Komentár: Nechcené smrečiny? Prestaňme si špiniť do vlastného hniezda!

Už jedľovo-bukový vegetačný stupeň v nadmorskej výške 500 – 1 000 m n. m. predsa definuje smrek popri buku a jedli ako tretiu najvýznamnejšiu drevinu. Od nadmorskej výšky 900 m n. m. môžeme povedať, že ihličnaté dreviny majú podľa definícií vegetačných stupňov prevahu nad listnatými. Dôležité sú však aj na Slovensku veľké orografické rozdiely a špecifiká. Nemôžu byť predsa porovnávané klimatické podmienky v rovnakej nadmorskej výške vo Vihorlatských vrchoch a Oravských Beskydách. Kým napríklad na Poľane sa v nadmorskej výške bezmála 1 500 m n. m. vyskytujú prirodzené mohutné smrečiny, na Choči, či Pilsku cca od 1400 m n. m. končí hranica lesa a nastupuje kosodrevina.

Nedá sa teda pevne držať len učebnicovo predpísaných vegetačných stupňov, ale treba zohľadňovať všetky vplývajúce parametre a špecifiká. Nezabúdajme preto na jeden nespochybniteľný fakt, že smrekové porasty na Slovensku mali, majú a verím aj budú mať svoje prirodzené zastúpenie. Realita však je, že smrečiny sú oslabené a sčasti aj vo veľkom vymierajú. A verejnosti predkladaný argument k ospravedlneniu takéhoto nelichotivého stavu smrečín? „Lesníci v minulosti neodborne preferovali smrek a teraz žneme, čo oni zasiali“. Takýto prízemný argument od ochranárov nie je prekvapujúci, ale čo mňa dvíha zo stoličky je, že na túto vlnu v poslednej dobe naskakujú aj lesnícki predstavitelia. Dokonca  priamo zo svojich radov dochádza ku kritike práce a koncepcie predchádzajúcich generácií lesníkov.

Tu sa už ale treba rázne ohradiť! Pred desaťročiami zakladané smrečiny boli výsledkom odborných a praktických skúseností vtedajších lesníkov. Oni to nerobili bezhlavo a bez koncepcie. Vždy keď vyjdem na môj obľúbený Choč, otvoria sa mi priam letecké pohľady na celé horstvo Chočských vrchov. Na juhovýchodných, južných a juhozápadných stranách sú zmiešané lesy s väčšinovým listnatým drevinovým zastúpením, kým na severných svahoch tohto pohoria prevládajú smrekové porasty. (úmyselne nepíšem, že smrekové monokultúry, či dokonca ako si dovolia niektorí pejoratívne nazvať tieto lesy „smrekovými plantážami“. Aj keď v týchto päťdesiat a viacročných porastoch na 70-90 percent prevláda smrek, nie sú to monokultúry, ako sa to niekto snaží podsúvať. Neexistuje snáď porast, kde by okrem smreka ako majoritnej dreviny neboli zastúpené aj jedle, smrekovce, buky, borovice, javory, jasene a iné).

Takéto drevinové rozvrstvenie Chočských vrchov nie je žiadna náhoda a vtedy si človek uvedomí veľkú prezieravosť, odbornosť a koncepčnosť vtedajšieho lesného hospodárstva. Lesníci brali do úvahy aj skutočnosť, že na severných náveterných svahoch je väčšie množstvo zrážok a citeľne nižšia priemerná teplota ako na vzdušnou čiarou len pár sto metrov vzdialených južných svahoch tohto východo-západným smerom orientovaného pohoria. Vedeli tiež, že smrekové porasty majú oproti listnatým nespochybniteľné výhody. Lepšie zachytávajú emisie, lepšie zadržujú vodu, produkujú oveľa viac kyslíka, majú lepšiu mikroklímu. A áno, majú aj lepšie hospodárske uplatnenie. Ale tiež vedeli, že smrekové porasty vyžadujú dôslednú ochranu a hygienu a dôsledne to aj dodržiavali.

