Komentár: Tvrdenia poľovníkov o ochrane vlka

Niečo podobné môžeme vidieť aj v prípade myšlienky opätovného rozširovania populácie veľkých mäsožravcov pre splnenie cieľov biodiverzity. Ani v tomto prípade nechce mať nikto na svojom dvore potenciálne nebezpečného mäsožravca.

Akceptácia verejnosti na opätovné rozširovanie veľkých šeliem v prírode je všeobecne vysoká, aj keď miera schvaľovania je značne vyššia u mestského obyvateľstva. Teda u obyvateľstva, ktoré neprichádza do priameho kontaktu s týmto druhom zveri. A to je práve tá časť obyvateľstva, na ktorú sú zameraní ochranári.

Ich záujmy sú prezentované ako ekologické obavy v čase, keď politika a verejná mienka oceňujú módne slová, akým je napr. prirodzenosť ochrany biodiverzity. Ale pri všetkých zmenách, ktorými prešla a prechádza naša príroda, môžeme ešte hovoriť o prirodzenosti prostredia pre život zveri, zahŕňajúc aj veľké mäsožravce?

V súčasnosti teda čelíme problému, keď sa pozície o vlkoch zjednodušujú a polarizujú, buď s ohľadom na vlastné záujmy ochranárov, alebo ako „objektívne“ znejúce hodnotenia.

Zo strany zodpovedných poľovníkov a tiež chovateľov hospodárskych zvierat sa všeobecná podpora prejavuje podporou „práva na existenciu všetkých druhov“, ich „príslušnosti k prírodnej faune“ alebo dokonca obdivom k vlastnostiam napr. vlka. Zodpovední poľovníci v skutočnosti tvrdia „to nie je samotný vlk“, ku ktorému máme námietky.

Zabúda sa alebo sa skôr nechcú prijať názory zodpovedných poľovníkov na obmedzenie ochrany vlkov, ktoré by sa mali brať vážne skôr ako indikátory potenciálnej environmentálnej nespravodlivosti než ako vlastný záujem poľovníkov.

Pri častom používaní ekologických argumentov ochranármi však hrozí, že sa stratia dôležité jemné rozdiely, ako aj „sťažnosti“, prezentované zodpovednými poľovníkmi voči vlkom. Z pohľadu užitočnosti názorov zodpovedných poľovníkov ako indikátora problémov environmentálnej nespravodlivosti, by sa malo právo na existenciu použiť pri politickom zvažovaní ako východiskový bod pre vypočutie toho, čo je skutočne za námietkami zodpovedných poľovníkov voči vlkom.

Ďalšou nemenej dôležitou skutočnosťou v súvislosti s rozširovaním populácie vlka, a výskum to tiež odhalil je, že sa robia ústupky, ktoré oddeľujú hypotetické právo vlka na existenciu od problémov na zemi: zlý management z pohľadu rozhodovania a umiestnenia populácie vlka, spájanie vlkov s povýšeneckou akademickou strednou triedou v mestách alebo problémy s vlkom pri chove hospodárskych zvierat.

Podľa miestnych skeptikov ochrany prírody mohli mať vlci právo na existenciu ako ktorýkoľvek iný druh, ale tým, že sa odchýlili od určitých podmienok spolužitia, sa tohto práva vzdali. Dokonca vedecká literatúra poukazuje, že v celej Európe dokonca aj vlci, ktorí sa z právneho a geografického hľadiska nachádzajú technicky v „správnych oblastiach“, majú právo na trvalý pobyt, sa dostávajú do stavu, kedy sú na tomto konkrétnom mieste považovaní za nelegálnych prisťahovalcov: tajne vypustený alebo náhodne kontaminujúci národný chov vlkov cudzou DNA.

Okrem toho je možné stretnúť sa v odbornej literatúre s názorom, že ochranármi verejnosti predkladané vnímané narušenie prirodzeného správania vlkov (predácia a strach z ľudí) im slúžia na podporu obvinení, že populácia vlkov v krajine je v stave ohrozenia. Vo vedeckej literatúre môžeme dokonca nájsť aj varovania pred krížením s domácimi psami, čo prispieva k vytváraniu triedy krížencov. To predstavuje najznepokojivejší vývoj pre vidiecke obyvateľstvo, pretože zakrýva hranice medzi divokým a krotkým.

Aj keď v prípade zodpovedných poľovníkov ide o rôznorodú komunitu s rôznym odborným, sociálno-ekonomickým a geografickým zázemím, väčšina z nás poľovníkov verí, že naše vedomosti a záujmy sú v súčasnej ochrane veľkých šeliem na okraji záujmu širokej verejnosti. Zodpovední poľovníci neustále poukazujú na to, že naše argumenty sa v diskusiách neberú na zreteľ a že masmédiá sú kolonizované ochrancami zvierat.

