Komplikovaný spor o lesy medzi Lesným spoločenstvom Zohor a štátnym podnikom LESY SR: Pred osemdesiatimi rokmi zaplatili podielnici za les vyše pol milióna korún

„Môj otec kupoval určité podiely v tomto lese,“ hovorí pamätník Róbert Zálesňák. „Je ťažké o tom hovoriť,“ uvádza predseda Lesného spoločenstva Zohor – pozemkové spoločenstvo Stanislav Bertovič.

„Štátne lesy nám chcú tento náš ťažko nadobudnutý majetok zobrať,“ sťažuje sa podielnik Peter Gutta.

„Všetky tieto pozemky, čo máme momentálne na liste vlastníctva, sú vyvlastnené, skonfiškované,“ opisuje tajomník Lesného spoločenstva Zohor – pozemkové spoločenstvo Martin Havlík.

„Lesné spoločenstvo Zohor v rokoch 1944 až 1945 odkúpilo tieto pozemky a následne ich aj začalo užívať,“ vysvetľuje právny zástupca Lesného spoločenstva Zohor René Vanek.

„Keď sa to kupovalo, schádzali sa u nás doma. Tam uzatvárali taký výbor. Bolo to v 1943. roku, keď sa to kúpilo a aj ho obhospodarovali,“ pokračuje Róbert Zálesňák.

Zohorčania tvrdia, že ich predkovia kúpili dve časti lesa. „Tá prvá bola kúpená za milión a tá druhá za 500-tisíc. Vtedy to boli obrovské peniaze. Zohor nemá v okolí lesy. Preto sa snažili Zohorčania kúpiť od grófa nejaké lesy, lebo vtedy všetci kúrili drevom. Bez dreva bol človek chorý,“ objasňuje Stanislav Bertovič.

„Ľudovít Károlyi bol syn Alojza Károlyiho. Alojz Károlyi kúpil stupavský veľkostatok už v tom čase, lebo to bolo už po zrušení nevoľníctva,“ pokračuje Klas.

„Tieto lesy kupovali naši predkovia. Ja si to nesmierne vážim, ľudia hladovali a platili obrovskú sumu na tú dobu,“ hovorí Peter Gutta.

Po páde režimu v roku 1989 sa pozemkové spoločenstvá začali obnovovať a znova sa hlásiť o svoje vlastnícke i užívacie práva.  

„V polovici 90. rokov Lesné spoločenstvo Zohor, ako novovzniknuté pozemkové spoločenstvo, si začína uplatňovať nárok na odovzdanie týchto pozemkov aj do svojej správy a hospodárenia a aj zápis do katastra nehnuteľnosti, aby na liste vlastníctva boli vedení ako pozemkové spoločenstvo, k čomu aj došlo,“ uvádza René Vanek.

„Po 90. rokoch, keď sa riešili reštitúcie, chceli sme ísť cestou reštitúcie. Štátne orgány nám však povedali, že prečo reštitúcia, však je to vaše,“ spomína Havlík.

„Úrady, či už z katastra alebo pozemkové, nemali absolútne problém s tým, že by nemali za preukázané, že moji klienti by neboli vlastníkmi. A potom ešte zostávala druhá časť povinností vlastníka, teda prevziať to hospodárenie v tých lesoch,“ tvrdí Vanek.

Lesné spoločenstvo Zohor, ktoré združuje 150 podielnikov, požiadalo v roku 2021 štátny podnik LESY Slovenskej republiky o odovzdanie užívacích práv lesa na Záhorí, ktorý majú zapísaný na liste vlastníctva. „Vtedy zistili, že zrazu čo by oni vydávali, veď oni sú vlastníci,“ pokračuje René Vanek.

„Miestni sa o to starali. Teraz nemôžem povedať, nemáme to, tak sa nemôžeme starať,“ opisuje Stanislav Bertovič.

