V lese musíme byť v strehu a viac sa obávať toho, čo nám hrozí
Štátny lesník Ing. Miroslav Plavý prežil pri Višňovom neďaleko Žiliny útok medveďa
Ing. Miroslav Plavý pracuje na ústredí Odštepného závodu Sever LESY SR, š.p. v Žiline na pozícii poľovného referenta a má na starosti aj turizmus. Vo sviatočný pondelok 1. mája prežil pri Višňovom neďaleko Žiliny, kde vyrastal a žije doteraz, spolu s kamarátom poľovníkom útok medveďa. Po prvotnom ošetrení poranenej ruky a chrbta ostal hospitalizovaný v nemocnici šesť dní, ďalšie dva týždne bol v domácom ošetrení. Stretli sme sa tri dni po jeho návrate do práce a rozprávali sa nielen o zážitku zo stretu s rozzúrenou šelmou.
Bol to váš prvý kontakt s medveďom, alebo máte s týmito šelmami viac skúseností?
Prvýkrát som stretol medveďa už ako sedemročný chlapec. S bratom, ktorý je o štyri roky staší, sme odmalička chodili s otcom po horách Malej Fatry. Moje prvé stretnutie s medveďom sa odohralo v marci vo vyšších horských polohách, kde ostal ešte sneh. Pamätám si na to, akoby sa to stalo dnes. Pohybovali sme sa v mladom bukovom poraste, v ktorom najskôr niečo zašuchotalo, ale potom sa v ňom zrazu vynoril veľký medveď a postavil sa na zadné. Pozrel na nás a vzápätí sa rozbehol dolu dolinkou azda aj šesť metrov dlhými skokmi.
Mentalita medveďov bývala iná, keď ich ľudia lovili
Spomínam si aj na môj druhý zážitok s medveďom. O jeho brlohu v jedľovo-bukovom poraste sme vedeli už dlhšie. Zhodou okolností sa náš otec dostal k nemu, postavil sa pred brloh a povedal nám: Chalani, poďte sa pozrieť, to je medvedí brloh! Ale my sme nešli, tak otec poodišiel od brlohu možno na päť metrov a vtedy sa z neho vyrútil medveď. Nezaútočil na otca, utekal ozlomkrky preč.
Myslím, že aj táto príhoda svedčí o tom, že vtedy bola mentalita medveďov iná ako teraz. Boli lovené a ich rešpekt pred človekom bol obrovský. Ani im nanapadlo útočiť na človeka. Pritom v spomínanom zážitku stál otec pri medveďom brlohu, takže takýto útok by bol zo strany medveďa pochopiteľný, pretože medveď sa cítil ohrozený. A predsa nezaútočil! Namiesto toho utekal pred človekom, hoci bol vyrušený vo vlastnom brlohu.
Koľko bolo odvtedy tých vašich stretnutí s medveďom, počítali ste ich?
Doteraz som zažil desiatky, možno stovky stretnutí s medveďmi. Boli to rôzne stretnutia, ale v tomto roku v priebehu jedného mesiaca som 1. mája prežil už druhý útok, ten prvý dokončený nebol. Zažil som ho mesiac predtým v režijnom poľovnom revíre štátneho podniku LESY SR vo Veľkej Fatre, kde pôsobím ako poľovný hospodár. V odrastenej hore s prehľadným porastom sa zrazu na 30 – 40 metrov odo mňa postavila na zadné medvedica s minuloročným, asi 40 kilogramovým mláďaťom.
Bez váhania okamžite vyštartovala revúc proti mne. Mal som pri sebe iba palicu na podopieranie a sprej proti medveďom. Stihol som ho akurát vybrať a zhodiť poistku. Začal som na ňu kričať a ona sa zastavila odo mňa na takých 5 – 7 metrov. Všimol som si, že na okamih uhla pohľadom, ktorým si skontrolovala mláďa. To našťastie ostalo na mieste, kde boli obidva medvede pôvodne zaľahnuté, takže sa otočila a vrátila sa k nemu. Vtedy mi padol kameň zo srdca, pretože som už vedel, že útok medvedice nebude pokračovať.
Prvého mája ste už také šťastie nemali, pretože útok medveďa na vás a vášho kamaráta poľovníka dokonaný bol. Popíšte našim čitateľom, čo sa vtedy stalo?
Všetko sa začalo deň predtým, pretože kamarát, ktorý poľuje v Poľovnom revíre Vrchy v Malej Fatre, bol v nedeľu večer na posede a čakal na diviaky. Vyšli mu lanštiaky, tak sa rozhodol, že nejakého uloví. Vystrelil, diviaky sa rozpŕchli, počul lomoz, vybehol mu ešte jeden kus, vystrelil aj na neho, ale ten ušiel a kamarát nevedel, čo sa s ním stalo. Prvého našiel zhasnutého, spracoval ho a odviezol. Telefonoval mi večer, že by potreboval na druhý deň ráno zistiť, či nezasiahol aj toho druhého.
Ráno o siedmej som prišiel po neho a išli sme spolu do relatívne prístupnej lokality, kam sme sa doviezli autom, ktoré sme nechali pri posede. Potom sme išli na miesto predpokladaného nástrelu. Ocitli sme sa na lúčke a bolo zrejmé, že diviak zabehol do kríkov v okolí. Kamatát sa pustil do hľadania v páse osík, ja som sa vybral jarkom. Na chvíľku sme sa teda rozdelili. Boli sme vzdialení maximálne 15 metrov od seba. Keď sme spolu išli, tak sme sa nahlas rozprávali, praskali sme konárikmi. Nepotrebovali sme byť ticho ako na posliedke.
Keď som sa priblížil k hustému podrastu, bez šuchnutia, bez akéhokoľvek varovania vyrazil proti mne medveď. Moja prvá reakcia bola, že som sa ihneď zvrtol a bežal do miest, kde som predpokladal, že je môj kamarát s puškou, pretože ja som pri sebe zbraň nemal. Periférne sa mi zazdalo, že v húštine sa ešte niečo pohlo. Podľa výrazu, sfarbenia, veľkosti a skúseností zo stretnutí s medveďmi som to vyhodnotil tak, že sa na mňa vyrútila medvedica. Jej hmotnosť odhadujem na 120 – 130 kilogramov.
Utekal pred medvedicou a kričal na kamaráta, nech strieľa, nech strieľa
Čo vám vtedy vírilo hlavou?
Že musím kričať na kamaráta, aby mal aspoň trochu času na prípravu streľby z pušky. A tak popri tom, ako som utekal, som neustále kričal, nech strieľa, nech strieľa. Medveď za mnou bežal a ja som vedel, že sa mu nedá ujsť. Chcel som bežať popred kamaráta, aby mal väčšiu šancu medveďa zasiahnuť. Nanešťastie rovno pred ním ma medveď dobehol a zahryzol sa mi do krížovej časti chrbta. Pocítil som silný náraz, spadol som nabok a videl som, že medveď mi útočí na tvár. Reflexívne som mu nastavil ľavú ruku, do ktorej sa mi zahryzol.
Začal som kopať nohami a snažil som sa medveďa zo seba skopnúť. Stále mal tendenciu útočiť a bol som prekvapený tým, že nešiel po mne labami, ale vyložeme ma atakoval papuľou. V jeden moment, keď sa mi podarilo odtlačiť nohami medveďa, som začul ranu a to bolo pre mňa vykúpenie, že sa niečo deje. Vtedy medveď stratil o mňa záujem a vrhol sa na kamaráta.
Takže sa mu nepodarilo druhýkrát vystreliť na medveďa?
Nie, stihol vystreliť už len do zeme a ako držal pušku, medveď sa mu zahryzol do pravej ruky. A to bolo jeho šťastie, pretože medveď zahryzol aj do pušky, takže mu netrhol rukou, ale pustil ho a nedotrhal mu šľachy a cievy. Medveď sa však znova obrátil na mňa a ja som čakal ďalší útok. Chvalabohu, prebehol už len okolo mňa a vrátil sa do húštiny, odkiaľ som počul, ako táto pravdepodbne medvedica ručala a fučala. Nevedeli sme, či je zranená a či znova po nás nevyrazí, tak som kričal na kamaráta, aby prebíjal. Utekali sme na lúku, tam sme pokračovanie útoku neočakávali. Sadli sme do auta a smerovali do nemocnice.
Ako ste sa vtedy cítili?
Ruka ma štípala, zvýšená hladina adrenalínu stále tlmila bolesť, kamarátovi sa liala z ruky krv. Po ceste som ešte kontaktoval telefonicky poľovného hospodára tamojšieho združenia, aby upovedomil Zásahový tím štátnej ochrany prírody pre medveďa hnedého a zalarmoval starostku Višňového kvôli bezpečnosti ľudí, pretože sme skutočne nemohli vedieť, či bol medveď postrelený. Išlo pritom o lokalitu, v ktorej sa zvyknú prechádzať za pekného počasia rodiny s deťmi, mamičky s kočíkmi, sú tam výletné miesta, takže tam hrozilo ďalšie nebezpečenstvo.
Budete si uplatňovať ujmu, ktorú vám a kamarátovi spôsobil medveď svojim útokom?
Áno, prvotné oznámenie o vzniku škody a poškodení zdravia sme nahlásili a splnili si tak povinnosť, ktorú ukladá zákon o ochrane prírody a krajiny. Ostatné potrebné dokumenty postupne doložíme, pretože ja napríklad ešte nemám obodované moje zranenia ošetrujúcim lekárom.
Ako sa s odstupom času pozeráte na to, čo ste prežili?
Viete, keď sme boli malí chlapci, medveďov sme nevideli tak veľa, ako ich mám možnosť pozorovať dnes. Registrovali sme množstvo ich pobytových znakov, vnímali sme prítomnosť medveďov v horách, ale určite sme ich nevnímali ako veľkú hrozbu. Nikdy sme sa nebáli ísť do lesa ani za tmy trebárs na čučoriedky alebo na huby. A to sme chodili na miesta, kam cesta trvala aj dve hodiny.
Po útoku medveďa netrpím žiadnou psychickou traumou. Možno, že ľudia, ktorí sa s medveďom nikdy nestretli, majú väčší strach z toho, čo o stretoch s touto šelmou počuli a preto budú obozretnejší. Myslím, že aj ja bude odteraz vstupovať s väčším rešpektom do teritória medveďov, ale určite nie so strachom v dôsledku traumy po útoku medveďa.
Každopádne by sme mali byť v lesoch viac v strehu, byť obozretní a možno by sme sa mali aj viac obávať toho, čo nám v súčasnosti počas bežnej prechádzky prírodou hrozí aj v takých lokalitách, kde by sme výskyt medveďov nikdy neočakávali.
Ďakujem za rozhovor.
Jozef Marko
