Reakcia: Prečo by mali všetci súkromní vlastníci dostávať priamu platbu na plochu lesa? Pretože by to bolo solidárne a spravodlivé

Na moju glosu zareagoval Marián Jasík, ekoaktivista, ocenený ministrom životného prostredia Jánom Budajom: „No áno, ak je niekde také intenzívne rekreačné využitie lesov ako v okolí Bratislavy tak ten čo má záujem o rozvoj tejto funckie lesov by mal také lesy "sponzorovať" . Ale prečo by mal dávať štát všetkým vlastníkom lesov rovným dielom bez ohľadu na mieru obmedzenia tomu celkom nerozumiem. A to sa týka aj obmedzení vyplývajúce z ochrany prírody, ochrany vôd, ale i napr. z obmedzení v prípade prevádzky produktovodov...“

Na jednom  príspevku, ktorý sme na www.privlesy.sk uverejnili v októbri 2018 "Z českých lesov si ľudia odniesli huby za milióny eur. A zo slovenských?" sa pokúsim vysvetliť, prečo by mal štát "sponzorovať" súkromných lesomajiteľov rovnakým dielom za rekreačné funkcie, vyplývajúce z legislatívneho obmedzenia pre súkromného vlastníka lesného pozemku umožniť pre verejnosť voľnú prístupnosť všetkých súkromných pozemkov, na ktorých rastú živé rastliny – stromy v lesoch.

Portál Aktuality.sk uverejnil dňa 13.10.2018 príspevok s názvom “Z českých lesov si ľudia odniesli huby za milióny eur“.  Píše: „Hubárska sezóna sa čoskoro skončí aj u našich západných susedov. Ľudia si z tamojších lesov odniesli plody za miliardy českých korún. Zákony v krajine neobmedzuje množstvo, koľko si hubár môže v lese nazbierať. Mykológovia hodnotia tohtoročnú sezónu rozporuplne. Poznamenalo ju totiž sucho.“ „Sezóna je slabšia, než v po iné roky. Jedlé huby síce rástli, no sú miesta, kde ledva nazbierate košík, ale rastie veľmi málo druhov,“ uviedla pre iDnes.cz Tereza Tejklová z Mykologického klubu pri Múzeu východných Čiech.

Rok 2017 bol pritom vlani v Česku pre zber lesných plodov nadpriemerný. Celkovo sa nazbieralo 41-tisíc ton húb, čučoriedok, malín, černíc, či brusníc za 6,6 miliardy českých korún (256 miliónov eur). Na jednu domácnosť v Česku sa nazbieralo 6,67 kg húb. Huby sa môžu zbierať v Rakúsku len pre osobnú potrebu. Úrady dokonca stanovujú aj čas a miesto, kedy a kde sa môže zbierať – od 7.00 do 19.00. Vo Švajčiarsku je každý, koho pristihnú s viac než kilogramom húb, povinný zaplatiť prebytočné kilá. Stojí ich to 100 eur za kilogram. Do lesov môžu len v určitých dňoch. Vo Francúzsku a Taliansku si hubári musia kúpiť povolenie pre zber húb a vstupu do lesa. Zber je obmedzený len pre osobnú potrebu. Podobná situácia – ako v Česku – je na východe Európy. Na Slovensku, v Poľsku a na Ukrajine neplatia žiadne obmedzenia.

Zaujímavá je informácia o vyčíslení hodnoty produktov, ktoré les vyprodukoval okrem dreva aj v kontexte hľadania mechanizmov na ocenenie ekosystémových služieb lesa a nastavenia jednoduchej architektúry priamej platby na plochu lesov, ktorá by bola vyplácaná subjektom hospodáriacim v lesoch podobne, ako sú environmentálne motivovaní poľnohospodári cez priame platby na plochu poľnohospodárskej pôdy. Podľa prepočtu to vychádza na temer 100 eur/hektár – hodnoty nedrevných produktov lesa, s ktorými sa často obchoduje tretími osobami na trhu (či pri cestách). A za nemalé peniaze. Aj z cenných, chránených území.  

Pokladáme si teda otázku – čo keby štát za voľnú prístupnosť lesného majetku súkromných osôb pre verejnosť poskytoval z verejných zdrojov v kontexte jednoduchej zelenej architektúry novej spoločnej poľnohospodárskej politiky takúto „priamu platbu na plochu lesa”? Nebola by to určitá forma solidarity a spravodlivosti, po ktorej volá náš les a my s ním? Lebo my sme les.

Ing. Milan Ovseník, predseda ÚNIE regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska