TÝŽDŇOVKA: Najväčšia odmena pre lesníka a keď je práca v lese milšia ako akákoľvek iná

Jeho i otcove spomienky som tento týždeň spracoval do rubriky Osobnosti v časopise LES & LETOKRUHY. Dnes vyberám do pravidelnej nedeľnej Týždňovky niekoľko pasáží s vyznaniami lesníka, ktorý svoj život okrem rodiny venoval horám.

„Keď som sa rozhodol napísať túto zbierku spomienok, zážitkov a udalostí, na ktoré si pamätám, doviedla ma k tomu nádej, že možno niektorého z vnukov alebo pravnukov bude zaujímať život či práca jeho predkov a azda si niektorý vyberie aj lesnícke povolanie. Ak ešte táto profesia v terajšom ponímaní bude vôbec jestvovať.

Majiteľ píly ma raz poslal do urbárskeho lesa pri Nižnej Slanej, kde sa mal konať konkurz na výrub určitého množstva ťažby. Zistil som pomery, čo sa týkalo prác a povozníkov, cestné pomery, ako aj druh a kvalitu dreva, určeného na výrub. Keď som dal písomné hlásenie majiteľovi píly, ponúkol mi, že uhradí všetky náklady štúdia na drevárskej škole v Liptovskom Hrádku, keď sa zaviažem u neho pracovať. Mne však bola milšia práca v lese.

V roku 1936 koncom júna som bol na prijímacej skúške do lesníckej školy v Liptovskom Hrádku. Skúšku som zložil, ale o dva týždne mi prišlo oznámenie, že lesnícke povolanie mi neodporúčajú pre zväčšenú štítnu žľazu. Pravda bola taká, že bolo veľa prihlásených zo štátnych lesov, aj vyslúžených vojakov, ktorí mali prednosť. Napokon som v tejto službe odpracoval do dôchodku 44 a pol roka a potom ako brigádnik ešte 12 rokov napriek štítnej žľaze.

Preto som si na jar 1937 podal žiadosť na Riaditeľstvo štátnych lesov v Solivare a v júni mi prišlo oznámenie, že som prijatý a pridelený ako stály lesný robotník na Lesnú správu Slanec. V tomto obvode som pôsobil v rôznych funkciách ako stály lesný robotník, výpomocný hájnik, vedúci lesného úseku, ťažobný majster, vedúci dopravnej správy, vedúci polesia, technik polesia a technik lesnej správy až do dôchodku.

Zamestnanie som ukončil so spokojným pocitom, že som nežil zbytočne a dosiahol uznania aj u svojich nadriadených. Ale za najväčšiu odmenu za svoju celoživotnú prácu som považoval to, že keď aj dva-tri razy sme robili výchovné zásahy, s upokojením som mohol zisťovať dobré výsledky nášho snaženia.“

Jozef Marko