TÝŽDŇOVKA: Sporný bezzásah v Tichej a Kôprovej doline. Ničnerobenie a jeho dopady. Odborníkom chýba racionálne jadro

Ekoaktivisti stále trvajú na tom, že stojace suché stromy sú z ekologického hľadiska veľmi dôležité pre lesný ekosystém a ponechanie nespracovanej kalamity nespôsobilo žiadne škody. Odborní pracovníci Výskumnej stanice a Múzea Štátnych lesov TANAP-u ešte v roku 2011 vypracovali stanovisko k vývoju lesov pred a po vetrovej kalamite z 19. novembra 2004 v Tichej a Kôprovej doline. Obsahuje množstvo informácií o šírení podkôrnikovej kalamity a dopadoch na tatranské lesy. Závery z tohto stanoviska, získaného od Ing. Jána Ferenčíka, ktorý systematicky spracovával šírenie podkôrnikovej kalamity na ortofotomapách do roku 2021, stoja za prečítanie a vytvorenie si vlastného názoru na tvrdenia aktivistov.

„Vízia budovania pralesa vo väzbe na pokalamitný vývoj v Tatrách jednoduchým nezasahovaním nemá racionálne jadro. Obchádza totiž problematiku kalamitného premnoženia podkôrnikovitých ako jednej z viacerých prekážok takéhoto plánu. Podmienkou procesu rozširovania pralesov, pretože sa nedá uvažovať o budovaní pralesa „na zelenej lúke“, je existencia nejakého pôvodného pralesa. Všetky iniciatívy po roku 2004 by preto mali smerovať k maximálnemu udržaniu priaznivého stavu prírodných lesov a vylúčeniu známeho rizika prameniaceho z populačnej dynamiky lykožrúta smrekového.

Existuje dostatok historických dôkazov o kalamitnom pôsobení lykožrúta vo väzbe na výskyt vetrových kalamít z oblasti Podbanského. V protiklade s tým sa stretávame s vyjadreniami, kde napríklad podľa Jakuša úlohou kalamít je vrátiť les do prirodzenej dynamickej rovnováhy. Na príklade vývoja v Tichej a Kôprovej doline sa stretávame s narušením až rozvratom predchádzajúcej rovnováhy. Následky procesu prechodu na prísne bezzásahový režim máme možnosť sledovať v realite ako tvar zanedbaného lesa, nie lesa v procese rozvoja prírodných procesov, ale ako degradáciu existujúcich procesov. Vidieť v preddefinovaných procesoch pralesovania iba mnohotisícové prirodzené zmladenie je pozitívne, ale nedostatočné.

Znepokojujúce zistenie v mapovaní ohnísk vyvolal fakt, že napadnuté boli okrem prirodzených lesov aj prírodné, vrátane najcennejších porastov v Nefcerke. Tieto porasty pred časom boli navrhnuté do svetového kultúrneho dedičstva ako prírodný skvost. V roku 2008 kalamitné premnoženie podkôrnikovitých pokračovalo v takmer rovnakej intenzite ako v roku 2007 a bolo spojené so vznikom ďalších nových ohnísk a s rozširovaním existujúcich ohnísk.

Primárnou príčinou rozpadu horských smrečín v Tichej a Kôprovej doline je lykožrútová kalamita, ktorá sa v tomto chránenom území šíri od roku 2005 aj kvôli nečinnosti orgánov štátnej správy ochrany prírody za výdatnej podpory úzkej skupiny zelených aktivistov, presadzujúcich bezzásahovosť bez ohľadu na prírodno-ochranné hodnoty tohto územia. Štátne lesy TANAP-u tak už dnes môžu konštatovať, že TANAP prichádza o najvzácnejší predmet ochrany a to o pralesovité spoločenstvá, hlavne limbové smrečiny pod masívom Kriváňa, ktoré tu generácie lesníkov chránili ako jedinečný klenot Karpatského oblúka.

Scenáre vývoja podkôrnikovitých zaraďovali medzi pásma ohrozenia najmä porastové okraje kalamitnej plochy a porasty zmenené, považované za veľmi náchylné k napadnutiu. Zmenené porasty mali tvoriť akúsi masu stojacich lapákov, schopných kalamitu absorbovať a neskôr utlmiť. Pritom sa mali doliny zbaviť aj tejto najmenej cenenej zložky. V skutočnosti šírenie podkôrnikovej kalamity má iný scenár a znepokojivé je jej šírenie aj v prírodných porastoch.

Po vetrovej kalamite z roku 2004 a následnom premnožení podkôrnikov vo Vysokých Tatrách evidujeme aj hynutie límb v dôsledku  jej napadnutia a rozsah úhynu prekračuje všetky doteraz známe údaje. Ďalším významným faktom v procese reštitúcie limby na pôvodné stanovištia je ústup od účelového manažmentu a ukončenie umelej produkcie limby v Tatrách. Pre typicky zoochorickú drevinu  to môže spôsobiť značné spomalenie  jej reprodukcie. Najväčšia koncentrácia uhynutých límb je v Kôprovej doline v oblasti Grúnika, v západných svahoch Kriváňa až po Nefcerku. Táto lokalita je druhá najväčšia z prirodzeného výskytu limby v Tatrách. V hlúčikoch až jednotlivo hynú limby v Tichej doline po oboch stranách od Hlinnej doliny po Tomanovú dolinu,“ konštatovali okrem iného lesnícki výskumníci v uvedenom stanovisku.

Jozef Marko