Názor: Environmentalizmus, jeho mylné predstavy a démonizovanie poľovníctva

Ak si zasadíme ich aktivizmus do vnútorne problematickej súvislosti ochrany životného prostredia a pritom nesmieme zabudnúť na produkciu potravín, potom táto súvislosť so všetkými svojimi zložitosťami robí ich aktivizmus pokryteckým a nedostatočne informovaným.

Mylné predstavy, ktoré živia tento aktivizmus, sa vlastne viac zaoberajú získavaním peňazí ako vytváraním potrebných zmien, využívajúc pri tom mediálnu okázalosť a morálny piedestál mestskej strednej triedy.

Najväčšou hrozbou pre všetku voľne žijúcu zver na našej planéte nie je lov, ale strata biotopov. Strata biotopov je zodpovedná za viac ohrozenia a vyhynutia druhov ako všetok lov dohromady.

Zabúdajú na podstatnú vec a tou je, že lov zveri je regulovaný pravidlami (napr. sezóny lovu, obmedzenia oblastí, kde je lov zakázaný), schváleným plánom lovu (počty kusov zveri, ktoré sa majú uloviť) a tiež predpismi, týkajúcimi sa loveckých zbraní a streliva. A práve v tejto súvislosti poľovníci, z ktorých prevažná väčšina praktizuje etický lov zveri, sú z ich strany démonizovaní.

Aj keď je lov uznávaný ako nevyhnutná súčasť mäsožravej prírody a súčasť archeologických záznamov o ľudstve, mnohí alebo väčšina obyvateľov miest označuje lov ako niečo barbarské, ako pozostatok našich minulých dní v prírode a podľa nich odporuje rozumnej metóde získavania potravy.

Za výdatnej podpory niektorých médií sa dostávajú do verejnej diskusie len také príbehy, ktoré poskytujú tým, ktorí nepoľujú skreslený obraz o poľovníctve. Väčšina poľovníckych príbehov, ktoré sa dostanú do pozornosti ľudí, ktorí nie sú poľovníci, má novinársky „háčik“. Smrť spojená s lovom zveri je tak zjavná a bezprostredná, že z lovu robia ľahký terč kritiky. Paradoxom ale je, že táto ich kritika ignoruje to, čo môžeme nazvať

„veľký paradox jedenia“

Väčšina dnešných ľudí nie je schopná a nedokáže rozpoznať smrť ako prirodzenú súčasť života a tiež vnímať lov ako mechanizmus, ktorý poukazuje na to, že ľudia sú neoddeliteľnou súčasťou prirodzeného procesu. Tým, že sme sa odlúčili od zdrojov potravy, nás priviedlo k tomu, že môžeme jesť mäso a súčasne predstierať, že zabíjanie nie je súčasťou procesu.  

To všetko smeruje k nebezpečnému predpokladu, že raňajky pochádzajú z obchodu s potravinami.

Toto všetko dospelo do oddelenia ľudí od zdrojov ich potravy a výživy. Potraviny sa zmenili na tovar, teda vec, ktorá sa dá kúpiť a získať z nej zisk. Zvieratá v potravinovom systéme sa razom označujú ako „produkty“. Pasívnemu spotrebiteľovi, ktorý si sadá k vopred pripravenému alebo jedlu z rýchleho občerstvenia, uloženému na tanieri, sa stratili podobnosti s akýmkoľvek tvorom, ktorý kedy žil.

Spotrebiteľovi je v obchodoch predkladané mäso v jednorazových a čistých obaloch, je nakrájané a prezentované tak, aby vyzeralo dokonale a nedávalo žiadnu spojitosť so zvieraťom, z ktorého pochádza. Väčšina z nás, ktorí sme zostali v spojení s prírodou vie, že priemyselná výroba potravín, a najmä moderný spôsob manipulácie s hospodárskymi zvieratami, je hrozná, dehumanizujúca prax, ktorá sa viac zameriava na znižovanie nákladov a zvyšovanie zisku než na poskytovanie zdravých čerstvých potravín spotrebiteľom, nieto ešte na blahobyt samotných zvierat.

Veľkoobchody ako dominantný spôsob produkcie mäsa určite porušujú práva zvierat oveľa viac ako lov.

Na druhej strane je tu sentimentálny motív aktivistov, keď sa určitý počet ľudí zaujíma o ochranu divej zveri, ale len preto, že je krásna na pohľad. Keď sa pozrieme na motívy súčasného environmentalizmu a princípy, ktoré ich poháňajú, sú to sebecké motívy (možnosť len pozorovať prírodu), sentimentálne dôvody (chrániť živé tvory) a ekonomické opodstatnenia (ziskovosť ekoturizmu). Propagujú ekoturizmus ako šetrný k životnému prostrediu napriek tomu, že je považovaný za významné narušenie voľne žijúcej zveri a hrozbu pre ohrozené druhy.

Postoje spotrebiteľov k prírode formujú debaty o životnom prostredí verzus poľovníctvo ako otázku práv, a nie zodpovedností.

Predpoklad, že postoje ekoturistov sú motivované výlučne etickými hodnotami, slúži na zahmlievanie vzorcov konzumu ako základného aspektu pozorovania prírody. Chránené oblasti sú miestami konzumu a objektivizácie a etika s tým spojená nie je ničím iným, ako súčasťou spotrebiteľskej skúsenosti. Takéto skúsenosti vyžadujú len malé pochopenie interakcie medzi ľuďmi a životným prostredím a brať prírodu len ako občasnú kuriozitu.

„Právo“ environmentalistov na ochranu ich vlastnej predstavy o prírode naznačuje, že je potrebné preskúmať ich odpojenie od prírody. Účasť na mestskom živote závislom od fosílnych palív a kontaminácie vody a ovzdušia a následná ochrana iba špecifických „prírodných“ oblastí nie je ničím iným ako prejavom akejsi nostalgie.

Na jednej strane ničia svoje životné prostredie a na druhej strane uctievajú prírodu.

Morálne rozpory aktivizmu proti poľovníctvu je potrebné umiestniť do komplexnej súvislosti spotrebiteľskej kultúry, riadenej ochrany životného prostredia a priemyselnej produkcie potravín.

Kritizovať poľovníctvo bez komplexnej kritiky širšieho kontextu, v ktorom poľovníctvo existuje, znamená prehliadať naliehavejšie sociálne a environmentálne problémy výberom ľahkého obetného baránka, akým je pre environmentalizmus práve poľovníctvo.

Ing. Ján Krnáč