TÝŽDŇOVKA: Lesnícka nálada je zlá, lesníctvo ale nie je beznádejné

A koľko je u nás vlastníkov lesov? Len sa niekedy zdá, že načo si brániť svoje, niekto to za mňa urobí. Bohužiaľ. Budem mať 66 rokov a priznám sa, mám už toho plné zuby, lebo predtým to bola lesníčina a zmysluplná robota, o čom svedčí neustále vyhlasovanie stále nových chránených území, čiže, asi sme to robili dobre. Ale posledných pár rokov - škoda slov. Eurá, eurá a ešte raz eurá. To je ochrana prírody na Slovensku, od ľudí bez vzdelania a akejkoľvek skúsenosti.“ 

Predseda Oblastnej lesníckej komory Bratislava a odborný lesný hospodár pre viaceré menšie lesnícke subjekty Ing. Róbert Gombárik napísal pre časopis LES & Letokruhy názor na aktuálne dianie v lesníctve, ktorý bude publikovaný vo februárovom vydaní. Tento týždeň som ho redigoval a časť textu potvrdzuje, že nálada medzi lesníkmi je veľmi zlá: „Niektorí zamestnanci lesníckeho sektora, najmä z prostredia štátnych lesov, rezignovali a pri rozhovoroch neustále opakovali: „Bol som zarytý lesník a teraz budem zarytý ochranár.“  Alebo: „Radšej budem ochranár, akoby som mal počúvať, že budú nadávať mojim deťom za to, že sú z lesníckej rodiny.“

Lesníci majú už naozaj dosť čakania na zlepšenie situácie a ich reakcie odrážajú súčasnú situáciu. Nespokojní sú z nepoužiteľného nastavenia nášho lesníckeho systému, od ktorého sa odvíja aj prístup k samotnej práci a nezáujem podieľať sa na diskusiách o odborných lesníckych témach. Nebaví ich neustále počúvať, že všetko nám prikazuje Európska únia a nič sa s tým nedá robiť. Pritom všetci vieme, že v oblasti lesného hospodárstva nie sú žiadne delegované nariadenia a že štáty majú iba usmernenia, ako plniť smernice Európskej únie.“

Ing. Mikuláš Michelčík bol námestníkom riaditeľa Správy TANAP-u a v rokoch 1995 – 2004 zastával funkciu riaditeľa Štátnych lesov TANAP-u. Tento týždeň som spracovával do časopisu LES & Letokruhy rozhovor s touto známou lesníckou autoritou, ocenenou v roku 2018 prestížnou lesníckou Cenou Jozefa Dekreta Matejovie. Okrem iného povedal:

„Som presvedčený o tom, že nielen TANAP, ale všetky národné parky by mali byť vyhlasované zákonom, schváleným v pléne Národnej rady SR. Nestalo by sa potom to, že za éry ministra životného prostredia Miklósa boli vyhlásené národné parky, ktoré nespĺňali územné, vlastnícke  a ďalšie kritériá. Až po ich vyhlásení začali iniciátori tohto procesu rozmýšľať o tom, čo s nimi... Vyhlásili ich prekategorizovaním chránených krajinných oblastí, ktoré mali pôvodne úplne iný zmysel. Napríklad spory medzi vlastníkmi pozemkov a Správou Národného parku Poloniny sú výsledkom nedoriešených záležitostí po vyhlásení národného parku.

Myslím, že najmä Slovenská lesnícka komora, ktorá je zo zákona partnerom pre politikov, by mohla vyvíjať tlak na to, aby boli prehodnotené súčasné národné parky a trvať na vyhlasovaní národných parkov zákonom. V zákone totiž nesmú chýbať aj ekonomické dopady a práve tie v súčasnom procese takzvanej reformy národných parkov absentujú. Po veľkých sľuboch o tom, koľko táto reforma prinesie do regiónov je pravda taká, že správy národných parkov, ktoré získali právnu subjektivitu, nemajú finančné prostriedky ani na základnú činnosť. Tu vo Vysokých Tatrách by bolo treba zabezpečovať starostlivosť o lesné ekosystémy, ale ochranári ju nemajú z čoho platiť.“

Lesnícka nálada je v súčasnosti zlá. Niekomu sa môže javiť dokonca ako beznádejná. Ten, kto pozorne číta slová rešpektovaného lesníka a odmieta sa spreneveriť sám sebe, odborným vedomostiam, získaným poznatkom a praktickým skúsenostiam v lesníctve, ale nádej rozhodne nestráca. Hranica medzi pragmatizmom a ideológiou býva totiž v politike a spoločnosti tenká, tenučká. A vedia to aj architekti súčasnej takzvanej reformy národných parkov. Preto sa s ňou tak veľmi ponáhľajú.

Jozef Marko