O problémoch neštátnych vlastníkov lesov v TANAP-e: Dokedy bude ešte slovenská verejnosť tolerovať ľudí, ktorí nemajú žiadnu zodpovednosť?!

Postoje a očakávania po roku 1989

Dodnes nemali možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť ochranársku legislatívu. Chápeme potrebu starať sa o prírodu a ochraňovať ju, dokonca súhlasíme aj so zachovaním doterajších, tzv. bezzásahových území. Otázky však kladieme v súvislosti s ich výmerou a lokalizáciou. Nestotožňujeme sa s ich rozširovaním do nevhodných oblastí, akou je napr. spodná časť Tichej doliny, dodnes poznamenaná zreteľnými stopami o jej využívaní v nedávnej minulosti vo forme enkláv po bývalých pasienkoch a košariskách alebo ťažšie zahojiteľných fenoménov, akými sú napr. sekundárne lavínové žľaby, pretrvávajúce pôdno-deštrukčné procesy alebo rozsiahle výmery sukcesných štádií prípravného lesa na miestach niekdajších holorubov a kalamitísk.

Po prevrate v roku 1989 sme očakávali, že demokratický štát napraví staré krivdy. Sprvu sa ukazovalo, že to pôjde. Zákonom č. 287/1994 o ochrane prírody a krajiny štát však opäť potvrdil, že vlastníci pozemkov v TANAPe budú naďalej tancovať, ako im bude pískať. Pozemky v národných parkoch naďalej chápe ako „majetok národa“ a bez vedomia vlastníkov na ne uvalil ešte prísnejší režim ochrany prírody. Prihliadajúc na verejný záujem sa vlastníci donedávna domnievali, že vynútené obmedzenie ich práv uskutoční v súlade s Ústavou SR, tzn., že obmedzenie uplatní v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu. Život ukázal, že rezort životného prostredia nemusí dodržiavať ani ustanovenia najvyššieho ústavného zákona. Vlastnícke práva obmedzil vysoko nad rozumnú mieru a bez primeranej náhrady.

Po roku 1989 sa už nedalo pochybovať o potrebe nového zákona o ochrane prírody a krajiny, pretože starý zákon z roku 1955 už neodrážal reálne potreby ochranárskej praxe. Dalo sa polemizovať iba o tom, kto objektívne môže ochranu prírody na lesných pozemkoch zastrešovať. Pokútne zvíťazila koncepcia tzv. jednotného riadenia slovenskej ochrany prírody. Jej nositelia do nového zákona č. 287/1994 vniesli ustanovenie, podľa ktorého všetky národné parky Slovenska, vrátane TANAPu bude riadiť MŽP SR.

TANAP hynie na ochranu prírody

Kým ochrana TANAP v riadení pôdohospodárskeho rezortu do roku 1996 bola na solídnej úrovni a priekopníckym spôsobom niekoľko desaťročí prerážala cestu celej slovenskej ochrane prírody, od roku 1996 v riadení rezortu životného prostredia živorí. Zákon č. 543/2002 o ochrane prírody a krajiny iba potvrdil dovtedajšie právomoci štátnej ochrany prírody, zrejme, aby mohla v našich lesoch experimentovať podľa vlastnej vôle. Netolerantný prístup vedenia Správy TANAPu v otázkach zonácie v rokoch 1996-2006, zavádzanie fundamentalistických koncepcíí postavených na pochybných vzoroch, klamstvá šírené v súvislosti s územiami európskeho významu a byrokratické, nevyargumentované rozhodnutia orgánov štátnej správy ochrany prírody po roku 2004 vedú k tomu, že TANAP hynie na ochranu prírody.

Bezprecedentne nezákonné a neobjektívne rozhodnutie KÚŽP v Žiline z roku 2006, ktorým zamietlo žiadosť PSBÚ Východná o povolenie výnimky spracovať aspoň 25% kalamitného dreva na ich pozemkoch v Tichej doline po veternej kalamite v roku 2004 jednoznačne prispelo ku katastrofálnemu premnoženiu podkôrneho hmyzu, hoci zodpovedných úradníkov odborníci na možnosť takéhoto vývoja upozorňovali. Odpoveďou boli názory niektorých pseudoodborníkov na ochranu lesa, podľa ktorých vraj premnoženie podkôrneho hmyzu v Tichej doline nehrozí! Hlavný argument nepovolenia výnimky však spočíval v tvrdení, že ide o územia európskeho významu, hoci za chránené územia tohto rangu nikdy neboli vyhlásené. Prieťahy okolo žiadosti trvali dovtedy, kým pováľané drevo nezačalo zahnívať, čím si štátna ochrana od vlastníkov vlastne vynútila súhlas o vyplatenie majetkovej ujmy.