Od starých horárov viem, ako jeden suchár na úseku mohol spôsobiť až krátenie mzdy zodpovedného lesníka. Výsledkom tohto manažmentu bolo, že minulé generácie lesníkov nám nechali vitálne, životaschopné, produkčne aj mimoprodukčne funkčné zelené smrekové lesy.  Ba čo viac, oni pri svojej prezieravosti nám odkázali  aj nedotknuté pralesy. A ostali po nich aj stabilné a prosperujúce populácie vlka, medveďa, rysa kamzíka, svišťa aj hlucháňa a tetrova. A to prosím aj popri povolenom regulovanom odstrele  a tiež bez obrovských a veľmi často zbytočných nákladoch na súčasnú štátnu ochranu životného prostredia (len pre ilustráciu výpočet štátnych orgánov ochrany prírody a krajiny: Ministerstvo životného prostredia, Slovenská agentúra životného prostredia, Slovenská inšpekcia životného prostredia, Odbory starostlivosti o životné prostredie na okresných úradoch, Štátna ochrana prírody SR plus z verejných zdrojov hojne financované občianske združenia a mimovládne organizácie).

Nuž uvedomme si zásadný fakt, že to, v akom stave máme tieto porasty dnes nie je chyba predchádzajúcich generácií lesníkov a pri úcte k pracovitosti, vytrvalosti, odbornosti našich otcov, starých a prastarých otcov prestaňme špiniť do vlastného hniezda! Ale čo takto sa zamyslieť nad prístupom našej generácie? Či nie za posledných 20 - 30 rokov sa smrečiny dostali do takéhoto žalostného stavu? Uspokojiť sa s odpoveďou lebo klimatická zmena je alibizmus. Iste táto smrečinám, resp. všeobecne lesom neprospieva, ale za rozklad smrečín je zodpovedná až v druhom rade.

V prvom rade sú to nespracovávaná kalamita (najmä z dôvodu bezzásahových území a podružne aj nedbanlivosťou), ale aj nerealizovanie hygieny a ochrany v hospodárskych lesoch. Už sa nebavíme len o vysokohorských smrekových porastoch, kde sa tlačí bezzásahové hospodárenie. Keď padne kalamita v tesnej blízkosti, priam na frekventovanú cestu (Párnica-Zázrivá) a štátna správa nedá súhlas na spracovanie tejto kalamity s odôvodnením, že nemenované občianske združenie s odstránením kalamity nesúhlasilo, tak to si inak ako sabotovaním smrečín vysvetliť neviem. Ide o cca 150 m³ smrekových vývratov, čo sa niekomu môže zdať bagateľ. Lenže nezužitkované drevo je ten najmenší problém.

Logicky sa okolo tejto nespracovanej vetrovej kalamity  začína vytvárať ohnisko podkôrnikovej kalamity v porastoch, ktoré dovtedy nevykazovali známky poškodenia lykožrútom. Nuž ja sa pýtam, komu resp. čomu sme tým pomohli? Hádam hlucháňovi? Mimoprodukčným funkciám toho lesa? Majiteľom lesa, alebo štátu? Nech si odpovie každý sám. Pre objektivitu treba povedať, že štát tomuto pozemkovému spoločenstvu uhradil škodu za nespracovanú drevnú hmotu. Samozrejme, už nie za následne zničené lesy lykožrútom. Ale pozrime sa na to z druhej strany. Nie je ale obrovským luxusom pre štát, ktorý za 30 rokov nedokázal nielen postaviť, ale ani dokončiť jedinú nemocnicu, ktorý za 30 rokov nie je schopný dokončiť diaľničné prepojenie východu so západom, ktorého podstatná časť obyvateľstva musí vyžiť z 500 eur mesačne, odškodňovať majiteľov za ponechanie nezužitkovanej drevenej hmoty na zemi?

