Názor: Nikto nesmie stáť bokom

Pred časom som sa snažil vysvetliť, čo to vlastne Agenda 2030 je a prečo je dôležité, že sa na nej všetky krajiny sveta, združené pod hlavičkou OSN, dohodli. Vtedy som uviedol, že ide o zásadný dokument, ktorý určuje víziu a načrtáva cestu transformácie nášho sveta. Transformácie súčasnej globálnej spoločnosti na takú, ktorá sa bude vyznačovať dvoma základnými atribútmi. Prvým je, že bude rešpektovať a teda i chrániť svoje životné prostredie. Druhým atribútom je, že bude rešpektovať práva každého jednotlivca, ktorý ju tvorí. Každého jedného. Domorodca, ktorý žije v tropickom dažďovom pralese a je naň bytostne naviazaný, spolu so svojou komunitou. Od tohto pralesa totiž závisí jeho život a ak stratí prístup k zdrojom, ktoré tento prales dáva, tak neprežije on i celá jeho komunita.

Zabezpečenie práv vlastníkov pôdy nie je v rozpore s ochranou prírody

Ďalším príkladom môže byť lokálny farmár alebo obhospodarovateľ lesa, ktorý je rovnako závislý od toho kúska pôdy, ktorý ho živí. Ak sa tento kúsok pôdy zmení na neúrodnú púšť v dôsledku klimatickej zmeny, aj tento farmár i jeho rodina stratia svoj jediný zdroj obživy. Takéto komunity sa sami osebe nemajú šancu brániť javom, ktoré prináša globalizácia. Paradoxom ale je, že práve tieto komunity môžu zásadne prispieť k riešeniu aktuálnych globálnych výziev. Presnejšie, práve takéto komunity sú nositeľmi tej zmeny, po ktorej svetová spoločnosť volá. Prečo? Pretože je v bytostnom záujme domorodca, miestneho roľníka alebo obhospodarovateľa lesa, aby svoj kúsok pôdy chránil za každých okolností a využíval ho tak, aby ho mohli využívať aj jeho potomkovia i potomkovia jeho potomkov. Aby im táto pôda prinášala úžitky, ktoré im zabezpečia dôstojný život. Inú možnosť nemajú.

Preto musí byť v záujme danej krajiny i medzinárodného spoločenstva takéto zraniteľné komunity chrániť a podporovať. Ako? V prvom rade tak, že sa budú rešpektovať ich práva. Právo na prístup k pôde, na ktorej žijú už celé generácie. Právo aktívne využívať svoju pôdu a mať z nej úžitok. Iste, ak bude zabezpečená táto základná požiadavka, krajiny môžu prijať i ďalšie opatrenia, regulujúce napr. ochranu životného prostredia a využívanie prírodných zdrojov, v závislosti od svojich špecifických podmienok. Krajiny môžu pristúpiť napr. aj k finančnej podpore takýchto komunít. Avšak podmienka zabezpečenia práv, najmä práv najzraniteľnejších komunít, je kľúčová a univerzálna. Táto podmienka nie je v rozpore s ochranou životného prostredia. Práve naopak – je kľúčom k udržateľnému rozvoju a záchrane našej planéty.

Zelené hospodárstvo má zachrániť našu planétu

Prečo o tomto píšem? Je táto problematika vzdialená slovenskej realite? Týka sa nás? My predsa nie sme rozvojová krajina. Aj keď v našej krajine máme ľudí s rôznym sociálnym postavením i problémami, zrejme nikto z nás nežije v extrémnej chudobe tak, ako ju definuje medzinárodné spoločenstvo (ak niekto predsa, tak sa mu ospravedlňujem). Naša spoločnosť je na diametrálne vyššom stupni poznania a technického rozvoja, ako domorodé kmene žijúce v tropických pralesoch. A predsa ...

Ak sledujeme aktuálne dianie v našej krajine a snahy nasmerovať našu spoločnosť k lepšej ochrane svojho životného prostredia a najmä lesov, nájdeme podobnosť. Podobnosť, ktorá súvisí s podstatou princípu „nikto nesmie stáť bokom“ a otázkou jeho rešpektovania. Či skôr nerešpektovania. Práve tu totiž vyvstáva otázka, do akej miery je opodstatnené v záujme domnelej ochrany životného prostredia ďalšie obmedzovanie práv vlastníkov a obhospodarovateľov lesov. Teda obmedzovanie práv tých, ktorí v konečnom dôsledku nesú hlavnú zodpovednosť za to, v akom stave odovzdáme naše lesy nasledujúcej generácii. Oni zodpovedajú za to, že naše lesy budú i naďalej poskytovať celé spektrum životne dôležitých ekosystémových služieb na prospech celej spoločnosti. Vrátane tých úžitkov, ktoré sú nevyhnutné pre prechod na zelené a klimaticky neutrálne hospodárstvo, teda (pochopiteľne) aj drevnej suroviny. Zelené hospodárstvo je totiž to, čo má zachrániť našu planétu.

