Príbeh: Predkovia a lesy

Drevo získané z lesov bolo vo vtedajšej dobe hlavným prínosom financií. Hospodárenie fungovalo pod štátnym dozorom na základe plánov, ktoré vypracovali lesní inžinieri. Naši predkovia v spoločnom lese hospodárili do roku 1958, kedy im bol les v zmysle socialistických zákonov odňatý z užívania a prešiel do bezplatného užívania socialistického štátu. Štát mal les v bezplatnom užívaní do roku 1991.

Príbeh horára Júliusa Ľuptáka a jeho súrodencov

Životný príbeh horára Júliusa Ľuptáka sa začal na štedrý deň v roku 1930 v horehronskej obci Braväcovo. Narodil sa ako najmladšie z deviatich detí Františke a Laurincovi Ľuptákovcom. Nielen on sám, ale aj jeho otec a niekoľko súrodencov spojilo svoje životy s prácou v našich „zelených pľúcach“ matky Zeme. Otec Laurinc svoj život zasvätil lesu, kde aj dokonal.

Július Ľupták po skončení Základnej školy v Braväcove vyštudoval vtedajšiu dvojročnú lesnícku školu, ktorá vtedy existovala v Krásnom Brode. Po úspešnom skončení lesníckeho štúdia pôsobil ako horár, či lesník na viacerých miestach. Najdlhšie pracoval ako horár v obci Moštenica aj so svojou manželkou Apolóniou, ktorá svoj život zasvätila tiež práci v lese.

Jeho bydliskom sa stala horáreň učupená v lone krásnej Moštenickej doliny. Tu pôsobil až do starobného dôchodku a neskôr sa presťahovali z horárne v obci Moštenica do služobného bytu v neďalekej Slovenskej Ľupči, kde sa aj skončila jeho životná púť. Július Ľupták bol mimochodom aj vášnivým poľovníkom a aj vo voľnom čase, najmä v zimných mesiacoch na les nezabúdal a staral o dokrmovanie lesnej zvery.

V lese pracovali aj niektorí jeho súrodenci. Starší brat Ján Ľupták, ako lesný robotník, rovnako starší brat František ako účtovník pre vtedajšiu Lesnú správu a tiež dve staršie sestry, Júlia a Anna, ako lesné robotníčky.

Z rozprávania starých rodičov

Vyberám sa na dlhú cestu za spomienkami, ktoré priniesol neľahký život mojim starým rodičom. Obaja z manželov pracovali totiž pracovali v lesoch a dolinách v okolí obce Jasenie.

Jozef Šuch sa narodil 10. júna 1908 v Medzibrode ako druhé dieťa Rozálie a Štefana Šuchovcov. Vyrastal v obci Jasenie. Celý život zasvätil náročnej práci v lese ako lesný robotník. Spočiatku prácu vykonávaná manuálne. Ťažba sa v období, kedy pracoval v lese vykonávala ručnými pílami, ktoré sa nazývali „bachračky“. Následne sa drevo spúšťalo po tzv. rízňach do doliny na rampy, kde sa ďalej spracovávalo na palivové drevo a samovýrobu. Potom sa zvážalo na autách do píly v Jasení. Tu bolo spracované na rôzne druhy dreveného materiálu akými boli hranoly, dosky, či laty. Menej kvalitné drevo sa pílilo na metrovicu a ručne sa kálalo na tzv. štiepky. Práca bola veľmi náročná, pretože sa pracovalo bez ohľadu počasie i ročné obdobie, kedy neraz lesných robotníkov zastihli i veľké zimy. Neraz sa stalo, že sa môj starý otec vrátil domov s omrznutými prstami, no pri práci v lese ho privalil aj padajúci strom.

Pracoval v rôznych dolinách obce Jasenie, najmä v dolinách Lomnistá a Kyslá. Do práce chodieval na týždňovky. Prespával spolu s ostatnými lesnými robotníkmi v drevených barakoch. Jedlo im zabezpečovala kuchárka určená pre lesných robotníkov. Väčšinou to bolo klasické slovenské jedlo akými bezpochyby sú halušky so slaninou. V takýchto ťažkých podmienkach pracoval až do 76. roku života. Taktiež v lese pracovala jeho manželka Mária Šuchová ako lesná sezónna pracovníčka. Jej náplňou práce bolo zalesňovanie, ktoré sa vykonávalo na jar. Neskôr chodili vyžínať báne okolo vysadených stromčekov. Pracovala v dolinách Suchá, Kyslá a Biele Vody.

Nakoľko sa môj starý otec Jozef Šuch stále pohyboval v lesnom prostredí o rôzne zážitky so stretnutí z lesnými zvieratami nemal núdzu. Jedného dňa sa stretol s medveďom zoči – voči priamo na chodníku. Z jeho rozprávania sme sa dozvedeli tento príbeh: „Keď ma medveď zbadal, sadol si na chodník. Ja som si teda sadol od strachu na chodník tiež a čakal, čo sa bude ďalej diať. Povedal som si: „Celý život som robil v lese a nakoniec ma medveď zožerie. Počas čakania na chodníku som zjedol všetko jedlo, ktoré som mal v ruksaku s pomyslením, že ak ma zožerie, nech nejdem na druhý svet hladný“ spomínal úsmevne na toto nezabudnuteľné stretnutie.

„Po dlhšom čakaní na chodníku s medveďom som si povedal, že jeden z nás sa už musí pohnúť. Pomaličky som sa obrátil a začal kráčať preč s obavou, kedy sa za mnou rozbehne“. Medveď sa nakoniec nad ním zmiloval a každý išiel svojou cestou. Medveďou obývačkou tiež nazýval v doline Lomnistá úsek Skalie s Volovým chvostom.

Aj takéto veselé príbehy sa môžu spájať s veľmi náročnou a obetavou prácou všetkých, ktorí sa pre lesné povolania rozhodli.

Mgr. Katarína Šuchová