Komentár: Pomocná ruka z Česka - trochu iný pohľad. Ochrana prírody nie je zadarmo, má štát na to?

Keďže som osobným účastníkom viac ako dvadsaťročných diskusií o nastavení ochrany prírody na Slovensku ako vlastník jej malého kúska, ale hlavne ako predstaviteľ Únie regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska, však pri všetkej úcte k signatárom vyhlásenia ako aj M. Hubovi, sa musím ozvať, pretože najmä konštatovanie, že „vedeniu ministerstva životného prostredia sa za niekoľko mesiacov podarilo zničiť a spochybniť takmer všetko, čo do ich nástupu viac-menej fungovalo“ neodráža pravdivo realitu, ktorá na Slovensku v ochrane prírody existuje.

Na rozdiel od tohto názoru musím zdôrazniť, že na Slovensku v ochrane prírody v minulosti nefungovalo poriadne nič, takže aj keby sa súčasné vedenie Ministerstva životného prostredia SR akokoľvek snažilo stav vecí ešte zhoršiť, len ťažko sa mu to môže už z povahy tohto stavu podariť. K tomuto konštatovaniu ma doviedol poznatok, že od vzniku samostatnej Slovenskej republiky neboli v ochrane prírody systémovo vyriešené dve základné veci, bez ktorých v demokratickom a právnom štáte nemôže fungovať nič.

Po prvé: Vzťah ochrany prírody k územiu, ako predmetu vlastníckeho práva. Ak zoberieme ako reprezentatívnu vzorku stavu ochrany prírody na Slovensku národné parky zistíme, že z deviatich v súčasnosti existujúcich národných parkov bolo v časoch komunistického bezprávia vyhlásených päť: Tatranský národný park, Pieninský národný park, Národný park Nízke Tatry, Národný park Slovenský raj a Národný park Malá Fatra. V tých časoch sa tieto chránené územia vyhlasovali direktívne, bez akejkoľvek oponentúry z hľadiska vecného i právneho, teda uzurpátorsky tak, ako v tej dobe takmer všetko.

Po zmene spoločenských pomerov a vzniku samostatnej Slovenskej republiky vznikli základné inštitúty, zaručujúce vlastnícke právo ako základné ústavné právo, avšak ochrana prírody už existujúce národné parky nielen prevzala bez akýchkoľvek zmien, ale dokonca ešte vyhlásila ďalšie štyri: Muránska planina, Poloniny, Slovenský kras a Veľká Fatra. A to postupom úplne rovnakým, ako praktizovala totalitná moc! Teda bez rešpektovania vlastníckeho práva a názorov vlastníkov pozemkov na území národných parkov s jedinou výnimkou, ktorou je Národný park Slovenský raj.

A nie je to marginálna vec: v národných parkoch je v najprísnejšom 5. stupni ochrany prírody vo vlastníctve súkromných osôb od 9,5% pozemkov v Národnom parku Muránska planina až po 81% pozemkov v Národnom parku Malá Fatra. Vlastníci lesov, ktorých majetok tvorí rozhodujúce časti národných parkov, trpezlivo a dlhodobo poukazovali na túto anomáliu, ktorá nemá v demokratickom a právnom štáte (verím, že ním stále sme) miesto. Uvedomovali si to zrejme aj doterajšie slovenské vlády, pretože takmer každá z nich mala v svojich programových cieľoch prehodnotenie rozsahu a právneho postavenia národných parkov.

Žiaľ, ani jedna doteraz nenašla dostatok odhodlania a politickej prezieravosti, aby tieto ciele aj realizovala. Dôsledkom tejto nedôslednosti je dlhodobý stav provizória a chaos, ktorý spôsobuje, že nie je možné ochranu prírody posunúť od jalových diskusií k realizácii opatrení, ktoré sú nevyhnutné pre skutočné zlepšenie jej kvality, akým je napríklad zonácia týchto národných parkov. Je teda jasné, že bez jednoznačného vyriešenia tohto problému ochrana prírody nikdy nemohla a ani nebude môcť fungovať, pretože stojí na zlých, totalitných základoch.

Po druhé: Ochrana prírody dlhodobo ignoruje jej hospodárske a ekonomické dopady. V dnešnej dobe je približne 43% územia Slovenska pod určitou formou územnej ochrany, avšak od roku 2002, keď bol schválený aktuálne platný zákon o ochrane prírody a krajiny nie je schopné (nechce?) Ministerstvo životného prostredia SR vypracovať a predložiť verejnosti materiál, ktorý by kvantifikoval dopad takto nastavenej ochrany prírody na verejné financie.

Tento závažný nedostatok vnášal a stále vnáša do vzťahov obyvateľov nášho vidieka a ochrany prírody nedôveru a obavy z toho, že popri neustálych aktivistických nárokoch na rozširovanie rozsahu územnej a druhovej ochrany prírody u nás (čo do rozsahu jednej z najväčších v rámci Európskej únie) a ignorovaní ich dopadov na verejné financie to budú nakoniec oni, kto bude musieť účet za túto horlivosť zaplatiť.

Táto obava je plne oprávnená, pretože Ministerstvo životného prostredia SR má v ostatných rokoch alokované v svojom rozpočte na tieto účely čiastku okolo 10 mil. eur ročne, avšak podľa analýzy, ktorú pre Úniu regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska vypracovalo Národné lesnícke centrum Zvolen, skutočná potreba je na úrovni 150 až 200 mil. eur ročne. Nie je teda pravda, že vlastníci pôdy sa z nejakých iracionálnych dôvodov bránia tomu, aby ich vlastníctvo bolo začlenené do chránených území.

Na základe faktov a dlhoročných skúseností však celému systému oprávnene nedôverujú a dožadujú sa jasných pravidiel, založených na právne vymáhateľných zmluvných vzťahoch a tiež, aby prestali byť iba trpným subjektom ochrany prírody, ale stali sa jej súčasťou, ktorá nebude znášať iba jej náklady, ale bude aj profitovať z jej prípadných výnosov.

Požiadavky vlastníkov pôdy však v minulosti nielen, že neboli vôbec brané do úvahy, ale u predchádzajúceho vedenia rezortu životného prostredia boli kvôli nim vystavení nevraživému dehonestovaniu a ostentatívnej ignorácii. Zatiaľ neviem, aký bude v tejto veci postoj súčasného vedenia ministerstva životného prostredia. Z uvedených faktov ale vyplýva, že to nie je dôležité, pretože oproti stavu, ktorý tu bol za ministrovania Jána Budaja, to už jednoducho horšie byť ani nemôže. 

Jedna vec je však istá: pozitívne zmeny v ochrane prírody nie sú možné bez toho, aby kompetentní konečne priznali, že ochrana prírody nie je zadarmo a jasne povedali, že na pokrytie nárokov každého občana, ktorý sa bude podieľať na zabezpečovaní tohto verejného záujmu, má štát k dispozícii dostatok finančných prostriedkov.

Aj napriek môjmu odlišnému názoru na podstatu tohto problému je nutné znova oceniť snahu našich susedov pomôcť riešiť problémy našej ochrany prírody. Avšak práve preto je namieste aj otázka: Nemala byť pomocná ruka z Česka ponúknutá tým najpostihnutejším a už skôr?

Juraj Vanko

(autor je podpredsedom Únie regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska)