Robota v lese nikdy nebola dobre zaplatená
V Slanských vrchoch pracuje už štvrtá generácia lesných robotníkov Scirankovcov z Kalše
V Slanských vrchoch na východnom Slovensku pracuje v ťažbe a približovaní dreva už štvrtá generácia Scirankovcov z Kalše, dedinky neďaleko Slanca. Michal Sciranko, ktorý pochádzal z Veľkej Tŕne, pracoval s koňmi v lese od 50. rokov minulého storočia. Jeho syn, 69-ročný rodák z Kalše Vladimír Sciranko, robil v lese tridsať rokov - od roku 1978 až do odchodu do invalidného dôchodku v roku 2008. V šesťčlennej partii, ktorú vedie jeho syn a príslušník tretej generácie, 40-ročný Ján Sciranko, pracuje brat Vladimíra Sciranka Peter a vnuk Simeon Ďžubák, syn jeho dcéry, teda štvrtá generácia rodiny, pracujúcej v lese. S Vladimírom Scirankom dlhé roky robil v lesných porastoch aj jeho brat Milan (ten je už nebožtík) a bratranec František. A aby bol výpočet spojenia Scirankovcov s lesom úplný, v detstve počas prázdnin chodil do lesa brigádovať aj starší brat Vladimíra Sciranka Štefan.
S Vladimírom Scirankom sa stretávame v jeho dome v Kalši, kde spoločne spomína na staré časy s Ing. Petrom „Brčom“ Šiškom. Obaja sa poznajú nielen zo spolupráce na Lesnej správe Slanec, ale aj v Mestských lesoch Košice. A veru majú si čo povedať, veď prežili pri práci v lese kadečo. „Od pätnástich rokov som začal robiť s koňmi, vozil som sadenice pre ženy do lesa. V maštali som bol radšej ako v škole. Na polesiach Slanská Huta, Slanec a Kalša boli vtedy vždy tri páry koní. Keď môj otec začínal robiť s koňmi, tak na vozoch prevážal na stanicu v Kalši guľatinu z lesa,“ začína svoje rozprávanie Vladimír Sciranko:
„Po tom, ako som sa oženil, dostal som byt v tunajšej bytovke od jednotného roľníckeho družstva, pracoval som tam tri roky. Potom ma volal pracovať späť do lesa riaditeľ vtedajšieho Lesného závodu Slanec pán Mochnacký, dostal som na starosti traktor a odvtedy som pracoval stále v hore. A keby som nemusel ísť na invalidný dôchodok kvôli vybratej obličke, robil by som v hore dodnes.“
Keď vám LKT pripadá v lese ako zápalková škatuľka
K chorej obličke prišiel Vladimír Sciranko počas práce v lese, kde bolo treba robiť v každom počasí a trebárs si aj ľahnúť pod traktor v snehu, ak musel niečo na ňom opraviť. Bývali také mrazy, že mu pri práci ruky primrzli k reťazi. Privodil si za tie roky aj všelijaké zranenia, napríklad dolámanú nohu. Popisuje, ako sa stal jeho bratovi Milanovi po spílení stromu ťažký pracovný úraz, po ktorom sa už nikdy nemohol vrátiť do práce. Ťažká je podľa jeho slov práca v lese, mnohokrát sa bál, keď spúšťal na zem aj dvanásťkubíkové buky s priemerom kmeňa viac ako sto centimetrov. Keď ich brat pri ukrajinských hraniciach ťahal z porastov dolu svahom, LKT-čko mu pripadalo pri tých veľkých bukoch malé ako zápalková škatuľka.
Spomína si aj na to, čo všetko zažil pri koňoch a chváli noriky muránskeho typu, pretože tie sú podľa neho na robotu v lese najlepšie. A taký kôň musí robiť, hýbať sa, ťahať drevo a potrebuje veľký ohradený výbeh, pretože ak dlho stojí, zavretý v maštali, je nespokojný a chytajú sa ho všelijaké choroby.
Vladimír Sciranko zvykol s traktorom v lete už o štvrtej ráno ťahať drevo z lesa, aby sa vyhol veľkým poludňajším horúčavám. Hovorí, že tak dokázal urobiť viac kubíkov ako partie, ktoré robili celý deň.
„Robota v lese nikdy nebola dobre zaplatená. Aby lesný robotník zarobil, musel každý deň zviezť z lesa aspoň 20 kubíkov dreva. Pamätám si, že mne sa s koňmi a traktorom podarilo za jedno dopoludnie dostať z porastu 32 metrov siahovice.
Keď som mal 30 rokov, bol som ako oheň. Mal som tak silnú ruku, že som som ňou na Izre zdvihol na stoličke sediaceho stokilového chlapa. Bol som taký silný po otcovi. Preto som vydržal pracovať v lese. Celý život som robil, lekár mi hovorí, že sa preto nesmiem prestať hýbať ani teraz, na dôchodku. Musím stále niečo robiť, niet pomoci,“ zakončuje rozprávanie Vladimír Sciranko.
