Kamzíky v Nízkych Tatrách po 45-tich rokoch: Osídlenie skalnatých biotopov v pásme lesa - evolučná adaptabilita alebo výsledok kríženia?

Tieto sa z Čiech a Moravy, kde boli introdukované v prvej polovici 20. storočia (1907 až 1913 do oblasti Českej Kamenice a do roku 1924 aj do oblasti Jeseníkov na severnej Morave) dostali na Slovensko (v roku 1956 do Gaderskej doliny a začiatkom 60-tych rokov aj do Slovenského raja). Objavujú sa už aj „kvalifikované odhady“, koľko „krížencov“ žije v Nízkych Tatrách a koľko sa zachovalo kamzíkov tatranského pôvodu.

Ako hlavný odborný argument sa uvádza skutočnosť, že už viac ako 20 rokov kamzíky v Nízkych Tatrách žijú aj v pásme lesa, čo má potvrdzovať ich alpský pôvod, lebo tatranský kamzík by mal žiť trvale aj počas najsilnejších zím nad pásmom lesa a toto je jeho hlavný rozlišovací znak. Ono je to ale s taxonómiou kamzíka vrchovského tatranského trochu inak.

Pôvodne medzi jedenástimi poddruhmi kamzíkov žijúcich v Európe a Malej Ázii takýto poddruh nebol. Švajčiarsky zoológ Dr. Couterier, ktorý sa vo svojich prácach z prvej polovice 20. storočia zaoberal kategorizáciou európskych kamzíkov, za hlavné rozlišovacie znaky zvolil tvarovania a rozmery lebečných kostí a mohutnosť kamzíkov, ktorá je vo výraznej korelácii aj s rozmermi lebky.

RNDr. Milič Blahout na základe viacročného zhromažďovania lebkového materiálu kamzíkov z Vysokých Tatier preukázal, že odlišnosti v tvarovaní a rozmeroch fontanely, ktorá sa nachádza medzi čelovou a nosovou kosťou kamzíkov žijúcich ako pôvodný druh vo Vysokých, Západných a Belianskych Tatrách sú natoľko významné, že ide o samostatný poddruh kamzíka vrchovského. Ďalším kvalitatívnym rozlišovacím znakom podľa M. Blahouta je sfarbenie letnej srsti tatranských kamzíkov.

Milič Blahout vo svojej monografii Kamzičia zver, Vyd. Príroda 1976 o rozlišovacích znakoch tatranských kamzíkov píše: „Kvalitatívne rozdiely sú v tvorbe fontanely medzi čelovou, nosovou a slznou kosťou. Tatranské kamzíky majú túto medzeru viac pretiahnutého tvaru ako kamzíky alpské a ešte viacej ako kamzíky karpatské. Druhý kvalitatívny rozdiel je v letnom sfarbení srsti, ktoré je u tatranských kamzíkov viac žlto až červenohnedé, kým u alpských a karpatských viac sivohnedé.

Najväčšie rozdiely sú však kvantitatívne. Tatranské kamzíky svojím lebkovými mierami, telesnými rozmermi a hmotnosťou stoja medzi karpatskými (ktoré sú väčšie) a alpskými (sú menšie). Pri zhodnotení meraním lebiek, pri porovnávaní hlavných šiestich rozmerov štatistickými metódami, vyšli štyri hodnoty vysokopreukazné (celková dĺžka lebky, kraniálna dĺžka, dĺžka nosových kostí a šírka nosových kostí).

Jedna veličina vyšla ako preukazná (dĺžka fontanely) a jedna nepreukazná (šírka fontanely). Na tomto základe bola nová geografická rasa kamzíka vrchovského tatranského prijatá a schválená na II. medzinárodnom teriologickom zjazde v Brne roku 1971.“

O etologických odlišnostiach, t. j. že tatranské kamzíky nemôžu schádzať do lesa a že ich biotopom sú len časti pohorí nad pásmom lesa, nie je nikde ani zmienka. Do akej miery a či vôbec došlo ku kríženiu pôvodom alpskej populácie kamzíkov s tatranskými kamzíkmi vypustenými v 70-tych rokoch minulého storočia v Nízkych Tatrách by mohla pravdepodobne dať odpoveď genetická analýza nízkotatranskej populácie kamzíkov.

Keďže štyridsať rokov sledujem niektoré biotopy kamzíkov na severnej strane Nízkych Tatier (od Krupovej hole po Sedlo Poľany a Bory) podľa môjho názoru osídlenie najmä skalnatých biotopov v pásme lesa je skôr dôsledkom evolučnej adaptability tatranských kamzíkov, než kríženia s poddruhom alpských kamzíkov z Veľkej Fatry či Slovenského raja.

Prispela k tomu násobne vyššia návštevnosť a dobrá prístupnosť hôľnych častí Nízkych Tatier, po vybudovaní výkonnej lanovky na Chopok, nekontrolovaný skialpinizmus, paraglajding, používanie dronov na filmovanie a ostatné antropogénne škodlivé činitele, ktoré donútili kamzíky k zostupu do pokojnejšieho  pásma lesa. Na rozdiel od členitejších vrcholov a dolín Vysokých Tatier, kde sa aj nad pásmom lesa nachádzajú málo prístupné lokality s piatym stupňom ochrany, takéto rozsiahlejšie zóny pokoja v hrebeňovej časti Nízkych Tatier chýbajú. Kamzíky na to reagujú presunom do pokojnejších lokalít v lese.

Pripájam záber z fotopasce umiestnenej v málo navštevovanej časti Demänovskej doliny v nadmorskej výške cca 1 300 m n. m. pri „zdieľanom“ solisku. Bolo pôvodne určené pre vysokú zver, no ako vidno na zábere, od marca do mája tohto roku ho často navštevujú aj kamzíky, dokonca aj medveď, ktorý určite nie je vegetarián a k solisku ho zrejme prilákal pach od vysokej a kamzičej zveri.

Potvrdiť, alebo vyvrátiť túto hypotézu o výskyte kamzíka tatranského v lesných biotopoch, by mohol vedecký výskum a mohli by sa ho zhostiť tí, ktorí majú k tejto problematike najbližšie – odborní pracovníci TANAP-u, NAPANT-u a Národného lesníckeho centra v spolupráci s občianskym výskumom, kde najmä užívatelia poľovných revírov v Nízkych Tatrách môžu zhromaždiť množstvo dokumentačného materiálu.

Ing. Ján Mikuláš, Pozemkové spoločenstvo Urbár Vrbica