Glosa: Má u nás ochrana prírody hranice a mieru?

Táto snaha vyvolala búrku nevôle u všetkých obyvateľov nášho vidieka najmä preto, že envirorezort ich znova (ako doteraz vždy za ostatných desať rokov) postavil pred hotovú vec, ktorú chcel formálne pokryť tým, že verejnou vyhláškou začal zvolávať vlastníkov dotknutých pozemkov na tzv. prerokovanie  návrhov na zaradenie týchto území do národného zoznamu území európskeho významu. Úvodné „prerokovania“ na Orave, vo Veľkej a Malej Fatre a Kysuciach sa pre spontánny odpor vlastníkov pôdy a samospráv nemohli uskutočniť a prerokovania, plánované v ostatných regiónoch Slovenska radšej envirorezort zrušil s odvolaním sa na aktuálnu pandemickú situáciu.

Tieto lúky, ktoré začali v horských oblastiach Slovenska vznikať ako dôsledok valašskej kolonizácie v 15. až 17. storočí sa stali základom hospodárskej prosperity týchto oblastí, pretože chov dobytka bol na ne  viazaný v podstate jedinou činnosťou, ktorá ľudí v týchto oblastiach dokázala uživiť. Vedľajším produktom stáročnej starostlivosti dedinčanov o tieto lúky ako zdroja svojho živobytia bolo to, že tieto lúky sa stali ozdobou a spestrením lesnej krajiny a niet sa čo čudovať, že neušli ani pozornosti ochranárskej obce, ktorá si v dôsledku svojej paranoje nedokáže predstaviť, že by mohlo niečo ekologicky cenné existovať aj bez jej „odbornej“ starostlivosti.

Pritom práve tieto lúky sú doslova učebnicovým príkladom toho, že rozumná a cieľavedomá hospodárska činnosť nie je nepriateľom biodiverzity, ale naopak. Jej výsledkom síce nie je divočina, ale kultúrna, estetická a po všetkých stránkach pestrá krajina. S takýmto prístupom nemá problém ani Európska komisia, ktorá prostredníctvom svojho DG Enviro už v roku 2011 na výzvu Únie regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska zaujala jasné stanovisko, ktoré hovorí, že „vo väčšine prípadov území európskeho významu je prax trvalo udržateľného obhospodarovania pozemkov možná bez zmien, alebo len s veľmi malými zmenami“.  

V tomto kontexte je zaraďovanie ďalších tisícov hektárov týchto lúk do území európskeho významu nepochopením situácie, alebo iba marketingom, na základe ktorého si chcú vyhlasovatelia prisvojiť zásluhy o zachovanie týchto klenotov našej prírody a tých, ktorí sa o to skutočne zaslúžili potrestať úplne zbytočnou administratívou, byrokraciou a obmedzeniami, prinášajúcimi im majetkovú ujmu. Envirorezort síce tvrdí, že má pripravené financie a mechanizmy na kompenzácie tejto ujmy, ale problém je v tom, že mu už na vidieku nikto neverí, pretože prax ostatných desiatich rokov hovorí jasne: Len na lesných pozemkoch je ujma z dôvodov obmedzenia hospodárenia spôsobeného opatreniami ochrany prírody 22 mil. eur ročne, pričom skutočné kompenzácie, ktoré vypláca štát  ročne sú vo výške okolo 4 mil. eur!

Štát teda dlhodobo vytvára voči vlastníkom pozemkov na našom vidieku nezanedbateľný dlh a aj napriek tomu neustále zvyšuje svoje nároky na rozsah týchto území s argumentom, že je to naša povinnosť voči Bruselu. Nikto však už pritom nepovie, že Brusel len schváli to, čo za veľmi slušné peniaze zmapujú, navrhnú a vylobujú rôzne „ekologické“ firmy zo Slovenska.  Toto sa deje za situácie, keď Slovensko je v rámci EÚ absolútnou špičkou v rozsahu chránených území európskeho významu, keď je už 31% územia Slovenska (57% lesov) v chránených územiach.

Vyvstávajú preto v tejto súvislosti oprávnené a logické otázky: Prečo ideme vyhadzovať peniaze a sekírovať našich dedinčanov len preto, aby sme vlastne iba potvrdili, že ich starostlivosť o tieto biotopy bola dobrá a ich poškodenie, či dokonca zánik nehrozí? Prečo chceme vytvárať zo slovenských dedín skanzen, keď hranice týchto území vedú poza humná ich obyvateľov a vytvárajú tak bariéru ich prirodzenému a udržateľnému rozvoju? To skutočne chceme týmto ľuďom prácu na ich pozemkoch sprotiviť tak, že ich opustia a oni v priebehu pár rokov spustnú a stane sa z nich les, alebo zaplatíme z našich spoločných daní niekoho, kto ich bude kosiť? Skutočne sme takí bohatí, že nevieme akceptovať storočiami osvedčený, lacný a ekologický model a namiesto neho ideme za drahé peniaze likvidovať aj to málo, čo nám ešte na našom vidieku zostalo?

Prevzatie systému ochrany prírody platného v EÚ, zakotveného v smernici o vtákoch a biotopoch bolo predmetom prístupovej zmluvy nášho štátu k EÚ. Tieto kritériá však boli prioritne nastavené na zlepšenie zlej situácie v starých členských krajinách EU, pretože sa ukázalo, že ich striktné uplatňovanie na Slovensku s podstatne zachovalejšou prírodou by znamenalo vyhlásiť tieto územia na takmer 95% jeho územia. Všetkým triezvo rozmýšľajúcim ľuďom je jasné, že k životu ľudí sú nutné aj ekonomické aktivity a ochrana prírody by mala byť kompromisom medzi ekológiou na jednej strane a sociálno-ekonomickými potrebami obyvateľstva na strane druhej.

Žijeme (aspoň zatiaľ) v demokratickom štáte, kde by mali byť tieto princípy samozrejmosťou. Chaos vo vyhlasovaní chránených území, neschopnosť  stanoviť rozumnú mieru a hranice ochrany prírody, zahmlievanie skutočného stavu vecí demagógiou a snahy riešiť problémy silou sú však signály, ktoré sú varovaním, že apoštolom ochrany prírody už nejde o vec, ale o moc.

A to je príznak niečoho veľmi zlého, čomu sa treba v mene slobody a demokracie postaviť!

Juraj Vanko

Únia regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska