Nekonečná kauza

V roku 2004 začala nová etapa v histórii tejto rezervácie. Pamätná novembrová víchrica aj na tomto území zanechala za sebou spúš, s ktorou si však lesníci aj v minulosti hravo poradili. Dovtedy... Dovtedy, kým sa Zákon č. 543/ 2002 O ochrane prírody a krajiny nedostal svojim výkladom do rozporu so Zákonom o lesoch, a kým sa do celého problému dôrazne neangažovali viaceré mimovládne ochranárske organizácie presadzovaním tzv. bezzásahového režimu.

Výsledok? V rezervácii sa na takmer 8-ich tisícoch kubíkov vetrom poškodeného dreva začal enormné množi podkôrny hmyz. A dnes, o štyri roky neskôr, je viac ako 40% smrekových porastov v rezervácii - t.j.30 tisíc metrov kubických- zasiahnutých podkôrnikovou kalamitou. Ba čo viac, lykožrút nalietava aj do susedných lesov. A to v takom množstve a intenzite, že všetky snahy o jeho elimináciu majú len mizivú úspešnos.

Aj preto š.p. Lesy SR, ktorý až do roku 2004 spravoval túto rezerváciu v súlade s jej potrebami a bez úmyselnej ažby, a ktorý obhospodaruje aj niektoré susedné lesy, viackrát požiadal Krajský úrad životného prostredia v Banskej Bystrici a neskôr aj Ministerstvo životného prostredia SR o možnos aktívne rieši rozširujúcu sa kalamitu v PR Fabova hoľa. Zamietavé a mimoriadne zdåhavé odpovede / na tú poslednú sa MŽP nevyjadrilo od polovice apríla t.r./ situácii nepomohli.

Za malý úspech s iskierkou nádeje považovali lesníci aspoň akceptáciu žiadosti o usporiadanie krajskej revízie, ktorou poverilo ministerstvo životného prostredia KÚŽP v Banskej Bystrici 5.septembra 2007. Pritom posledná krajská revízia sa tu uskutočnila ešte v roku 1997. Štátne orgány skutočne zapracovali a rok od ministerského poverenia zorganizoval KÚŽP v BB predmetnú revíziu- napodiv, s bohatou účasou zástupcov mimovládnych organizácii.

Dojímavé bolo aj privítanie zúčastnených prednostom KÚŽP v BB, RNDr. Mariánom Siekelom. Najskôr sa rozčúlil nad zvýšeným mediálnym záujmom o túto revíziu a potom len prorocky skonštatoval: „O ďalšom osude Fabovej hole sa rozhodne na základe botanického a zoologického inventarizačného výskumu, ktorý bude trva minimálne dva roky“.....

Stalo sa...

Komisia, ktorá mala by do konca septembra zostavená z lesných odborníkov, uzrela svetlo sveta v polovici októbra. Aj keď z vedeckých a vysoko odborne hodnotených lesníckych kapacít z Národného lesníckeho centra vo Zvolene, či Lesníckej ochranárskej služby z Banskej Štiavnice tam nebol ani jeden zástupca. Okrem mnohých vedeckých pracovníkov, prevažne zástancov „bezzásahového režimu, tam však bol zástupca MŽP SR z Odboru ochrany prírody, RNDr. Stanislav Klaučo. A ten jasne deklaroval stanovisko vlády aktívne zasiahnu v boji proti kalamite a pomôc poškodeným smrečinám. Tým skôr, že prípad PR Fabova hoľa je identický s ostatnými slovenskými prírodnými

rezerváciami s majoritným zastúpením smreka, kde sa kalamita nespracovala -či už je to na Orave, vo Veľkej Fatre či Nízkych Tatrách. Pritom nečinnosou pri rozmachu kalamity, ktorá má dnes podobu ekologickej katastrofy lykožrútovou kalamitou sú poškodené už 2/3 smrečín/ porušujeme aj Smernicu EÚ o biotopoch, ktorá je vyššou právnou normou ako naše zákony. Podľa nej totiž „treba „dba na zachovanie prípadne zlepšenie stavu chránených biotopov európskeho významu“.

Výsledok? Poverenie pre Štátnu ochranu prírody SR, aby do konca novembra zostavila novú komisiu / tentoraz aj s odborníkmi z NLC/ . A zápisnica, ktorej obsah je diametrálne odlišný od deklarácie pracovníka MŽP. Podľa nej sa bude na Fabovej holi realizova 2-ročný zoologický a botanický výskum- ako to ešte pri revízii predpovedal šéf KÚŽP v BB- a v roku 2011 opätovné zvolanie obvodnej revízie.

Že po dvoch rokoch výskumu a požehnaného množenia lykožrúta už v PR Fabova hoľa nezostane ani jeden dospelý smrek, je zrejme vedľajšie...

Rovnako aj skutočnos, že výraznou zmenou prostredia v dôsledku vysychania smrekov a úbytku vody sa stráca predmet ochrany- tetrov hlucháň. Hlavne, že máme prírodnú rezerváciu, ktorú pre suché a padnuté stromy určite nevyhľadáte ako miesto odpočinku so svojimi blízkymi. A v ktorej za tie dva roky budete môc vidie akurát tak niekoľko jarabín, jelší a niekoľko druhov hmyzu...

Kocúrkovo? Nie, realita. Pretože aj keď porušujeme európsku smernicu, aj keď sa vedome prizeráme deštrukcii tejto prírodnej rezervácie, naše štátne orgány nie sú ochotné urobi zásadný obrat, ktorý by mohol by vnímaný ako príklad pre ďalšie, podobne špecifikované prírodné rezervácie.

Nepochopiteľná je aj ignorácia troch odborných stanovísk NLC vo Zvolene, ktoré vyzývajú na aktívne spracovanie kalamity v PR Fabova hoľa, ako aj nezáujem o nezávislý znalecký posudok profesora Kulicha z Poľnohospodárskeho znaleckého ústavu v Nitre, ktorý konštatuje stratu predmetu ochrany v PR Fabova hoľa a neopodstatnenos jej zotrvania v najvyššom ochrannom pásme.

Kým je totiž PR Fabova hoľa v 4-om alebo 5-om stupni ochrany- aj keď bez chráneného biotopu- treba na aktívny zásah proti podkôrnemu hmyzu písomný súhlas od štátnych orgánov ŽP- teda Krajského úradu životného prostredia v BB a ministerstva životného prostredia, ktorý nie sú od roku 2004 ochotní vyda. Rovnako, ako pred štyrmi rokmi, rovnako tak aj teraz a - podľa tohto stanoviska - aj v budúcnosti . Takže sa vraciame opä na začiatok. Veď koleso byrokracie je neprekonateľné a v tomto prípade zrejme aj nekonečné...

afa

Z druhej strany

V Blatnici 18. septembra 2008, Ing. Ján Topercer, CSc., samostatný vedecký pracovník – ekológ, Univerzita Komenského, Botanická záhrada Blatnica:

PR Fabova hoľa vyhlásilo Ministerstvo kultúry SSR roku 1988 v chrbtovej časti rovnomenného masívu Veporských vrchov na výmere 260.4 ha (z toho les v 5. stupni ochrany 251.65 ha). Za predmet ochrany má prirodzené lesné spoločenstvá (v biotope európskeho významu Ls9.2 Smrekové lesy vysokobylinné 9410) so vzácnymi druhmi flóry a fauny, ako aj podhôľny a vysočinový reliéf Veporských vrchov. V rokoch 2004 2007 ju zasiahli vetrové (v menšej miere snehové) smršte a následne gradácia podkôrnikov, hlavne Ips typographus a Pityogenes chalcographus. Celkový objem dreva trafeného týmito disturbanciami sa podľa stanoviska Správy NP Muránska planina z 31. marca 2008 odhadoval na ca 21 450 m3.

Pri posudzovaní stavu zachovania PR, predvídaní jej ďalšieho vývoja a plánovaní manažmentu považujem za dôležité najmä tieto argumenty:

1. Veterné smršte, návaly snehu a podobné udalosti nie sú ekologické katastrofy, ale výrazne nižšia trieda prírodných disturbancií. Dopadajú na prírodné systémy s rádovo menšou intenzitou, v menšom rozsahu a síce tiež zriedkavo, no na rozdiel od katastrof s dostatočnou frekvenciou na to, aby mohli opakovane prispieva k selekčným tlakom na uvažované druhy organizmov (BEGON a kol. 1996, PICKETT & WHITE 1985; tu hlavne na dlhoveké stromy) a vyvoláva ich adaptívne odpovede. Keď sa po čase taká smrš na „miesto činu“ vracia, nachádza tam populácie, ktoré si ešte „geneticky pamätajú“ jej selekčné pôsobenie na ich predkov (pokiaľ ich samozrejme niekto medzičasom nezlikvidoval) a môžu naň dáva už „správnejšie“ odpovede teda vydrža viac resp. utrpie menej ako oni. Aj lesné ekosystémy na Fabovej holi v rokoch 2004 2007 postihol práve tento nekatastrofický a v evolučnom zmysle skôr „rozpamätávací“ druh ujmy, ktorý s určitosou neznamená zánik predmetu ochrany PR ako celku ani žiadnej jeho zložky.

2. Organizmy vrátane drevín sú zvyčajne najlepšie adaptované na také režimy disturbancií, za akých sa vyvinuli (BERGERON a kol. 1999, SPIES & TURNER 1999). Historické, klimatologické i ekologické dáta zo stredoeurópskych pohorí (napr. JENÍK 1961, LOŽEK 1973) hovoria jasne, že do tunajších prirodzených disturbančných režimov najmenej po celý postglaciál patria aj silné vetry a narušenia s nimi spojené (veľké nahromadenia snehu, polomy lesa, následné premnoženia konzumentov a i.), ktoré tisíce rokov spoluzodpovedajú za (priaznivý) stav a vývoj tunajších populácií, spoločenstiev a ekosystémov. Naproti tomu do prirodzených disturbančných režimov nemožno zahrnú lesnícke zásahy, keďže adaptácie kľúčových lesných organizmov stihli za tých pár stoviek rokov ovplyvni len nevýznamne.

3. Ekosystémy (aj lesné) ako dynamické nerovnovážne systémy nesmiernej a neredukovateľnej zložitosti sa v značnej miere vyvíjajú chaoticky až stochasticky a ukazujú preto aj značnú citlivos na počiatočné podmienky. To značí, že už malé odchýlky od prirodzených pomerov na počiatku obnovného cyklu (napr. odstránenie čo i len malej časti màtveho dreva) môžu vyvola veľké zmeny v dlhodobom vývoji, funkciach a odolnosti lesa (TOPERCER 2006). A práve silné selekčné tlaky prírodných disturbancií typu vetrovej smršte sú činiteľmi, schopnými veľkopriestorovo a účinne „nastavi“ prirodzené počiatočné podmienky pre vývoj lesa od začiatku nového cyklu sekundárnej sukcesie a zároveň „zahladi“ stopy po prípadných predchádzajúcich ľudských zásahoch, či dokonca upravi veľkos areálu a distribúciu niektorých druhov (napr. smreka) prírode bližším/udržateľnejším smerom. Preto ani v tomto zmysle polomy a podkôrniky v PR Fabova hoľa nie sú pohromou ani škodou, ale naopak príležitosou na sprírodnenie, čiže zlepšenie stavu tunajších ekosystémov ich vlastnými silami. Pravda, tieto prirodzene nerovnovážne ekosystémy sa teraz dostali ešte ďalej od termodynamickej i ekologickej rovnováhy a potrebujú primerane dlhší čas (dlhšiu reorganizačnú fázu – BORMANN & LIKENS 1979), kým sa z chaotickej disipatívnej štruktúry „hnedého“ lesa začne sám od seba vynára (staro)nový poriadok evolučne zdatnejšieho „zeleného“ lesa.

4. Ak smršte a podkôrniky narušujú kontinuitu plnenia funkcií lesa (hlavnú to métu lesného hospodárstva – STOLINA 1999), tak iba v niektorých ohľadoch, ale zďaleka nie úplne a od základu. Ani smrš, ani podkôrniky nemenia ekosystémovú podstatu – aj po ich úderoch les ostáva lesom, len v inom vývojovom štádiu. Napriek spustošenému vzhľadu sa toto štádium zjavne drží v medziach reziliencie ekosystému a uchováva si veľa zo spôsobilosti plni funkcie lesa. Zvl᚝ pri porovnaní s holorubnou alternatívou vynikne štruktúrne i funkčne dlhodobo priaznivejší stav neažených polomov a „podkôrničích plôch“, ktorý spoluvytvárajú tieto podstatné činitele:

- plôškovitý (patchy) dopad smršte i žeru podkôrnikov a výsledná mozaika otvorených plôch, ležiacich i odolnejších stojacich jedincov a skupín stromov, krov aj mladých stromčekov z náletu ako základ úspešnejšej prirodzenej obnovy a stabilnejšej štruktúry s väčšou vekovou i priestorovou rozmanitosou (porovnajte FISCHER 1992, KORPE¼ 1997, GUTOWSKI a kol. 2004)

- menší pokles hrubej primárnej produktivity (HPP) ekosystému

- malý export biomasy a živín von z ekosystému

- pomalšia oxidácia a biologický rozklad organických látok na povrchu i v pôde

- masívne zväčšenie podielu màtveho dreva, ktorého rozkladom sa udržuje pomer oxidácia/HPP > 1 po desaročia pri úmerne pomalšom vzraste dostupnosti živín (SPURR & BARNES 1973, BORMANN & LIKENS 1979).

