Hovorme ľuďom o lesníckej práci - porozumejú
S Ing. Petrom „Brčom“ Šiškom o komunikácii s verejnosťou, kanadskej stope a jeho knižkách
V roku 2020 sa rozlúčil na pozícii vedúceho Polesia Čermeľ v Mestských lesoch Košice s aktívnou lesníckou službou a šiesty rok je na zaslúženom odpočinku. Kto ho pozná vie, že nie je z tých, ktorí zvyknú dlho odpočívať. Ing. Peter Brčo Šiška je známy okrem iného aj tým, že začal ako prvý lesník na sociálnych sieťach systematicky obhajovať lesnícku prácu a jej význam pre les a spoločnosť. Porozprávali sme sa s ním v jeho bydlisku v košickej mestskej časti Kavečany, ktorá sa nachádza v krásnom prírodnom prostredí s neďalekou zoologickou záhradou a turisticky vyhľadávanou chatou Hrešná.
Od viacerých lesníkov na dôchodku som počul, že majú menej času, ako keď boli v produktívnom veku a chodili do zamestnania. Je to aj tvoj prípad? Si stále aktívny?
Môžem len potvrdiť skúsenosti iných kolegov, že na dôchodku má človek paradoxne málo času. Záujmov som mal vždy dosť. Popri práci som sa venoval chodeniu po horách, trampingu, cestoval som po svete a písal príspevky na sociálne siete. Obhajoval som poctivých lesníkov, ktorí boli vystavení veľkému spoločenskému tlaku napriek tomu, že po celý život zodpovedne vykonávali svoju prácu a tešili sa z jej výsledkov.
Dokonca vo vlastných rodinách boli napádaní. Obviňovali ich z toho, že len rúbu a ničia les. Boli z toho často nešťastní. Obhajoval som ich aj pred vlastnými kamarátmi z detstva, ktorí sa stali fanatickými ochranármi a neustále útočili na lesníkov.
S odstupom času môžeš povedať, že tvoje snaženie malo zmysel? A zostali ti kamaráti, ktorým si sa snažil vysvetliť, že lesnícka práca je dôležitá?
Väčšina kamarátov mi ostala, s niektorými som sa rozišiel. Na sociálnych sieťach vystupovali jednostranne, čo by mi až tak nevadilo, rešpektoval som ich názor. Nemohol som ale tolerovať, že v útokoch využívali polopravdy a niekedy aj klamstvá, len aby znemožnili lesníkov. Stalo sa, že jeden z nich verejne osočil môjho priateľa lesníka. Napadol ho výmyslami o jeho nevhodnom vystupovaní.
Keď som si preveroval popisované stretnutie u ďalších účastníkov vysvitlo, že klamal. Predtým som s ním zvykol diskutovať, ale po tejto skúsenosti som si povedal, že to nemá význam. Viacerí majú svoje občianske združenia, žijú z dotácií a grantov. Debatovať s nimi je stratou času. Uznávajú jeden spoločný pohľad na vec a málokto z nich z tohto smeru vybočí. Ak sa to výnimočne stalo, čiernu ovcu hneď všetci odpísali a verejne znemožnili.
Komunikovať s tými, ktorých zaujímajú viaceré názory a pohľady na danú problematiku, ale význam má, však?
Áno, ľudia by mali napríklad vedieť, že kritici lesníkov nenesú trestno-právnu zodpovednosť za to, čo vykonajú. Lesníci naopak pracujú doslova „pod prokurátorom“, pretože musia dodržiavať prísnu a komplikovanú legislatívu. Výsledky ich práce sú neustále viac stupňovite kontrolované. Ak sa dopustia chyby, znášajú následky. Môžu prísť o svoju pracovnú pozíciu, o zamestnanie, môžu byť aj odsúdení. A aktivisti, ktorí na nich útočia? Ako sa oni zodpovedajú za svoje pochybenia...?
Spomeniem ešte jeden príklad. V čase, keď som bol polesným, sme robili zásahy v prímestskom rekreačnom lese. V blízkosti frekventovaného chodníka sme odstraňovali stromy, ktoré ohrozovali bezpečnosť návštevníkov lesa. A môj priateľ z detstva - aktivista, namiesto toho, aby mi zavolal a nechal si vysvetliť, čo tam robíme a prečo, privolal televízne štáby a verejne vyhlasoval, že lesníkom ide len o kšefty s drevom. A ešte sa aj urazil, keď som mu to na sociálnej sieti verejne vytmavil. On sa potreboval silou mocou ukázať v televízii a nie zistiť priamo odo mňa pravdu. Musí mať predsa publicitu, ak chce dostať nejaké granty. A tie dostane vtedy, keď sa o ňom vie.