Zdĺhavým rozhodovaním o ďalších žiadostiach, sprevádzanom obštrukciami mimovládnych organizácií, úrad štátnej správy naďalej umožňujú nekontrolovaný rozvoj hmyzu, hoci v tejto situácii, by si jej úradníci mohli možno všimnúť aj iné ustanovenia zákona č. 543/2002. V jednom sa napríklad hovorí, že orgán štátnej ochrany prírody má právo obmedziť alebo zakázať činnosť, ktorej následkom je poškodenie alebo ničenie prírody a krajiny. Takou sú podľa nášho názoru napríklad nezmyselné počiny neveľkej skupiny samozvaných ochranárov, sprevádzané neustálymi útokmi na lesníkov a ich úsilie ochrániť les pred hmyzom.

Excesy samozvaných ochranárov

Bezprostredne po veternej kalamite v novembri 2004, bez poznania historických faktov, znalosti fungovania studených padavých vetrov, ich nesmiernej sily a dôsledkov v tatranskej oblasti hlásali, že príčinou pohromy sú lesníci, ktorí tu pred 80. rokmi vysadili smrekové monokultúry. Hodilo sa im to do zaužívanej rétoriky, podľa ktorej lesníci nie sú schopní vypestovať správny les a preto ich treba hanlivo označovať za „ťažiarov“. Viacerí pritom nepoznali a dodnes nepoznajú obsah slova „lesník“. Nemajú poňatie o koncepciách pestovania lesov postavených na ekologických princípoch, ktoré sú obsiahlejšou lesníckou činnosťou ako samotná ťažba a dávnejšie, najmä v TANAPe smerujú k pestovaniu prírode blízkych lesov.

Je síce pravdou, že v Tichej doline padli prevažne 50-60 ročné smrekové monokultúry, avšak keď ich lesníci chceli spracovať aby stlmili predpokladanú podkôrnikovú kalamitu, predišli nekontrolovateľným požiarom a potenciálnym škodám pri povodniach, začali ochranári tvrdiť, že Tichá a Kôprová dolina s rozlohou 8 443 hektárov tvorí jedno z najväčších území divokej prírody v Európe, prírodný klenot s hlbokými pralesmi, v ktorých žije 40 medveďov.

Ak by autori tohto výroku mali aspoň základné vedomosti o stave prírody v Tichej doline, povedzme pred 50-60 rokmi, vedeli by, že vtedy tu ešte prevažovali rozsiahle riedkolesy, rúbaniská, kalamitné holiny a pasienky, a že z pôvodných pralesov sa zachovali len nepatrné zvyšky. Keby poznali územné nároky medveďov vedeli by, že výmera 8 443 hektárov je pre 40 medveďov skutočne primalá. Ak sú však naozaj presvedčení o svojej pravde, mali by sa za dnešný stav „divokej prírody“ v Tichej doline lesníkom poďakovať, pretože sa o ňu desaťročia kvalifikovane starali, nie ich osočovať.

Ochranári vo svojich prehláseniach nezabudli verejnosti pripomenúť síce príťažlivú, ale na veľkej výmere v Tatrách ťažko uskutočniteľnú ideu divočiny, ktorá vraj v Tichej a Kôprovej doline umožní sledovať prírodné procesy. Nezáleží na tom, aké prírodné procesy tam prebiehajú. Prirodzené, či aj neprirodzené, tzn. také, ktoré pred desaťročiami naozaj vyvolal človek, a ktoré sa prejavujú napríklad formou častejšieho padania lavín a zrýchlenej pôdnej erózie na miestach vypálenej kosodreviny a zníženej hornej hranice lesa niekdajšími pastiermi alebo rozkolísanosti prietokov Tichého potoka a jeho nadmerných škôd pri veľkých vodách v dôsledku nižšej retenčnej účinnosti povodia. Vlastne dodnes nechápu, že aj rozpad lesov, ktorý sa dnes odohráva rovno pred našimi očami je neprirodzený prírodný proces.

Aj laickú verejnosť spočiatku balamutili presviedčaním že premnoženie hmyzu v Tichej a Kôprovej doline nehrozí. Keď už bolo jasné, že sa hmyz premnožil, prešli na novú taktiku s odôvodnením, že máme dať šancu divokej prírode, aby využila podkôrny hmyz ako činiteľa obnovy lesa! Vtedajší riaditeľ Správy TANAPu brnkal ľudom na city tvrdením, že z celkovej výmery lesov postihnutých kalamitou požaduje ponechať na prirodzený vývoj len 8%. Zabudol povedať, že tisíce kubíkov pre hmyz atraktívnych kmeňov si vynútil ponechať v oblastiach s nižším stupňom ochrany, mimo tohto územia.