Na druhej strane novšie štúdie o dopadoch tzv. „záchrannej ažby dreva“ (salvage logging) na plochách s polomami, premnoženiami hmyzu, požiarmi a pod. (FOSTER & ORWIG 2006, HUTTO 2006, LINDENMAYER & NOSS 2006, SCHMIEGELOW a kol. 2006) dokladajú, že takáto ažba môže naruši alebo zniči biologické dedičstvá (napr. zlomy, vývraty, tlejúce kmene, pne a ich biotu), zmeni vzácne postdisturbančné stanovištia, ovplyvňova populácie druhov, meni zloženie spoločenstiev, bráni prirodzenej obnove vegetácie, uľahčova kolonizáciu inváznymi druhmi, meni vlastnosti pôd a zásoby pôdnych živín, zvyšova eróziu pôdy, meni hydrologické režimy a vodné ekosystémy a meni vzorce (patterns) rozmanitosti krajiny. Celkovo vzaté, dôsledkom takejto ažby dreva býva narušenie štruktúrnej zložitosti (komplexity) stanov횝, narušenie ekosystémových procesov a funkcií, ako aj zmeny v populáciach typických druhov a v zložení spoločenstiev. Tieto nepriaznivé zmeny by s najväčšou pravdepodobnosou (a s rôznou rýchlosou) nastali aj po prípadných zásahoch do polomov a „podkôrničích plôch“ v PR

Fabova hoľa.

5. Záver o kontinuite plnenia funkcií lesa a kontinuite predmetu ochrany PR Fabova hoľa podporujú aj poznatky geobiocenologickej školy prof. A. Zlatníka (ZLATNÍK 1956, 1959, 1975) a slovenskej geobotanickej školy (MICHALKO a kol. 1986). Smerodajná je v prvom rade Zlatníkova definícia typu geobiocénu čiže lesného typu (uznávaná všetkými slovenskými lesníkmi) ako súboru geobiocenózy prírodnej a všetkých od nej vývojovo pochádzajúcich a do rôzneho stupňa zmenených geobiocenóz vrátane vývojových štádií (t. j. vrátane štádií rozpadových a iniciálnych), ďalej Zlatníkovo zdôvodnenie určujúcej úlohy trvalých podmienok stanoviša vo vývoji geobiocenóz a Magicovo (MAGIC 1986) zistenie špecifickej vývojovej zákonitosti cyklickej zámeny smreka a jarabiny vtáčej v spoločenstvách horských smrečín. Z týchto poznatkov vyplýva, že jarabinové porasty na plochách s polomami, premnoženiami hmyzu a pod. nie sú osobitným typom spoločenstva/biotopu, ale len vývojovým štádiom viacerých typov horských smrečín. Vznikli prírodnými disturbanciami in situ, čiže už z definície nemôže ís o umelo vytvorený/zmenený geobiocenoid, ani o nejakú neprirodzenú alebo prírode vzdialenú geobiocenózu. Čiže ako na Fabovej holi, tak aj vo Vysokých i Nízkych Tatrách ide o prírode blízke vývojové štádium toho istého typu biotopu zo skupiny horských smrečín skupiny, ktorá je aj jedným z hlavných predmetov ochrany v PR Fabova hoľa.

O nezmenenom type biotopu svedčí aj fakt, že v prípade polomu či gradácie podkôrnikov nejde o zmenu trvalých ekologických podmienok. Tie sa významnejšie menia zásahmi ako odvodnenie, zmena chemizmu pôdy (napr. vápnením – porovnajte HRUŠKA & CIENCIALA 2001) alebo zmena tvárnosti terénu a celistvosti pôdneho krytu (napr. výstavbou lesných ciest). Zmeny spôsobené smršou a podkôrnikmi sú len dočasné a dotýkajú sa hlavne synúzie drevín, ale zďaleka nie celého biotopu či ekosystému (pre ktorý majú väčší význam zmeny v kvalite pôdneho prostredia, v zložení pôdnych organizmov, povrchového humusu, semennej banky, v intenzite vegetatívnej obnovy a iné činitele podľa bodu 4. tohto stanoviska). Jarabinové štádium neznačí zničenie ani poškodenie či zhoršenie stavu biotopu horských smrečín, naopak, značí prirodzenejší proces ich obnovy so selekčnými tlakmi nasmerovanými v prospech:

- klimaxových ekotypov smreka (zatiaľ čo na vyažených plochách sa presadia krátkoveké a nestabilné sukcesné ekotypy)

- využívania najprirodzenejšieho substrátu pre obnovu smreka – màtveho dreva

- zvýšenia heterogenity (plôškovitosti) a tým aj väčšej statickej i dynamickej stability vznikajúceho poschodia drevín.