S robotou v lese to ide dole vodou
Potom mierime spolu do lesa za partiou Jána Sciranka, ktorá pracuje v porastoch Lesnej správy Svinica, v lokalite s miestnym názvom Vyšná Petrová. Podľa predáka to ide s robotou v lese dole vodou. Ján Sciranko hovorí, že dáva náročnej profesii lesného robotníka za súčasných podmienok maximálne desať rokov: „Keď táto generácia ľudí, ktorí majú poväčšinou nad päťdesiat rokov skončí, kto ich nahradí? Je veľmi ťažké vychovať nasledovníkov, pretože mladí nechcú robiť túto namáhavú prácu. Bude sa musieť veľa zmeniť. Ak si niekto myslí, že zamestnaním Ukrajincov vyrieši problém, tak sa veľmi mýli. Aj tu pracovali minulý rok dvaja Ukrajinci, ale už sú preč. A akú robotu po sebe nechali? Opýtajte sa miestnych lesníkov. Čo spílený buk, to rozštiepený!
To nie je len tak, zobrať ľudí do lesa a nechať ich, nech robia. Tí starší veľmi dobre vedia, že keď prišli zo školy, išli najskôr pracovať do prerezávok a až postupne z nich boli vyškolení ťažbári a traktoristi. Museli získať prax, ale museli to mať aj v sebe, aby mohli kvalitne vykonávať prácu v lese. Je nebezpečná, preto musí mať lesný robotník v náture, aby znášal správnu dávku adrenalínu, lebo inak dole prudkým svahom na traktore alebo s koníkom nezíde. V tejto práci je dôležité odovzdanie skúseností, z deda na otca, z otca na syna, zo starších na mladších, zo skúsených na začiatočníkov. Tak to bolo aj v našej rodine. Chodil som s dedom a otcom do lesa na voze už ako malý chlapec.“
Na otázku, čo sa musí zmeniť, aby mala profesia lesného robotníka u nás vytvorené také podmienky, aké si zasluhuje, Ján Sciranko odpovedá, že určite potrebuje lepšie finančné ohodnotenie, pretože teraz si nemôže ako živnostník dovoliť kúpiť nový, moderný stroj, ktorý stojí 300 000 eur. Podarilo sa mu začiatkom roka zakúpiť na lízing aspoň novú vývozku za 100 000 eur a za 60 000 LKT-éčko, čo už má čosi za sebou. A tak sa snaží pomôcť si ako vie a skladá na dvore s otcom ďalšie, ešte výkonnejšie, so silnejším agregátom. Keby nevyhral v štátnych lesoch súťaž a nezískal by zákazku na štyri roky, nemohol by si dovoliť kúpiť nový stroj.
Pokračuje slovami, že súčasný dotačný systém je podľa neho nevyhovujúci, lebo podmienky čerpania dotácií pre živnostníkov v lesnom hospodárstve nie sú dobre nastavené: „Keď som sa chcel uchádzať o dotáciu, musel som vykonávať 80 percent v neštátnych lesoch, tak boli nastavené podmienky výzvy.
Ďalšia vec: príde za vami firma, cez ktorú musíte urobiť projekt, ak chcete dostať dotáciu. A tá vám z nej zoberie 15 – 20 percent, inak vám dotáciu nevybaví. Ale mne sa to neoplatí, veď ja musím mať peniaze vybavené dopredu, pretože stroj musím odkúpiť a až po tom sa mi vrátia peniaze z eurofondov. Tak to je! A odkiaľ mám vziať na nákup nového stroja 300 000 eur? Kto mi ich dá, ak chcem kúpiť Equus s hydraulickou rukou alebo LKT 150? Tieto stroje stoja 250 000 eur bez dane. To sú obrovské sumy. Koľko by sme museli dostať za kubík vyťaženej a vytiahnutej drevnej hmoty, aby sme si to mohli dovoliť?!“
V partii Jána Sciranku je šesť ľudí a všetci si musia na seba v lese zarobiť. Okrem toho zamestnal dvoch Rómov, ktorým zaplatil odborné kurzy, zakúpil im pracovné oblečenie a naučil ich pracovať v lese s drevom. Najskôr odišiel jeden a nedávno druhý, ťažká drina im nevoňala. Zistili, že prežiť môžu aj bez nej s prídavkami na deti od štátu a predávaním metrovice pre ľudí z obce...
Ak chcú lesní robotníci v partii Jána Sciranku prežiť a všetko včas posplácať, musia urobiť v rubnej ťažbe 80 – 100 kubíkov denne, v prebierke 50 – 60 kubíkov každý deň. V zime mali denné výkony na úrovni 130 – 140 kubíkov. Aby bol Ján Sciranko s podnikaním v pluse, mesačne musí celá partia urobiť 1 500 kubíkov a viac.
Roprávame sa o využití koní, ale prebierky sa robia len dva – tri mesiace v roku. V niektorých porastoch sa koňmi ťahá až 70 percent drevnej hmoty, niekde dokonca 100 percent. Ján Sciranko zvažuje do prebierok zakúpenie malého bagríka s navijakom na ramene aj preto, že takýto stroj má viac možností využitia. V lese treba sem-tam niečo zarovnať, vykopať a uvoľniť.
Keď sa ho pýtam, či si vie predstaviť, že by robil aj niečo iné, ako túto náročnú robotu, Ján Sciranko odpovedá, že ani veľmi nie, pretože si už na ňu zvykol, investoval veľa peňazí a niečo tejto práci aj odovzdal. Má k nej vybudovaný príliš silný vzťah, ktorý sa nedá len tak ukončiť. Takže chce pracovať v lese až do dôchodku. A kto príde po ňom a po chlapoch z jeho partie? Ktovie...
Jozef Marko