„Lesné spoločenstvo Zohor hospodárilo na týchto lesných pozemkoch, predávali drevo, nakupovali rôzne prostriedky na ochranu toho lesa. O tomto všetkom máme dôkazy. To znamená, že štát sa nesprával ako vlastník. Štát sa nesprával ako vlastník, ktorý získal tieto pozemky na základe Benešovych dekrétov,“ pokračuje René Vanek.

„Prezident Československej republiky Edward Beneš, ktorý bol vtedy v emigrácii v Londýne, mal napríklad právomoc vymenovať v Londýne vládu. To aj urobil, ale nemohol meniť zákony, chýbal tam zákondarný orgán. Preto sa skonštatovalo, že Československo sa dostalo do stavu ústavnej núdze. A tak si Edward Beneš sám priznal novú právomoc vydávať dekréty so silou zákona od roku 1940,“ objasňuje profesor a historik na Katedre právnych dejín a právnej komparatistiky Právnickej fakulty UK v Bratislave Miroslav Lysý.

„Keď Beneš prichádza začiatkom apríla 1945 do Košíc, je tam vymenovaná nová československá vláda. Pokračovalo sa s tým, že technicky vzaté tie dekréty pripravovala vláda, Beneš ich podpisoval a zároveň sa potom publikovali v zbierke zákonov a boli vydávané až do októbra 1945,“ hovorí Miroslav Lysý.

„Skutočne bol vydaný aj konfiškačný dekrét. Bol však s platnosťou pre územie českých krajín. To znamená, že na Slovensku sa neuplatňoval. V prípade tých konfiškácií tu totiž platilo nariadenie Slovenskej národnej rady. Skonfiškovaný majetok označiť termínom Benešove dekréty na Slovensku je istý typ nepresností alebo zjednodušenia. Keď sa pozrieme do zbierky zákonov, nie je tam napísané, že Benešove dekréty. Skôr je to taký žurnalisticko-historický termín,“ objasňuje Miroslav Lysý.

Lesy tvrdia, že prevod nebol právne dokončený, preto gróf Károlyi bol k 1. marcu 1945 stále vlastník. Jeho majetok tak podľa nariadenia Národnej rady, a teda Benešových dekrétov skonfiškoval štát. „Benešove dekréty s tým nemôžu mať nič spoločné, lebo majetok sa kupoval od Károlyiho v roku 1943,“ tvrdí Zálesňák.

„Konanie, ktoré prebieha, je konanie o určenie vlastníckeho práva. Vzniká totiž legitímna otázka, či spoločenstvo je skutočným vlastníkom tej pôdy, o ktorú ide. Súd musí rozhodnúť, či áno, alebo tým vlastníkom je Slovenská republika,“ dodáva Miroslav Lysý.

Porovnajme si teda právne a historické argumenty oboch strán. Štát tvrdí, že podľa vtedajšieho práva bolo možné vlastníctvo k nehnuteľnosti nadobudnúť výhradne vkladom do pozemkovej knihy. Keďže k nemu nedošlo, spoločenstvo vlastníctvo právne nikdy nenadobudlo.

Spoločenstvo však poukazuje na to, že kúpnu cenu zaplatilo a v katastri nehnuteľností je zapísané ako vlastník pozemkov. Zápis sa opiera o historické listiny a neskoršie rozhodnutia štátnych orgánov v prospech spoločenstva.

Lesy tvrdia, že keďže kúpna zmluva nebola zapísaná v pozemkovej knihe a chýbal súhlas pozemkového úradu, v roku 1945, keď prišlo ku konfiškácii, bol majiteľom pozemkov stále gróf Károlyi, a teda jeho majetok získal štát. 

Spoločenstvo namieta, že les nemohol byť skonfiškovaný, pretože ho riadne odkúpilo a zaplatilo ešte pred účinnosťou konfiškácie. Svoje argumenty opiera o potvrdenie štátnych orgánov.

Link na celý článok: O lesy, ktoré kúpili ich predkovia, sa súdia so štátom - Správy STVR