6. Silnú podporu pre záver o kontinuite predmetu ochrany PR Fabova hoľa poskytujú najmä konkrétne faktografické údaje, či už o lesných spoločenstvách (MIADOK 1988, JAROLÍMEK ms.), alebo o výskyte typických a iných významných druhov vyšších i nižších rastlín, cicavcov, vtákov, hmyzu a ďalších skupín organizmov (zhrnuté napr. v stanovisku Správy NP Muránska planina z 31. marca 2008). Už aj tieto údaje stačia na doloženie prítomnosti úplnej väčšiny typických druhov smrečinových biotopov v životaschopných miestnych populáciach a na vyvrátenie tvrdení v žiadosti Lesov SR, š. p. z 22. augusta 2007 o zániku predmetu ochrany PR a o poškodení biotopov.

7. Množstvo màtveho dreva v lesoch PR zjavne zodpovedá produktivite ekosystému vysokobylinných smrečín v danom veku a daných ekologických podmienkach, intenzite doterajších disturbancií, stanovištným nárokom kľúčových druhov organizmov (smrek, šelmy, hlucháň, ďatľovité, saproxylický hmyz, huby, pôdne organizmy ...) i kapacitám pôdotvorných procesov, takže hovori o „priveľkom množstve“ màtveho dreva je nepodložené. Nepodložená a nepatričná je aj lesnícka fixácia na objem (m3) poškodeného a odumretého dreva v podmienkach rezervácie, kde drevoprodukčná funkcia lesa a súvisiace ekonomické kalkulácie nemajú žiadne opodstatnenie, keďže prioritné sú funkcie ochrany biodiverzity a procesov ju udržiavajúcich.

8. Intenzita prirodzenej obnovy drevín (vrátane smreka) na plochách po polome a žere podkôrnikov podľa predbežného posúdenia zodpovedá prirodzenej intenzite v podmienkach prírode blízkych lesov. Zmladenie smreka je prirodzene plôškovité, dostatočne početné, vitálne, oproti vyaženým plochám výrazne menej ohrozované zaburinením či poškodzovaním zverou. Jarabina vtáčia dobre spåňa svoje ekologické i environmentálne funkcie pionierskej dreviny, veľmi účinne sa uplatňuje zvl᚝ jej vegetatívna obnova (porovnajte DIETZE & CLARK 2008) a celkový obraz tohto vývojového štádia dobre zapadá do vysvetľujúceho rámca cyklickej zámeny smreka a jarabiny (MAGIC 1986).

V nadväznosti na uvedené argumenty si dovoľujem predloži tieto návrhy:

1. Nijako nemeni stupeň ochrany, výmeru ani iné parametre PR, pretože stabilita hraníc bezzásahovej zóny a dodržaný bezzásahový režim v nej je najdôležitejšou podmienkou jej funkčnosti (porovnajte BISHOP a kol. 2004). Za prípustné považujem len účinnejšie zásahy proti podkôrnemu hmyzu v tých častiach hospodárskych lesov mimo PR, do ktorých ešte môžu prenika podkôrniky zvnútra rezervácie.

2. Na upresnenie stavu predmetu ochrany a trendov jeho vývoja v PR vykona aspoň dvojročný biologický výskum (botanický, zoologický, mikrobiologický, ekologický) s manažmentovo orientovanými výstupmi.

3. V komisii na prípravu záverov revízie PR Fabova hoľa okrem zástupcov Lesov SR, š. p., NLC, LOS, ŠOP SR, LF TU a ÚEL SAV umožni aj účas zástupcu Botanického ústavu SAV a Botanickej záhrady Univerzity Komenského.

Na záver by som chcel dôrazne odmietnu vytváranie rôznych „vojnových“ nálad okolo tohto i podobných prípadov, ktoré sa hlasno a často ventilovali aj na revízii („sme vo vojne s lykožrútom“, „žijeme v Drážďanoch“ a pod.), a to práve ústami tých lesníkov, čo ekológom a environmentalistom vyčítajú „emocionálnu“ argumentáciu. Zároveň si dovoľujem vyjadri vieru, že takéto nálady a nimi vyvolané tlaky neovplyvnia rozhodovanie KÚŽP v Banskej Bystrici, ktoré bude nepredpojaté a postavené na najlepších dostupných vecných argumentoch.