V roku 2006 už ani ochranári nemohli poprieť, že lykožrútov je priveľa, ale to vraj nesúviselo s tým, či lesníci kalamitné drevo odviezli, alebo nechali na zemi. Nevysvetlili s čím to vlastne súviselo. Podľa nich najviac spadnutého dreva ostalo v Tichej a Kôprovej doline, pričom tam vraj bolo najmenej lykožrútov. Pravdu mali iba v tom, že pred veternou kalamitou v roku 2004 bolo toto územie naozaj čisté - bez stromov napadnutých hmyzom.

V roku 2007, kedy podkôrny hmyz už masívne napadal porastové steny, vytváral nové ohniská a rozširoval sa do okolitých zelených lesov zástancovia tézy samovývoja vyvolali medzi seberovnými, väčšinou mladými a neskúsenými ľuďmi nevídanú hystériu, pretože vraj územie Tichej a Kôprovej doliny čelí hrozbe, keďže lesníci sa v nich usilujú spracovať lykožrútmi napadnuté vývraty a zlomy z veternej kalamity v novembri 2004. Ako zvyčajne k tomu pripájali: Robia to iba pre hospodársky zisk! Argumentácia lesníkov bojom s lykožrútom a požiarmi je účelové klamstvo!

S nevôľou sme sledovali ich farizejské vyjadrenia, podľa ktorých lesoochranárski aktivisti reprezentujú aj záujmy a názory neštátnych vlastníkov lesov. Na Podbanskom so zástupom ďalších aktivistov, v ktorom nechýbali ani zástupcovia českej Duhy, prišli s neslýchaným nápadom, že v Tichej a Kôprovej doline idú zriadiť UCHO (Územie chránené občanmi) s absolútne bezzásahovým režimom, a to aj na našich pozemkoch, bez rešpektu, že aj my sme občania, naviac vlastníci veľkej časti týchto pozemkov.

Onedlho, z podnetu Lesoochranárskeho zoskupenia VLK samozvaní ochranári podali na Slovenskú republiku sťažnosť Európskej komisii v Bruseli za to, že štátne orgány Slovenskej republiky nebránia poškodeniu biotopov európskeho významu v Tatrách. Ako obvykle, aj túto kauzu s chuťou rozmazávali médiá. V článkoch s hrubými titulkami rozoberali, že právna analýza, ktorú si organizácia Greenpeace nechala vypracovať u renomovanej právnej kancelárie potvrdila, že ťažba v Tichej a Kôprovej doline bola nezákonná. Keď pri posudzovaní primeranosti zásahov do biotopov európskeho významu jeden z trojice členov komisie EÚ odporučil vyťažiť kalamitné drevo, Greenpeace ho obvinilo, že robí propagandu. Po dvoch rokoch prešetrovania, v apríli 2009 EK oficiálne oznámila, že Slovenská republika neporušila platnú európsku legislatívu! Ochranári, napriek tomu tento boj vyhrali. Drevo v Tichej a Kôprovej doline ostalo nespracované, hnije ako si predsavzali. Je im jedno, akú cenu musíme za to zaplatiť!

Súčasný stav

Vzostupný trend rozširovania podkôrneho hmyzu pokračoval aj v rokoch 2008 a 2009. Hmyz rozmnožený v Tichej doline na pováľaných kmeňoch stromov veľmi rýchlo zaujal už prakticky všetky staršie porasty a ohrozuje ďalšie v susednej Kamenistej doline. Od roku 2005 do 31.7.2009 muselo PSBU obce Východná vyrúbať v TANAPe už vyše 42 000 m3 kmeňov napadnutých podkôrnym hmyzom. Za dva a pol roka platnosti LHP (2007-2016) tým naplnilo etát na 64%! Približne 43 000 m3 mu pritom štátna ochrana prírody nepovolila spracovať a o ďalších desiatkach tisícov kubíkov suchých stromov ešte nerozhodla.

Je úplne jasné, že súčasná podkôrniková kalamita ďaleko presiahne dôsledky veternej spúšte v roku 2004. Ťažko uveriť, že na verejnosť naďalej prenikajú z dielne samozvaných ochranárov nové a nové mýty. Nedávno sme napríklad čítali vyhlásenie: V Tichej a Kôprovej doline je podkôrnikov opäť menej! V roku 2008 v celom TANAPe nastal prvýkrát pokles. V tomto roku je ešte výraznejší, v porovnaní s maximom v roku 2007 až o 80%.

Podkôrnikovú kalamitu tak možno považovať za skončenú! 

