Komentár: Ochranársky luxus v príbehu o jednej streche, v ktorom do seba všetko zapadá. Dokedy ešte?!

Zacitujme z televíznych novín na Markíze z 25. apríla o tom, čo sa tam dialo: „V Tichej doline vo Vysokých Tatrách bolo dnes poriadne rušno. Členovia organizácie Greenpeace sa tam pokúsili zabrániť ťažbe kalamitného dreva. Pripútaní reťazami na niekoľko hodín zatarasili cestu lesným strojom. Násilím ich vyviedli až policajti. Lesníkom sa aj napriek vytrvalej blokáde podarilo doteraz v Tichej doline vyťažiť niekoľko stoviek kubíkov kalamitného dreva. Lesoochranárov preto dnes prišli podporiť aktivisti organizácie Greenpeace.“

Takmer dva roky predtým, 13. júna 2005, ocenil postup lesníkov za pomoci harvestorov v Tichej doline minister životného prostredia SR László Miklós, keď pre Žurnál Rádia Twist povedal: „Ten zásah bol veľmi šetrný, ako tam sa čučoriedky zachovali a nie je vidno žiadne stopy po nejakom porušení pôdy.“ Minister životného prostredia adresoval ochranárom i lesníkom výzvu na vzájomnú dohodu.  

Erik Baláž sa však vtedy pre médiá vyjadril, že na vine je podľa neho podelenie kompetencií v Tatranskom národnom parku medzi správu národného parku a štátne lesy: „Myslím si, že automaticky by sa to všetko ukľudnilo tým, keby tí všetci pracovníci pracovali pod jednou strechou, to znamená, že by Správa Tatranského národného parku patrila napríklad pod Ministerstvo životného prostredia SR a tí ľudia by boli v jednej organizácii. Tak by to asi išlo, ale v opačnom prípade si myslím, že to nepôjde.“

Poďme do súčasnosti. Od 1. apríla tohto roka prešli všetky štátne pozemky v národných parkoch, teda aj v TANAP-e, na Muránskej planine a v Poloninách pod správu štátnej ochrany prírody. Aktivisti tak dosiahli svoje, ochranári majú všetko štátne pod jednou, ich strechou.

Príbeh ale pokračuje a všetko v ňom do seba zapadá. Tento týždeň bol ministerstvom životného prostredia zverejnený zoznam schválených žiadostí o poskytnutie prostriedkov mechanizmu Plánu obnovy a odolnosti výzvy pre žiadateľov rozvojových projektov transformácie regiónov národných parkov Muránska planina a Poloniny.

Občianske združenie Lesmír získalo na podporu rozvoja prírodného turizmu na Muránskej planine 319 016,58 eur a nezisková organizácia Aevis na implementáciu konceptu prírodného turizmu v Poloninách 580 358,64 eur. V oboch subjektoch figuruje meno Erika Baláža. V Lesmíre je jedným z troch protagonistov, v Aevise je predsedom správnej rady.

„Lesmír je sprievodca náučnými chodníkmi vo forme mobilnej aplikácie. Umožní ti spoznávať prírodu aktívne - vonku v teréne. Odborník ti na videu vysvetlí, kde sa nachádzaš, a čo je tu zaujímavé. Súčasťou videí sú aj kreslené animácie, historické snímky krajiny, aj exkluzívne zábery divokých zvierat,“ informuje občianske združenie na svojej internetovej stránke.

Nezisková organizácia Aevis sa predstavuje na internete takto: „V roku 2016 založila Nadácia Aevis neziskovú organizáciu Aevis n.o. Jej poslaním je ochrana divokej prírody, zachovanie prírodných a kultúrnych hodnôt, podpora miestnych komunít a regionálneho rozvoja. Aevis n.o. napĺňa svoje neziskové poslanie najmä prostredníctvom realizácie vlastných aktivít, projektov a programov a poskytovania všeobecne prospešných služieb.“

Dejový oblúk tohto príbehu je teda nateraz zavŕšený. Nevedno, koľko takýchto príbehov spoločne napísali ekoaktivisti s politikmi a štátnymi úradníkmi. Ľudia, ktorí si uvedomujú všetky tieto súvislosti sa ale pýtajú: Dokedy si ešte bude môcť naša spoločnosť dovoliť vynakladať finančné prostriedky na takéto projekty? Dokedy si ešte bude môcť dovoliť takýto ochranársky luxus?! Významom priam hamletovská otázka...

Jozef Marko