Názor: Klimatická kríza sa dá vyriešiť dvadsaťkrát lacnejšie, dažďovú vodu stačí nechať v poškodených ekosystémoch

Tak si zopakujme: Slovo FOTOSYNTÉZA je gréckeho pôvodu, zložené z dvoch slov - FOTOS (svetlo) a SYNTÉZA (zhrnutie). Týmto slovom sa vyjadruje zložitý biochemický proces, pri ktorom sa mení prijatá energia svetelného žiarenia na energiu chemických väzieb. Jednoducho sa využíva slnečné žiarenie k tvorbe energeticky bohatých organických zlúčenín (cukry/sacharidy) z jednoduchých anorganických látok – oxidu uhličitého (CO₂) a vody (H₂O).

Počas fotosyntézy dochádza najskôr k rozkladu vody a uvoľňovaniu kyslíka. To následne podporuje biochemické reakcie, v ktorých dochádza k zabudovávaniu oxidu uhličitého do molekúl cukrov/sacharidov, ktoré ďalej slúžia buď ako zdroj energie, alebo ako stavebná zložka pro tvorbu zložitejších molekúl polysacharidov atď.

Táto fáza fotosyntézy prebieha v cykloch a líši sa podľa druhu organizmu. Vonkajšie faktory, na ktorých proces fotosyntézy závisí, sú svetlo, teplo, voda a koncentrácia oxidu uhličitého vo vzduchu.

Takže prvým a nevyhnutným predpokladom pre fotosyntézu je voda. Ak je v ekosystéme na zemskom povrchu, respektíve v pôde voda, proces fotosyntézy sa štartuje. Ak tam voda nie je, biochemický proces nenaštartuje a tým nedochádza k zabudovaniu oxidu uhličitého (CO₂) z atmosféry do molekúl cukrov/sacharidov a ostáva nespotrebovaný v atmosfére.

V minulosti sme mali šťavnatú krajinu, bohatú na vodu. Preto biochemické procesy prebiehali spontánne v permanentných cykloch a veľké množstvo uhlíka sa viazalo do vegetácie a do pôdy. Vieme, že v pôde sa viaže uhlík cez korene rastlín. Jednoducho v minulosti bolo viac vegetácie, viac šťavnatej zelene s vysokým stupňom biodiverzity.

Voda sa cez vegetáciu vyparovala a tým ochladzovala rastliny aj troposféru. Vyparovaná voda odnášala spotrebované teplo na výpare do chladnejších vrstiev atmosféry. Po kondenzácii vodných pár sa tvorili mraky, ktoré pri rosnom bode tvorili dážď. Tento cyklus sa otáčal v priemere každých osem dní všade tam, kde bol dostatok vody v krajine. Aj s viazaním CO₂ do vegetácie.

Tento cyklus sa netýka len prirodzených ekosystémov, ale aj hospodársky využívanej krajiny, ak sa pri využívaní ekosystémov neznižovali zásoby vodných zdrojov. Napríklad poľnohospodárskej krajiny. Vieme, že na vypestovanie 1 kg biomasy (vo vysušenom stave) potrebujeme 1,4 kg CO₂ a cca 560 litrov vody. V každom kilograme biomasy sa nachádza 400 gramov organického uhlíka.

Takže, ak sme začali masovo odvodňovať a vysušovať krajinu, znížili sme viazanosť uhlíka vo vegetácii i v pôde. Organický uhlík sa postupne z pôdy vytrácal a pôda sa mineralizovala a ochudobňovala o biochemické procesy.

Vytrácaný uhlík z pôdy sa viaže s kyslíkom a tvorí CO₂. Hromadí sa v atmosfére. Poľnohospodársku krajinu na Slovensku sme tak vysušili, že ročne z mineralizácie poľnohospodárskej krajiny dosahujeme ročnú produkciu cca 21 mil. ton CO₂. Nevhodný manažment dažďových vôd v lesoch na Slovensku prispieva k hromadeniu CO₂ na úrovni 6 mil. ton.

Urbanizácia krajiny a manažment dažďových vôd postavený na princípe čo najrýchlejšieho odkanalizovania dažďovej vody prispieva k hromadeniu CO₂ v atmosfére na úrovni takmer 9 mil. ton ročne. Summa summarum, ročný prírastok CO₂ v atmosfére z poškodzovania krajiny dosahuje cca 36 mil. ton CO₂.

Priemysel ročne produkuje na Slovensku 41 mil. ton CO₂. Zmenou manažmentu dažďových vôd na celom Slovensku dokážeme ročne uložiť do krajiny 36 mil. ton CO₂, čo je 88 percent produkcie CO₂ z priemyslu. A nielen to.

Dokážeme obnoviť vyschnuté pramene, vrátiť hladiny podzemných vôd na úroveň 50-tych rokov minulého storočia, zlepšiť kvalitu vodných zdrojov na celom Slovensku, ochrániť Slovensko pred povodňami a suchom, zvýšiť úrodnosť pôdy na Slovensku, obnoviť humus, teda úrodnosť pôdy na Slovensku, obnoviť biodiverzitu a znížiť priemernú teplotu na Slovensku o jeden stupeň Celzia.

Stačí tú dažďovú vodu, ktorá z krajiny odteká bez úžitku, nechať v poškodených ekosystémoch Slovenska. Vie mi niekto vysvetliť, prečo to nejde, keď toto riešenie je dvadsaťkrát lacnejšie a mnohonásobne užitočnejšie ako dekarbonizácia priemyslu?

Ing. Michal Kravčík, CSc, Mimovládna organizácia Ľudia a voda, vedúci tímu, držiteľ Goldmanovej ceny v roku 1999 za príspevky o hospodárení s vodou v rieke Torysa

Zdroj: Status autora na sociálnej sieti

Redakčná úprava: Lesmedium.sk