Les je pre človeka životne dôležitý ekosystém. Je pozitívne, že sa na Slovensku zachovali fragmenty vzácnych pralesov a prírodných lesov. Ich ekologická hodnota je nevyčísliteľná a preto niet pochýb o tom, že si zaslúžia náležitú ochranu, aj vo forme vylúčenia akýchkoľvek zásahov človeka. Čo však v prípade ostatných lesov zaberajúcich veľkú časť našej krajiny? Je na mieste presadzovať stále nové a nové návrhy na zaradenie ďalších lesných území do bez-zásahového režimu, často bez ohľadu na prirodzenosť takýchto lesných spoločenstiev? A presviedčať verejnosť o tom, že práve toto je cesta, ako môžeme zlepšiť ochranu nášho životného prostredia – údajne – v súlade s medzinárodnými záväzkami? Určite nie.

Nositeľmi väčšiny suchozemskej biodiverzity sú produkčné lesy

Práve opak je pravdou. Vyplýva to z mnohých praktických, často dlhoročných skúseností vlastníkov a obhospodarovateľov lesov, nielen na Slovensku. Nebolo by preto lepšie v prvom rade rešpektovať ich poznatky a skúsenosti z uplatňovania multifunkčného a udržateľného lesného hospodárstva, v súčasnosti už aj v podmienkach klimatickej zmeny a rizík, ktoré tento globálny fenomén prináša? A najmä rešpektovať ich práva a zodpovednosť, ktorú nesú za stav svojich a našich lesov? Nemali by byť práve tieto atribúty jedným z princípov pri stanovovaní štátnych politík a nástrojov ochrany a udržateľného využívania lesov? Pretože práve presne toto je jednou z požiadaviek medzinárodného spoločenstva (!).

Nedávno som sa spolu s ostatnými delegátmi krajín Európskej únie stretol v Bruseli s pánom Gerhardom Dieterlem, ktorý je výkonným riaditeľom Medzinárodnej organizácie pre tropické drevo. Ide o človeka, ktorý má bohaté medzinárodné skúsenosti v oblasti globálneho boja proti odlesňovaniu a degradácii lesov. Ten to na našom stretnutí povedal veľmi jasne. Aj keď majú pralesy a prírodné lesy z hľadiska biodiverzity nezastupiteľnú hodnotu, nositeľmi väčšiny suchozemskej biodiverzity sú produkčné lesy. Ja dodávam, že je to pochopiteľné, pretože práve lesy, v ktorých sa v rôznej miere aktívne hospodári, zaberajú podstatnú časť zemského povrchu. Vôbec pritom nejde iba o lesné plantáže.

Myslím si, že pán Dieterle veľmi presne vystihol podstatu problému. Ak chceme totiž zastaviť stratu biodiverzity musíme tejto otázke venovať pozornosť vo všetkých lesoch, aj v takých, ktoré majú primárne alebo i sekundárne inú funkciu, ako je zachovanie biodiverzity (napr. práve produkčnú). Citlivo, prípad od prípadu, rešpektujúc prioritnú funkciu lesa a jej dynamiku v čase a s ohľadom na neodškriepiteľný fakt, že životné prostredie na našej planéte je dnes už výrazne zmenené človekom. Kľúčovou požiadavkou je zabezpečenie nepretržitej existencie lesa v takýchto podmienkach. Bude to na prospech nielen pre trhy s drevom a bio-ekonomiku, ale aj pre biodiverzitu a mnohé iné mimoprodukčné funkcie, ktoré lesy plnia. Nie, že by o tomto všetkom slovenskí lesníci nevedeli, ale možno tomu konečne uverí aj slovenská verejnosť, keďže ide o slová jednej z najuznávanejších osobností v medzinárodnom lesníctve. Aby sa nestalo, že pri snahách o ochranu životného prostredia v našej krajine nakoniec „ostanú bokom“ tí, bez ktorých tento cieľ nie je možné v žiadnom prípade dosiahnuť – obhospodarovatelia lesov.

Ing. Boris Greguška, PhD.

Autor je predsedom Byra Fóra o lesoch Organizácie Spojených národov, najvyššie postaveného telesa v systéme OSN, ktoré sa zaoberá agendou svetových lesov.

Medzititulky: redakcia Lesmedium.sk