A to nie je jediná škoda. Predsa štát prichádza o dvojnásobok tejto sumy, lebo jednak je to samotná vyplatená náhrada a jednak strata z potenciálneho speňaženia takejto hmoty v prípade jej spracovania (zamestnanosť, odvedené dane z predaja, či z pridanej hodnoty v prípade výrobkov a pod.). O rozširovaní biotických škodcov do zatiaľ nepoškodených lesov ani nehovoriac. Ale nie je to len zákaz spracovávať kalamitu, čo likviduje obhospodarovateľov smrekových porastov. Namiesto trendu za každú cenu smrečiny zachrániť, resp. v čo najdlhšom časovom horizonte odďaľovať ich rozpad ( ako to robia aktuálne napr. Nemci), my robíme pravý opak. Nezmyselnými opatreniami čoraz viac komplikujeme obhospodarovateľom ich úmornú snahu o zachovanie zelených smrečín.

Už toľko kritizovaná novela zákona o lesoch, ktorou  sa ustanovila povinnosť od 1.1. 2020 nahlasovať kalamitu a čakať desať dní kým sa k tomu vyjadria štátni ochranári. Pri každej inej drevine toto zásadný problém nie je, ale pri smreku sa jedná o každý jeden deň, ktorý je dôležitý pre stihnutie rozhrania medzi včasným asanovaním aktívneho chrobačiara, a vyletením celej novej generácie lykožrúta do okolitých porastov. Iný príklad sabotovania úsilia o zastavenie kalamity je minuloročná novela zákona o ochrane prírody a krajiny, kde sa zobrala kompetencia na udeľovanie súhlasu na výrub na nelesnej ploche v extravilánoch obciam a táto prešla na okresné úrady, odbory starostlivosti o životné prostredie. Kým obce poznajúc mieste pomery viac menej vychádzali v tomto smere obhospodarovateľom v ústrety a výruby povoľovali, okresné úrady takmer paušálne súhlasy nevydávajú. V našich podmienkach, kde výmera lesov na nelesných plochách (tzv. biele plochy) je niekde porovnateľná s výmerou susedného lesného pôdneho fondu, je to hotová katastrofa. Bez možnosti asanovať aktívne chrobačiare na susedných nelesných plochách je snaha o zabránenie šírenia lykožrúta na lesnom pôdnom fonde vlastne zbytočná.

Mám pocit, akoby nositelia lesníckych trendov súčasnosti dostatočne nepoznali pomery a problémy, s ktorými sa obhospodarovatelia smrečín boria a namiesto aktívne pomoci a urgencie radikálnych legislatívnych aj logistických zmien na zachránenie týchto porastov, akoby nad nimi zlomili palicu a už len čakali na ich úplný rozklad. Takýto prístup však spôsobí ireverzibilné škody. Tak pre ekosystémy (nerozumiem, ako môže niekto očakávať zachovanie hlucháňa bez smrečín) ako aj tým spôsobenej eliminácii mimoprodukčných funkcií lesov. A v neposlednom rade škody z hospodárskeho hľadiska.

Na záver si dovolím malú analógiu s naším poľnohospodárstvom. V minulosti nám bolo ponúknuté: „Nemusíte gazdovať, produkovať, chovať. My vám dáme dotácie, nebudete orať ani kosiť, stačí keď zmulčujete a budete dodržiavať obmedzujúce produkčné kvóty, ktoré vám určíme“. A výsledok? Nielen, že sme sa stali závislými na potravinách často druhoradej kvality, ale čo je horšie, nechali sme schátrať poľnohospodársku infraštruktúru a popretŕhali sme generačné väzby poľnohospodárov spojených s  poľnoprodukciou. A tá analógia? Aj drevo predsa je a bude strategická surovina. Bojím sa, aby sme nedopadli úplne rovnako podľa stratégie “dáme vám dotácie či náhrady za nehospodárenie, peniaze mať budete a o iné sa nestarajte“. No a z krajiny, ktorá bola vývozcom smrekovej guľatiny sa staneme jej čistý dovozca, samozrejme za patričnú cenu. A aj cena takto zdevastovaného lesného pôdneho fondu bude len zlomok jej pôvodnej hodnoty. Nuž, ak niekto dnes aj z lesníckej komunity sebavedomo tvrdí, že nechajme smrečiny padnúť, mal by si byť vedomý svojej priamej zodpovednosti za prípadný takýto scenár.

Ing. Miloš Murina

(Autor je podpredsedom Pozemkového spoločenstva - Urbár Osádka)