Názor: „Ochranári“ sa sťažujú na to, čo robili oni iným!

Ale práve oni doposiaľ terorizovali nás, vidiecke obyvateľstvo - takmer dve tretiny obyvateľov Slovenska, vlastníkov pôdy na vidieku, vlastníkov lesných pozemkov. Ako buldozér pripravovali nové a nové obmedzenia pre vlastníkov pôdy na vidieku, obmedzenia, ktoré brali ľuďom prácu. Necenili si vzácnu surovinu - drevo, ktoré nechávali znehodnotiť na pozemkoch vlastníkov lesov, pod všemocným názvom bezzásah, pred očami vlastníka.

Práve oni, z ktorých mnohí vyštudovali všemocné povolanie ochranár, lebo v médiách je im často prideľovaný takýto „titul“, práve oni radili zákonodarcom, práve oni rozhodovali o vlastníctve ľudí na vidieku a práve oni potom rozhodovali o smerovaní miliónov do „ochrany“ našej prírody. Našťastie platí zákon akcie a reakcie, plynutie dejín sa deje po sínusoide, tak nech si aj oni uvedomia, že sa raz museli dostať na cestu dole sínusoidou.

Asi bude pravdou, že v doterajšej „ochrane“ našej prírody sa pohybovalo množstvo peňazí a množstvo takých, z ktorých neprofitovala naša príroda, neprofitoval vlastník pozemkov na ktorých sa predmet ochrany nachádzal, neprofitoval vidiek a hlavne neprofitoval samotný občan. Aj menej zdatný znalec pohybu financií si vie dobre spočítať, aké jednoduché je míňať projektové peniaze cez mimovládny sektor, aké jednoduché je tieto peniaze využiť vo svoj prospech a v prospech niekoho, kto im nejaký ten projekt dohodí. Asi preto toľký plač, toľké strašenie a vyhrážanie sa.

Obetaví „ochranári“ si z peňazí na ochranu prírody v prvom rade zabezpečia svoje pracovné pohodlie, nakúpia autá, oblečenie, technické vybavenie, dobre sa ubytujú a naplnia svoje žalúdky. A určite sa zvýši aj niečo, pre niekoho. Takto vybavení už s obrovskou iniciatívou vyrazia chrániť prírodu, chrániť to, čo vlastník pozemku, správca, či užívateľ lesa a po stáročia lesník obhospodaroval a chránil, aby práve teraz, práve tento predmet ochrany, dnes ochranár s veľkou pompou objavil.

Najprv sa oháňali európskou legislatívou a keď nový minister chce prehodnotiť, práve v zmysle tejto legislatívy národné parky, tak to už je len zásterka. Riaditeľ TANAP-u bol po dlhých rokoch odvolaný, tiež tvrdenie ktoré vyhovuje práve ochranárom. V akých intervaloch boli odvolávaní riaditelia toho druhého TANAP-u? Práve toho TANAP-u, ktorý musel plniť nezmyslené rozhodnutia, ktoré vznikali v hlavách ochranárov. Toho TANAP-u, ktorý sa o pozemky reálne staral a jeho zamestnanci sa nehrali na ochranárov, ale zveľaďovali majetok štátu. A ani jeden z bývalých riaditeľov Štátnych lesov TANAP-u nemal ochranu žiadnej finančnej skupiny, ktorá by žehlila ich prešľapy a možno aj nezákonné kroky.

Pod mojím pojmom „ochranár“ nemyslím tých, ktorí poctivo pracujú v Štátnej ochrane prírody SR, tých, ktorí dnes riešia obhospodarovanie lesného majetku štátu v národných parkoch. Novela prešla, tí čo ju presadili sa vytešovali, ale čo a ako ďalej už neriešili. Neplavcov hodili do bazéna, ktorým je reálne obhospodarovanie lesného majetku štátu. Pri všetkej úcte k tým, ktorí reálny výhon obhospodarovateľa dostali do vienka, nemohli vedieť čo ich skutočne čaká.

Nemohli ani predvídať množstvo problémov, ktoré s obhospodarovaným majetkom súvisí. A mnohí, poddimenzovaní personálne, odborne, technicky a skúsenosťami sa asi boja priznať. Boja sa priznať, že sa tu niečo nedotiahlo do konca, že nik im nevytvoril podmienky na spravovanie tohto majetku, že niekto len pachtiac po obhospodarovaní štátneho majetku, po možnostiach čerpania miliónov zo všemocného fondu obnovy, vykonal krivdu na nich samých, krivdu na vlastníkoch pozemkov, krivdu na samospráve, krivdu na vidieku a krivdu na občanovi!

Tieto myšlienkové pochody vo mne vyvolala lavína názorov tých, ktorým tak veľmi leží na srdci slovenská príroda. Tých, ktorí vyvolávajú atmosféru strachu, vyvolávajú paniku a veľké obavy o smerovanie ich spôsobu a foriem ochrany prírody. Preto sa pýtam, čo z toho tak dokonalého stavu prírody na Slovenskú má občan, vlastník pozemkov, vidiek na ktorom sa tieto poklady nachádzajú, čo z toho má samospráva, čo z toho má naše Slovensko? Za koľko rokov sa dá dosiahnuť tak priaznivý stav biotopov, priaznivý stav tak veľkého chráneného územia, aké má Slovensko? To sme dosiahli od účinnosti zákona o ochrane prírody, za takých 20 – 30 posledných rokov? No podľa tejto ochranárskej mládeže asi áno.

Keď použijeme náš obyčajný gazdovský rozum, tak to ľudia žijúci na území Slovenska dosiahli za posledných niekoľko sto rokov, odkedy začal lesy obhospodarovať lesník, vlastník, človek, obyvateľ vidieka. Ako to dosiahol? Používaním gazdovského rozumu a lesníckej vedy, v súlade s poznatkami a potrebami človeka. Takže správna cesta ochrany prírody je v spolužití človeka s ňou. V takom spolužití, v ktorom sa vzájomne rešpektujú, poznajú a rozumne rozvíjajú svoje potreby.

Nik z tejto dvojice nemôže existovať samostatne, len pri rešpektovaní prírody, spoločnosti, ale aj ekonomiky. Ochrana prírody sa nedá robiť bez peňazí, aj preto je potrebné prehodnotiť ochranu prírody na Slovensku. Prehodnotiť, či chránime to, čo je potrebné, ako to chránime, koľko na to míňame spoločných peňazí a hlavne, či ich míňame účelne. Asi aj toho sa „ochranári“ boja. Boja sa toho, že ich spôsoby a formy ochrany prírody sú neekonomické a neúčinné. Možno aj často v rozpore so skutočnými potrebami predmetu ochrany.

Ak ma niekto z nich počúva, tak ho chcem ubezpečiť, že práve tým, ktorí v lesoch robia, ktorí v ich okolí žijú a ktorí ich vlastnia, najviac záleží na prostredí, v ktorom žijú, na jeho ochrane. Práve tí vedia, aké sú potreby prírody, aké sú možnosti a ako žiť spoločne vedľa seba. Ako to všetko zachovať pre budúce generácie!

Jozef Staško