Expozícia tatranskej prírody v Tatranskej Lomnici má tridsať: Doteraz jej bránami prešlo štvrť milióna ľudí

Hoci najkrajší pohľad na areál botanickej záhrady býva v máji a júni, keď kvetena doslova hýri všetkými farbami, aj v týchto dňoch je čo obdivovať. „Momentálne ešte kvitne plesnivec alpínsky, kruštík močiarny či kurička vápencová. Pri prechádzke expozíciou návštevníci však zaregistrujú aj prilbicu tuhú, klinček včasný, hlaváč fialový lesklý alebo vičenec horský. Väčšina rastlín však už odkvitla, keďže najprv bola dlho zima a potom prišli horúce dni,“ hovorí botanička Zuzana Kyselová, ktorá je zároveň odbornou garantkou Expozície tatranskej prírody v Tatranskej Lomnici. 

Zámer zriadiť verejne prístupnú záhradu pôvodnej tatranskej flóry sa objavil už v nariadení Zboru povereníkov z roku 1952, teda len tri roky po vzniku národného parku. Samotná myšlienka však žila dávno predtým. Trvalo ďalších tridsaťpäť rokov, kým ju vôbec začali stavať. Pôvodne mala vyrásť na Štrbskom Plese, napokon sa jej domovom stala Tatranská Lomnica. Do výstavby sa vtedajšia Správa TANAP-u pustila v máji 1987, keď bolo neďaleko vtedajšej zotavovne Odborár vysadené prvé alpínum. S dokončením sa rátalo v auguste 1989, no nakoniec privítala expozícia prvých návštevníkov privítala až v polovici júla 1992. Obdivovať mohli vyše sto druhov rastlín, dnes je ich v ôsmich vápencových a žulových alpínach či mokradiach vyše tristo.

„Bolo to náročné. Keď sa vysádzalo žulové alpínum, pomáhala celá výskumná stanica. Dnes by sa už asi nikto dobrovoľne do takejto akcie nepustil. Vytvorili sme si skupiny rastlín podľa ekologických nárokov a sama som si zakreslila, čo sa kde v areáli vysadí,“ spomína botanička, ktorá spolu s Rudolfom Šoltésom a Annou Šoltésovou mala na starosti biologický a floristický inventár. Botanici sa zamerali nielen na vzácne, ale i atraktívne druhy. A to ani tak nie preto, aby ulahodili oku návštevníka, ale preto, aby vytvorili genofondovú rezervu, ak by sa náhodou niečo stalo s rastlinkami v prírode.

„Poslaním expozície nie je len ukázať ľuďom rôznorodosť tatranskej kveteny, ale predovšetkým zachovať genofond vzácnych a ohrozených druhov,“ prízvukuje odborná garantka expozície. Keďže o karpatskú flóru majú záujem aj iné botanické záhrady, prostredníctvom programu bezplatnej medzinárodnej výmeny semien, ktorý zastrešuje Botanická záhrada Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, sa potomstvo tatranských rastlín dostáva do rôznych kútov sveta.

Pôvodný zámer bol vybudovať akési Tatry v malom, v expozícii sa dokonca počítalo aj s rehabilitačným strediskom pre zvieratá, ktoré sa už nedokážu vrátiť späť do prírody, no napokon z toho zišlo. Vstupný areál je dielom architekta Pavla Repku, okrem projekčnej kancelárie zo Žiliny sú pod projektom podpísané aj vtedajšie Severoslovenské štátne lesy a Výskumná stanica TANAP-u. Plastiku pred vchodom, ktorá symbolizuje ťažký život rastlín uprostred drsnej skalnej prírody, navrhol sochár Štefan Kovaľ. V súčasnosti kolorit botanickej záhrady dotvárajú vodopády, potôčky a jazierka, v areáli s rozlohou 3,2 hektára sa nachádza aj geologická miniexpozícia či pamätné miesto venované šíriteľom myšlienky ochrany prírody, významným botanikom, zoológom i zakladateľom Tatranského národného parku.

Prechádzka botanickou záhradou je atraktívna najmä v máji a júni, keď kvitne väčšina rastlín. Okrem notoricky známych zástupcov tatranskej flóry návštevníci v expozícii nájdu napríklad aj rastlinky, na ktoré pri potulkách prírodou nemajú šancu ani len natrafiť, keďže sa „usadili“ ďalej od turistických chodníkov. „Rastie tu napríklad trávnička alpínska či iskerník zakoreňujúci, ktoré sa na Slovensku vyskytujú len na jednom jedinom mieste, a to práve v Tatrách,“ konkretizuje botanička. Súčasťou areálu je i zásobná záhrada, kde si pracovníci expozície dokážu vzácne rastlinky predpestovať. Časť z nich dokonca ponúkajú na predaj. Záujmu sa tradične teší najmä plesnivec alpínsky, horec Clusiov a dryádka osemlupienková.