Neverte im! Podkôrniková kalamita tu skončí až potom, keď lykožrúty už nebudú mať čo žrať, alebo ak sa medzitým nestane nejaký zázrak. Najpravdepodobnejšie však je, že donedávna sýto zelený, kompaktný veniec lesov okolo Tatier ďalšie generácie už dlho neuvidia, ani nepocítia jeho blahodárne účinky ako ešte pred niekoľkými rokmi my. Ochranné opatrenia, ktoré sa dnes v TANAPe používajú, resp. dajú sa použiť, nemôžu zabrániť totálnemu rozvratu tatranských lesov. Ukazuje sa, že hmyz neobíde ani najzachovalejšie, podľa niektorých zároveň ekologicky najstabilnejšie lesné porasty - jarabinové, javorové a limbové smrečiny, čím nielen TANAP, ale celé Slovensko príde na niekoľko storočí o posledné ukážky autochtónnych pralesovitých formácií, ktoré boli našou pýchou a jedným z dôvodov jeho osobitnej ochrany.

Kladieme si otázky

Dokedy ešte budú lesníci, vlastníci lesov, slušní ochranári a vôbec celá slovenská verejnosť tolerovať ľudí, ktorí nemajú žiadnu zodpovednosť, avšak ich aktivity zreteľne smerujú k zhoršeniu stavu prírody a krajiny? Nedávno začali dokonca tvrdiť, že súčasný rozpad lesov je bežný prírodný proces, že človek si zvykne aj na odumreté lesné porasty, že ich bude dokonca vyhľadávať, aby na vlastne oči videl samoobnovnú silu prírody. Možno si človek zvykne, pretože si bude musieť zvyknúť aj na neodvratnú eróziu pôdy na strmých tatranských svahoch, na zmenu vodohospodárskych pomerov, na padanie suchých stromov cez cesty a turistické chodníky, možno aj na ľudské obete. Ľudia si totiž nemusia všimnúť, že prejsť kalamitiskami nad hornú hranicu lesa je riskantné, teda, že na nich môže spadnúť vyschnutý strom.

Nehodláme s nimi diskutovať o tom, do akej miery je podkôrny hmyz prirodzenou súčasťou lesných ekosystémov, o význame mŕtveho dreva pre zachovanie biodiverzity, ktorého dnes už máme nadmieru, ani o tom za koľko storočí vyrastie na zničených plochách nový les, o ktorom dnes vlastne ani presne nevieme, aký bude. Nebudeme sa spolu s nimi nadchýňať zistením, že na kalamitiskách z roku 2004 sa objavilo prirodzené zmladenie lesných drevín, ani že sa na nich zvýšila početnosť a druhová rozmanitosť vtákov, pretože je to proste tak, a to rovnako na kalamitiskách s nespracovaným i spracovaným drevom. Tentoraz je rozhodujúca hlavne strata stoviek hektárov ďalších zelených lesov, ktorú paradoxne vyvolala ochrana prírody rozhodnutím ponechať „na záchranu divočiny a sledovanie prírodných procesov“ niekoľko desiatok hektárov vetrom rozvrátených monokultúr. Tieto lesy, na strmých stráňach vo vyšších nadmorských výškach Tatier sa už budú obnovovať ťažšie.

Náhrada majetkovej ujmy je chabou náplasťou za straty a škody, ktoré musí PSBU Východná po veľkej veternej kalamite v novembri 2004 znášať preto, že štátna ochrana prírody po roku 2005 opustila osvedčené spôsoby starostlivosti o lesy a podľahla trendom, ktoré v stredoeurópskych podmienkach nemajú opodstatnenie. Na mieste sú preto aj otázky. Dokedy majú neštátni vlastníci lesov znášať bezohľadný spôsob rozhodovania štátnych úradníkov o svojom majetku? Na základe čoho štátni úradníci neobmedzene rozhodujú o tom, či ponechať alebo neponechať podkôrny hmyz robiť si v lesoch čo chce? Nevidia alebo nechcú vidieť, že fundamentalistické koncepcie ochrany prírody a bezhlavé rozširovanie výmery bezzásahových území sú pre prírodu škodlivé? Nechápu, že tým vedú ľudí do zúfalej situácie? Veď tu naďalej musia žiť, pričom čoraz jasnejšie si uvedomujú, že dôsledky terajšieho vývoja budú znášať ešte ich pravnuci.

A nielen oni. Nedostatok funkčne spôsobilých lesov pocítia všetci obyvatelia tatranského regiónu, čím tieto otázky prerastajú do celospoločenského problému, s ktorým by už štát mal niečo robiť, prinajmenšom čo najskôr prijať opatrenia, ktoré zabránia ďalším škodám a stlmia potenciálne negatívne dôsledky zániku zrelých lesov tatranskej oblasti. Tí, ktorí sa o tento stav najviac pričinili by už nemali byť účastníkmi ďalších rozhodovaní o budúcnosti tejto krajiny, ale štát by ich mal povolať k zodpovednosti za škody, ktoré svojim konaním spôsobili.

Milan Koreň a Pavel Vechter

Pozemkové spoločenstvo bývalých urbarialistov obce Východná

(Článok bol uverejnený v českom časopise Lesnická práce v roku 2009, č. 11, s. 12 - 13)