzita bola na plochách so spracovanou kalamitou oveľa vyššia ako na plochách ponechaných na samovývoj, na ktorých mal smrek až osemdesiat percentné zastúpenie, čo môže do budúcna aj vzhľadom na klimatické zmeny predstavovať opäť problém z pohľadu ekologickej stability,“ prízvukuje botanička Zuzana Homolová.

Zaujímavé poznatky priniesla podľa jej slov aj výskumná plocha v lokalite Štart nad Tatranskou Lomnicou, ktorá síce odolala vetru, no následne bola vystavená ataku podkôrneho hmyzu. „Zaznamenali sme tu veľmi nepriaznivý vývoj populácií chránených druhov rastlín ako napríklad soldanelka karpatská či bradáčik srdcovitolistý, ktoré sa buď na tejto ploche už nenachádzali alebo výrazne ustúpili vplyvom presvetlenia porastu po postupnom odumieraní drevinovej zložky. Jednoducho povedané, predmet ochrany sa nám na tomto mieste vytratil, čo pozorujeme aj v iných lokalitách ponechaných na samovývoj,“ dodáva botanička.

Hoci výskum potvrdil, že tzv. bezzásah najviac smeruje k pôvodným spoločenstvám, ukazuje sa, že so sebou prináša i riziká – a to nielen v podobe vysokého plošného zastúpenia smreka, ktoré podľa výskumníkov povedie opäť k vzniku porastových štruktúr náchylných k plošnému rozpadu pôsobením vetra alebo podkôrneho hmyzu, ale napríklad i v podobe prerušenia kontinuity poskytovania ekosystémových služieb.

„Aj preto je namieste otázka, či sme sa ako spoločnosť rozhodli správne, keď sme vzácne územia v národnom parku ich vyčlenením do tzv. bezzásahu odsúdili na rozvrat a na úkor sledovania prírodných procesov prichádzame o predmet ochrany. Emócie sú v živote dôležité, no aj v tomto prípade platí, že by sme sa mali pokúsiť nájsť kompromis a dať priestor aj racionálnym argumentom. Veď systematický výskum v Tatranskom národnom parku funguje už sedem desaťročí, každý extrém, každú disturbanciu v tomto vzácnom prostredí máme zdokumentovanú, takže na základe vedeckých výsledkov sa vieme rozhodnúť, aký prístup uplatníme na tom-ktorom území, aby sme sa vyhli negatívnym dôsledkom a dokázali zabezpečiť všetky funkcie, ktoré od národného parku očakáva spoločnosť, nevynímajúc ani sociálno-ekonomický rozmer,“ uzatvára Ján Marhefka, riaditeľ Štátnych lesov TANAP-u.