Lesníci a folklór

Kultúrny rozmer života v lese a tradícia horského človeka

Lesníctvo na Slovensku nevznikalo iba ako hospodárska disciplína orientovaná na pestovanie a ochranu lesa. V podmienkach karpatského oblúka sa po stáročia formovalo ako súčasť kultúrneho a sociálneho života najmä v horských oblastiach. Les, drevo a práca človeka v horskom prostredí významne ovplyvnili identitu regiónov, spôsob života obyvateľstva i vznik autentických folklórnych prejavov. V mnohých oblastiach Slovenska sa preto lesnícka, drevorubačská tradícia prirodzene prelínala s ľudovou hudbou, spevom, remeslami a zvykoslovím.

Najvýraznejšie sa tento vzťah rozvíjal v regiónoch stredného a severného Slovenska — na Horehroní, Podpoľaní, Orave, Kysuciach, Gemeri či v okolí Poľany. Práve tu bol les základným existenčným priestorom človeka. Poskytoval stavebný materiál, palivo, obživu, ale zároveň formoval mentalitu ľudí žijúcich v horskom prostredí. Lesník, horár, uhliar, furman či drevorubač boli profesie späté s každodenným rytmom života a prirodzene vstupovali aj do ľudovej kultúry.

V mnohých oblastiach Slovenska sa lesnícka a drevorubačská tradícia prirodzene prelínala s ľudovou hudbou, spevom, remeslami a zvykoslovím.

Výrazným fenoménom boli drevorubačské a furmanské piesne. Ich charakteristika sa odlišovala od pastierskeho folklóru. Typická bola rytmickosť, silný mužský vokálny prejav a tematika práce, odlúčenia, prírody či nebezpečenstva v horách. Spev často sprevádzal samotnú pracovnú činnosť — pri pílení, tesaní dreva, splavovaní dreva alebo počas voľných chvíľ. Piesne plnili nielen spoločenskú a kultúrnu funkciu, ale aj praktickú úlohu pri koordinácii práce a upevňovaní kolektívu.

Folklórne prejavy horských oblastí boli zároveň úzko späté s drevom ako základným materiálom tradičnej kultúry. Drevo sa uplatňovalo v architektúre, rezbárstve, výrobe pracovných nástrojov i hudobných nástrojov. Fujary, píšťaly, koncovky či rôzne pastierske aerofóny vznikali z domácich drevín a stali sa symbolom slovenského hudobného folklóru. Les tak nepredstavoval iba hospodársku hodnotu, ale aj zdroj vizuálnej a duchovnej kultúry.

Osobnosti

Osobitné miesto v tomto prepojení lesníctva a folklóru zaujímajú osobnosti, ktoré dokázali spojiť profesionálny život lesníka s aktívnym pôsobením v oblasti ľudovej kultúry.

Jednou z najvýznamnejších osobností bol Milan Križo (1928 – 1921) — vysokoškolský pedagóg, botanik, lesník a významný propagátor podpolianskeho folklóru. Rodák z Hrochote vyštudoval lesníctvo a počas svojho profesionálneho života pôsobil na viacerých univerzitách vrátane Technickej univerzity vo Zvolene. Súčasne sa intenzívne venoval tradičnej ľudovej kultúre Podpoľania. V roku 1949 založil univerzitný folklórny súbor Poľana, ktorý sa stal významným reprezentantom slovenského folklóru doma i v zahraničí.

Križo predstavoval typ osobnosti, pre ktorú bol vzťah ku krajine, lesu a tradícii prirodzenou súčasťou profesijného aj osobného života. Vo svojom vystupovaní i pedagogickej práci zdôrazňoval význam regionálnej identity, úcty k prírode a zachovávania kultúrneho dedičstva. Jeho spevácky prejav vychádzal z autentického prostredia Podpoľania, kde sa folklór formoval v tesnom kontakte človeka s lesom a prírodou.

Mikuláš Gigac - známy folklorista, hudobník, spevák, lesník a zberateľ tradičnej ľudovej kultúry spod Kráľovej hole. Je zakladateľom unikátneho Múzea zvoncov v Šumiaci, ktoré dokumentuje pastiersku a salašnícku kultúru regiónu. Jeho celoživotná zberateľská činnosť je zameraná na uchovávanie predmetov každodenného života bačov, pastierov a obyvateľov horských oblastí.

Gigac sa dlhodobo venuje aj dokumentovaniu miestneho nárečia, zvykov a ľudovej slovesnosti. Je autorom publikácie Múdrosti starých Šumiačanov, ktorá zachytáva jazykové a kultúrne dedičstvo regiónu Horehronia. V odbornom aj kultúrnom prostredí je vnímaný ako osobnosť, ktorá prepája praktickú znalosť horského života s ochranou nehmotného kultúrneho dedičstva.