Energiu s takýmito jednostranne protilesnícky vyhranenými ľuďmi teda už zbytočne nestrácaš. Súhlasím, že hoci si spomenul dve negatívne skúsenosti s ortodoxnými ochranármi, netreba ich menovať a robiť im reklamu. S ľuďmi, ktorí majú záujem o les a prírodu však stále aktívne komunikuješ. Prečo?
Pretože ľudia sú zneistení jednostrannými názormi ekoaktivistov, ktorým dáva mainstream neskutočný priestor. Moja skúsenosť je taká, že sa oplatí s nimi debatovať a aj keď som stokrát vysvetľoval každému to isté, treba to robiť, aby sa ľudia nebáli, že lesníci všetko vyrúbu a oni prídu o lesy. Zistil som, že po informáciách, ktoré získali na sociálnych sieťach alebo v mienkotvorných médiách sú vystrašení.
Nevedia, že o každý meter štvorcový lesa je u nás postarané, že starostlivosť o lesné porasty vykonáva odborný lesný hospodár, ktorý musí dodržiavať zákon o lesoch a ďalšie zákony, vyhlášky a smernice, pretože v opačnom prípade bude mať vážne problémy. Isteže, ako v každej profesii sa nájdu nezodpovední ľudia a zlodeji, tak aj v lesníctve. Je ich však len pár percent. Ale odporcovia lesného hospodárenia presviedčajú verejnosť, že práve v našom fachu je takýchto darebákov najviac.
Keď ľuďom vysvetlím, ako funguje systém starostlivosti o lesy, ako sú pripravené programy starostlivosti o lesy a akú bohatú a rešpektovanú históriu má lesníctvo na Slovensku, tak mnohí zmenia názor a porozumejú významu lesníckej práce pre les a spoločnosť.
Jednu zo svojich veľkých záľub – cestovanie, spájaš so záujmom o lesníctvo. A dozvedáš sa v tejto súvislosti rôzne zaujímavosti. Ktorú by si v tomto rozhovore chcel vyzdvihnúť?
Už pri prvej mojej návšteve Vancouveru v Kanade v roku 1998 som sa dozvedel, že na tamojšej University of British Columbia (UBC), kde Lesnícka fakulta vznikla v roku 1951, zanechalo stredoeurópske lesníctvo výrazné stopy. Keď po maďarskej revolúcii v roku 1956 utieklo zo Šoprone viac ako 200 študentov - budúcich lesníkov a ich profesorov, tak ich prijala Kanada.
Následne v roku 1957 bola na UBC založená divízia Sopron School of Forestry. Učilo sa v rodnom jazyku, kým nespromovali poslední študenti. Lesnícku fakultu v Šoproni založili zase v roku 1919 odídenci z Banskej Štiavnice. A tak sa skúsenosti z výučby lesníctva od roku 1809 cez Šoproň dostali až do Vancouveru. Ale to je príbeh na dlhé rozprávanie.
Osobitne ma zaujalo, čo dokázal v Kanade český lesník, Prof. Vladimír Krajina, tvorca biogeoklimatického systému klasifikácie lesa a krajiny. Bol hlavným iniciátorom a motorom celého programu ekologických rezervácií v Britskej Kolumbii - od konceptu, legislatívneho návrhu až po výber prvých rezervácií a ich propagáciu. Po schválení Ecological Reserve Act v roku 1971 vzniklo 29 prvých rezervácií. Do roku 1993, keď prof. Vladimír Krajina zomrel, ich bolo viac ako 130.
Podľa údajov z roku 2025 je v súčasnosti v Britskej Kolumbii 148 ekologických rezervácií v rámci BC Parks Protected Areas System. Najväčšou rezerváciou je Gladys Lake Ecological Reserve – 44 098 ha, vytvorená pre výskum alpských a subalpínskych ekosystémov. Oficiálna rezervácia pomenovaná po ňom je Vladimir J. Krajina (Port Chanal) Ecological Reserve.
Knižku MILÍ MOJI KAMARÁTI si vydal v roku 2018. O štyri roky neskôr, v roku 2022, uzrela svetlo sveta tvoja druhá kniha MONGOLSKO NA KONI A INAK. Chystáš do tretice a znova po štyroch rokoch ďalšiu publikáciu?
Áno, dokončujem záver knižky, ktorá bude mať názov MILÍ MOJI KAMARÁTI 2. Napísal som texty, mám hotovú obálku i grafiku publikácie, ktorá bude mať okolo 300 strán. V knižke sú nielen moje príbehy, ale aj zážitky a skúsenosti iných lesníkov a lesnícke príbehy z minulosti – z čias našich otcov a dedov.
Ďakujem za rozhovor.
Jozef Marko