Súčasne poľovníci poukazujú na to, že opätovné zavádzanie populácie vlkov do našej krajiny v podstate znamená devastáciu vidieka. Kolegovia poľovníci hlavne na vidieku poukazujú na skutočnosť, že ochrana populácie vlkov a s ňou spojená pohoda a voľný čas pre obyvateľov z miest zmenili náš vidiek na smetisko environmentálnych schém. Nezabúdame tiež poukazovať na zásadné nespravodlivosti v rozdeľovaní environmentálnych záťaží a výhod medzi mestské a vidiecke obyvateľstvo.

Zodpovední poľovníci trpia nespravodlivosťou pod rúškom ochrany populácie vlka. Ako jedna z dôležitých skupín s nespochybniteľným postavením pre úspešný management prírody, sme už dávnejšie spochybňovaní a oponovaní verejnou mienkou, novými a novými ochranárskymi programami a médiami.

Ochranári často vyslovujú otázku, či má vlk právo na existenciu, ktorá nám poľovníkom nevadí. Neustále poukazujeme na to, že právo na existenciu prichádza so „zodpovednosťou“. Všetky snahy zodpovedných poľovníkov súvisiace s populáciou vlka vychádzajú z požiadavky, aby bola lepšie riadená, aby odrážala prirodzený vzťah, ktorý historicky mali človek a veľké mäsožravce, vrátane plachých vlkov, ktorí sa zo strachu pred prenasledovaním zdržiavajú mimo ľudských sídiel. Keďže sa v politike ochrany prírody často hovorí o prirodzenosti, táto sa stáva spôsobom reči, ktorý umožňuje poľovníkom poukazovať na tvrdenia o nepravosti a umelosti.

Je potrebné, aby boli námietky poľovníkov proti rozhodnutiam o rozširovaní populácie vlka brané vážne ako indikátory prostredia, v ktorom sa veda stala jedinou hegemonickou formou argumentácie a o iných druhoch argumentov sa nikdy a nikde nehovorí. Názory ochranárov, prezentované aj s pomocou kolonizovaných médií, vedú jedine k obchádzaniu potrebných úvah a rozmýšľania o komplexných postojoch zodpovedných poľovníkov vo vzťahu k populácii vlkov, jej ochrane a tiež spravodlivosti.

Donedávna používané „(ne)účasti“ zainteresovaných strán prispievali od začiatku k rozdeleniu „arény“, oddeľujúc zodpovedných poľovníkov od aktivistov za práva zvierat a ochrancov vlkov od farmárov. Tento sporný prístup zainteresovaných strán efektívne rozdeľoval vlkov ako problém, ktorý bolo potreba od začiatku obhajovať z vopred vytvorených záujmových pozícií. Vybraní účastníci sa snažili nájsť konsenzus, keďže sa problémy s manažmentom a umiestnením vlkov stávali zložitejšími. Nie je preto prekvapením, že participačné procesy okolo ochrany vlkov boli charakterizované hlbokou nevraživosťou a polarizáciou.

Zodpovedných poľovníkov aj v dnešnej dobe označujú médiá za neudržateľných alebo ako nepriateľov zvierat. Naša argumentácia je založená na tom, že ide o nepravdivé, zbytočne polarizujúce a stigmatizujúce prisudzovanie, ktoré podkopáva „zdieľaný pohľad“ , ktorý sami implicitne majú napríklad u mestských samozvaných milovníkov prírody.

Ten, kto sa bližšie pozrie na jadro opozície zodpovedných poľovníkov vo väčšine prípadov odhalí, že ich námietky spočívajú v skúsenostiach poľovníkov s nespravodlivosťou. Nejde o svojvoľné veci, ako je napr. genetická výbava vlka, ale o zástupné argumenty odrážajúce skutočné environmentálne nespravodlivosti, napr. v skúsenostiach poľovníkov s premenou našej krajiny na rezervoár na experimentálnu ochranu veľkých šeliem.

Okrem toho poukazujeme na škody, ktoré môže spôsobiť hegemónia ekológie. V prípade rozširovania populácie vlka zahmlievanie a zrútenie zložitých ambivalencií o vlkoch a spravodlivosti do slepých ekologických argumentov. V konečnom dôsledku to znamená, že tvrdenia poľovníkov poukazujú na distribučné nerovnosti v rozložení environmentálnych záťaží medzi mestské a vidiecke obyvateľstvo.

Poľovníci už dlhšiu dobu prezentujú názor, že východiskovým bodom na riešenie problému, a to nielen s vlkmi, je vzájomne korektná spolupráca všetkých zainteresovaných strán, pričom sú to všetky zainteresované strany dlžné nielen samotným vlkom, ale aj mestskému a tiež vidieckemu obyvateľstvu.

Pritom hlavnou požiadavkou spolupráce by mala byť objektivita, definujúca celý rad vzájomne prijateľných výsledkov, a nielen samotných ekologických hodnotení, ktoré vedú iba k zmätku a nesúdržnosti aj na strane nás, zodpovedných poľovníkov. 

Ako bolo spomenuté vyššie, zodpovední poľovníci v skutočnosti stále tvrdíme „to nie je samotný vlk“, ku ktorému máme námietky, ale namietame proti (donedávna využívanému)managementu vlkov.

Ing. Ján Krnáč