Spomedzi osobností lesníckeho prostredia nemožno obísť ani Borisa Pekaroviča, ktorý dlhodobo pôsobil v prostredí Lesov Slovenskej republiky a venuje sa dokumentovaniu lesnej krajiny Horehronia. Ako správca Lesníckeho skanzenu vo Vydrovskej doline pri Čiernom Balogu prepájal odborný pohľad lesníka s kultúrnym vnímaním krajiny. Jeho fotografická tvorba zachytáva les nielen ako produkčný priestor, ale aj ako súčasť kultúrnej identity regiónu. Boris Pekarovič pôsobil vo Folklórnom Súbore Poľana ako primáš – huslista v 70. rokoch 20. storočia. Významne sa podpísal pod hudobnú tvorbu súboru a v roku 1975 vznikla v spolupráci s banskobystrickým rozhlasom nahrávka Strigôňske melódie.

Folklórny súbor Poľana

Významným fenoménom prepájajúcim lesnícke prostredie s folklórnym hnutím na Slovensku je aj činnosť Folklórneho súboru Poľana pri Technickej univerzite vo Zvolene. Súbor vznikol na prelome rokov 1955 – 1956 na akademickej pôde vtedajšej Vysokej školy lesníckej a drevárskej a od svojho vzniku bol úzko spätý práve s prostredím lesníckeho vysokého školstva.

Folklórny súbor Poľana predstavuje v slovenskom vysokoškolskom folklórnom hnutí mimoriadne špecifický fenomén. Jeho členskú základňu po celé desaťročia tvorili najmä študenti lesníctva, drevárstva a príbuzných odborov, ktorí si popri odbornom štúdiu vytvárali hlboký vzťah k tradičnej ľudovej kultúre. Mnohí absolventi Technickej univerzity vo Zvolene, ktorí neskôr pôsobili v lesníckej praxi, štátnej správe lesného hospodárstva či vo vedecko-pedagogickej oblasti, prešli práve prostredím FS Poľana. Súbor sa tak stal nielen umeleckou platformou, ale aj významným priestorom formovania spoločenskej identity lesníckej inteligencie.

...v mnohých regiónoch predstavovali práve lesníci významných nositeľov regionálnej a kultúrnej identity.

Poľana od svojho vzniku čerpala predovšetkým z folklórneho bohatstva Podpoľania, Horehronia, Gemera a ďalších regiónov úzko spätých s horským a lesným prostredím. V repertoári sa objavovali motívy drevorubačského života, furmanských tradícií a pastierskej kultúry. Charakteristický dôraz sa kládol na autentický mužský spev, temperamentné podpolianske tance a hudobný prejav vychádzajúci z prirodzeného prostredia.

Mimoriadny význam mal súbor aj z generačného hľadiska. Vytváral priestor na stretávanie sa študentov z rôznych regiónov Slovenska, ktorí si do akademického prostredia prinášali vlastné folklórne tradície. V prostredí lesníckej univerzity tak vznikalo jedinečné prepojenie odborného vzdelávania, regionálnej kultúry a vzťahu ku krajine. Aj preto sa FS Poľana stal prirodzenou súčasťou kultúrnej identity Technickej univerzity vo Zvolene a významným reprezentantom slovenskej folklórnej tradície doma i v zahraničí

Záver

Príklady osobností, inštitúcií ale aj folklórnych telies ukazuje, že slovenské lesníctvo nikdy nebolo izolované od kultúrneho života spoločnosti. Naopak, v mnohých regiónoch predstavovali práve lesníci významných nositeľov regionálnej a kultúrnej identity. Aj v súčasnosti zostáva prepojenie lesníctva a folklóru živou súčasťou spoločenského života. Folklórne festivaly, podujatia venované tradičným remeslám, lesnícke dni či prezentácie horskej kultúry pripomínajú hodnoty, ktoré formovali generácie ľudí spätých s lesom. V období technologických zmien a globalizácie nadobúda uchovávanie regionálnych tradícií nový význam — ako pripomienka kultúrnych koreňov i historického vzťahu človeka k prírode.

Les na Slovensku preto nemožno vnímať iba ako ekosystém alebo hospodársky zdroj. Je zároveň priestorom kultúrnej pamäti, z ktorého vyrastali piesne, remeslá, tradície a osobnosti formujúce identitu Slovenska. A práve lesníci patrili a naďalej patria medzi tých, ktorí túto kultúrnu kontinuitu pomáhajú uchovávať.

Mgr. Ján Ondrejka

Lesnícke a drevárske múzeum Zvolen