O slove „lov“

Či už sa to niekomu páči, alebo nie, lov zveri je odvekou súčasťou ľudskej kultúry.

Odvodenina od indoeurópskeho slovesa, alebo praslovanský výraz?

Jazykovedci poznajú niekoľko teórií ohľadom vzniku slova lov.

Podľa novšej z nich, prezentovanej napríklad Ľuborom Králikom v Stručnom etymologickom slovníku slovenčiny,ide o výraz odvodený od prastarého indoeurópskeho slovesa „la?“ (ukoristiť, získať), z ktorého sa postupom času vyvinuli rôzne ďalšie slová - napríklad grécke „???????“ – t. j. apo-lauo (využívam, mám prospech z niečoho) a „????“ – t. j. leia (vojenská korisť), latinské podstatné meno „lucrum“ (zisk, zárobok), staroírske „lóg“ (odmena), ako aj nemecký výraz „Lohn“ (mzda, odplata).

Český etymológ Václav Machek (1894 – 1965) však vysvetľoval slovo lov ako odvodeninu z vyše dvetisíc päťstoročného praslovanského slova „polov?“ (t. j.: poľovník – s tzv. tvrdým jerom vyslovovaným ako veľmi krátke u na konci).

Machek tvrdil, že odstránením predpony „po“ z vyššie uvedeného výrazu vzniklo nové praslovanské slovo „lov?“, od ktorého bolo odvodené sloveso „loviti“, v slovenčine postupne zmenené na dnešné „lov“. Písomné dôkazy o existencii výrazu „polov?“ v praslovančine ale chýbajú.

Prvé písomné zmienky v slovenskom jazyku

V slovenských písomnostiach sa sloveso loviť objavuje od 15. storočia. Najstarší známy zápis tohto výrazu, datovaný do roku 1473, možno nájsť v Žilinskej mestskej knihe v rámci vety: „ryby lowi w czuzych wodach“ (ryby loví v cudzích vodách). Neskôr sa toto slovo vyskytlo aj v spise z obce Necpaly (okres Martin) z roku 1638 v tvare: „lowiti“.

V prenesenom význame bolo taktiež použité v spevníku Hlasz pobosnoho spéványa (Hlas pobožného spievania) z roku 1752 (vo vete: „velyo nyeprátzelyov mám, chtoré lovjá sivot muj“ – veľa nepriateľov mám, ktorí lovia život môj) a rovnako i v zbierke kázní od Dominika Mokoša z roku 1758, kde je sloveso loviť uvedené v slovnom spojení: „dusse lidske lowili a lapali“ (t. j.: duše ľudské lovili a lapali).

Z ďalších odvodenín možno spomenúť napríklad prídavné meno lovecký, ktorésa preukázateľneobjavilo v podobe „lowecku“ – t. j.: loveckú v slovenskom preklade diela Jana Amosa Komenského Ianua lingvae latinae reserata aurea sive seminarium linguae latinae et scientiarum omnium (Zlatá brána jazyku latinského otvorená alebo seminár latinského jazyka a všetkých vied), datovaného do roku 1666 a iný odvodený výraz - slovesné podstatné meno lovenie - bol zaznamenaný v písomnosti z mesta Skalica z roku 1510 (v podobe: „loweny“ – lovení), ako aj v druhom diely Bernolákovho štvorjazyčného Slowáru,teda slovníka, ktorý vyšiel v dvadsiatych rokoch devätnásteho storočia (v tvare: „loweňí“).

V spisovnej slovenčine

Slovo lov nadobudlo súčasnú kodifikovanú podobu vďaka tzv. hodžovsko-hattalovskej reforme štúrovčiny počas päťdesiatych rokov predminulého storočia. Vo variante slovenského jazyka, navrhovanom Ľudovítom Štúrom zhruba o dekádu skôr, totiž stálo na konci tohto výrazu písmeno u (avšak slovo „lovec“ sa zapisovalo rovnako ako dnes) a v rámci systému prvej spisovnej slovenčiny, čiže v bernolákovčine, sa slová lov a lovec písali s w (t. j. ako „low“ a „lowec“).

Slováci však na označenie lovcov tiež používali slovo „nimród“, odvodené od mena starobabylonského kráľa a vášnivého lovca, spomenutého v Koráne i v Biblii,a výraz „poľovník“, ktorý sa u nás preukázateľne používa od 18. storočia.

Naši predkovia taktiež poznali synonymá k slovesu loviť – v tomto význame sa v archívnych prameňoch počnúc od 15. storočia objavuje slovo „honiť“, o storočie nato aj „lapať“ a „poľovať“, a o „chytaní zvierat“ sa môžeme dočítať už v spomenutom Bernolákovom Slowári.

Mgr. Pavol Ičo