Národné parky potrebujú podrobné analýzy a zodpovedné zhodnotenie súčasného stavu
So známou lesníckou autoritou Ing. Mikulášom Michelčíkom nielen o TANAP-e
Ing. Mikuláš Michelčík je v lesníckej komunite známou a rešpektovanou autoritou. Jeho otec zakladal Tatranský národný park (TANAP), sám je spoluzakladateľom Slovenskej lesníckej komory. Počas profesionálnej kariéry v lesnom hospodárstve prešiel všetky činnosti lesníckej prevádzky v priamej starostlivosti o lesnícke ekosystémy na lesných závodoch a v TANAP-e. Odborne riadil a metodicky usmerňoval odbornú prípravu na stredných odborných učilištiach lesníckych a pracovníkov lesného hospodárstva v ďalšom vzdelávaní. Podieľal sa na riadení rezortu lesného a vodného hospodárstva. Aktívne participoval na príprave a procese schvaľovania Programu starostlivosti o TANAP do roku 2000 vo Vláde SR a riadení procesov starostlivosti o TANAP vo vlastníctve štátu v podmienkach organizačných zmien v roku 2005. V roku 2018 získal prestížnu lesnícku Cenu Jozefa Dekreta Matejovie.
Z pozície námestníka ministra lesného a vodného hospodárstva ste sa po 40-tich rokoch vrátili do Vysokých Tatier a stali ste sa námestníkom riaditeľa Správy TANAP-u. Následne ste v rokoch 1995 – 2004 zastávali funkciu riaditeľa Štátnych lesov TANAP-u. Prečo ste prešli od ochranárov k lesníkom?
Ochranu prírody som z rodinnej výchovy, odbornej prípravy i zo svojej odbornej praxe vždy vnímal ako neoddeliteľnú súčasť lesníctva a tak niektoré opatrenia zo strany vtedajšieho riaditeľa TANAP-u boli proti môjmu presvedčeniu. Napríklad zákaz prikrmovania kamzíkov v zimnom období sušenou jarabinou, vynášania kamennej soli do lesa, výkonu selekcie zveri ako súčasti lesníckeho povolania a pod. V roku 1994, keď neboli akceptované pripomienky lesníckeho odvetvia k zneniu zákona o ochrane prírody a krajiny, prikročilo ministerstvo ku krokom, ktoré si vynútili zánik dovtedy uznávaného modelu komplexne vybavenej Správy TANAP-u. Riaditeľom dovtedy obhajovaný model sa aj z jeho vyjadrení stal neakceptovateľný a k 1. 1. 1995 došlo k jeho zrušeniu.
Štátne lesy TANAP-u, ktoré som viedol, boli vynútenou realitou, aby sa zachovala nadväznosť na prechádzajúcu starostlivosť o národný park na štátnom území. Už vtedy som bol proti a stále trvám na tom, že to, čo sa udialo v roku 1995, bolo veľmi hlúpe rozhodnutie. Bol zrušený zákon o Tatranskom národnom parku a začal sa odvíjať príbeh, v ktorom sa má začať v súčanosti nová etapa. Lenže je to etapa, postavená nie na záväzných právnych normách, ale na predstavách ľudí, a najmä politikov o tom, ako to má ďalej v TANAP-e fungovať.
Všetky národné parky by mali byť vyhlasované zákonom
Pomohlo by, keby bol znova prijatý v parlamente zákon o Tatranskom národnom parku?
Som presvedčený o tom, že nielen TANAP, ale všetky národné parky by mali byť vyhlasované zákonom, schváleným v pléne Národnej rady SR. Nestalo by sa potom to, že za éry ministra životného prostredia Miklósa bolo vyhlásených niekoľko národných parkov, ktoré nespĺňali územné, vlastnícke a ďalšie kritériá. Až po ich vyhlásení začali iniciátori tohto procesu rozmýšľať o tom, čo s nimi... Vyhlásili ich prekategorizovaním chránených krajinných oblastí, ktoré mali pôvodne úplne iný zmysel. Napríklad spory medzi vlastníkmi pozemkov a Správou Národného parku Poloniny sú výsledkom nedoriešených záležitostí po vyhlásení národného parku.
Myslím, že najmä Slovenská lesnícka komora, ktorá je zo zákona partnerom pre politikov, by mohla vyvíjať tlak na to, aby boli prehodnotené súčasné národné parky a trvať na vyhlasovaní národných parkov zákonom. V zákone totiž nesmú chýbať aj ekonomické dopady a práve tie v súčasnom procese takzvanej reformy národných parkov absentujú. Po veľkých sľuboch o tom, koľko táto reforma prinesie do regiónov je pravda taká, že správy národných parkov, ktoré získali právnu subjektivitu, nemajú finančné prostriedky ani na základnú činnosť. Tu vo Vysokých Tatrách by bolo treba zabezpečovať starostlivosť o lesné ekosystémy, ale ochranári ju nemajú z čoho platiť.
Vráťme sa k vyhláseniu Tatranského národného parku. Váš otec, Ing. Mikuláš Michelčík st., bol od roku 1946 riaditeľom Správy Štátnych lesov Vysoké Tatry v Tatranskej Lomnici. Územie správy štátnych lesov bolo v roku 1948 vyhlásené za Tatranský národný park. V roku 1950 vznikla z tejto správy tzv. Dočasná správa Tatranského národného parku, ktorej bol do konečnej podoby v roku 1953 opäť riaditeľom Ing. Mikuláš Michelčík st. Môžu byť jeho vtedajšie skúsenosti inšpirujúce pre súčasnosť?
Môj otec spracoval vtedy podrobnú analýzu stavu prírodného prostredia a pomerov v Tatrách. Mám ju k dispozícii a myslím, že práve takýmto spôsobom by mali byť vyhlasované národné parky aj dnes. Najskôr je nevyhnutné zhodnotiť, prečo má byť dané územie vyhlásené za národný park, či spĺňa všetky kritériá a ak ich v niektorých častiach vytypovaného územia nespĺňa, tak musí obsahovať zadefinovanie krokov, vedúcich k tomu, aby sa stal plnohodnotným národným parkom.
Ak sa v súčasnosti zamýšľame nad tým, či súčasný Tatranský národný park spĺňa hodnoty a podmienky, pomenované v tejto analýze, tak podľa môjho názoru dospejeme k záveru, že ich už nespĺňa. Jeho prioritou bola ochrana prírodného prostredia a nie prírodný turizmus, ktorý mal byť iba jeho súčasťou. Som presvedčený o tom, že ak chceme pokračovať v ochrane toho, prečo bol Tatranský národný park vyhlásený, mala by byť spracovaná znova podrobná analýza a zodpovedné zhodnotenie súčasného stavu.
V TANAP-e bolo prioritne určené, čo sa má robiť, a nie, čo sa robiť nesmie
A ak boli zámery a myšlienky zakladateľov Tatranského národného parku v medzivojnovom období a po 2. svetovej vojne správne, tak by sme sa k nim mali vrátiť. Žiaľ, dnes nikto nespomína ani pôvodný zákon o TANAP-e, ani vykonávaciu vyhlášku č.5 z roku 1953. A to bol pritom jediný dokument, ktorý jasne určoval, čo sa má v TANAP-e robiť, aby sa zlepšoval stav prírodného prostredia.
Opakujem, to, čo sa má robiť, nie to, čo sa robiť nesmie. To bolo určené až následne. Zákon o ochrane prírody a krajiny hovorí, čo sa nesmie, ale čo sa má robiť, to v ňom napísané nie je. To ostalo len na uvážení ľudí, ktorí momentálne riadia ochranu prírody a ktorí majú o tom rôzne predstavy.
V súčasnosti sú vytvárané rady národných parkov, do ktorých majú byť podľa zákona delegovaní zástupcovia územnej samosprávy, na ktorej území sa nachádza príslušný národný park, v horských oblastiach zástupca Horskej záchrannej služby, ďalej zástupcovia významných právnických osôb, pôsobiacich v oblasti ochrany prírody a krajiny, lesníctva a cestovného ruchu a odborníci z vedeckých a odborných organizácií. Aké máte skúsenosti tu vo Vysokých Tatrách?
V apríli minulého roka som ministra životného prostredia Jána Budaja informoval listom o tom, že sme pred rokmi založili Občianske združenie lesníkov a ochrancov prírody Tatier, v ktorom sú takmer všetci bývalí zamestnanci Správy TANAP-u, ale aj ľudia mimo oboru a že chceme mať svojho zástupcu v rade národného parku. Minister mi ale na list ani neodpovedal. V súčasnosti nás už žiaľ nikto neberie vážne, pretože v kurze sú aktivisti typu Erika Baláža. Pritom po kalamite z roku 2004 bolo naše občianske združenie súčasťou vládneho výboru Za naše Tatry.
Riaditeľovi TANAP-u Pavlovi Majkovi som na jeho stretnutí s nami seniormi povedal, že rada národného parku je orgán, ktorý by si mal zriadiť on ako riaditeľ, a nemalo by ho zriaďovať ministerstvo životného prostredia. Rada národného parku má slúžiť riaditeľovi a pracovníkom správy národného parku, aby mali informácie z chráneného územia o vlastníckych pomeroch, atď.
V roku 1953 bolo zadefinované, akí odborníci majú byť v poradnom zbore TANAP-u a akí v ňom aj boli - morfológ, geológ, hydrológ, klimatológ, zoológ, botanik a ďalší špecialisti, zástupcovia ministerstva kultúry, pod ktoré patrila ochrana prírody a ministerstva lesného a vodného hospodárstva. Keď vzniklo ministerstvo životného prostredia a prevzalo ochranu prírody, zrušilo poradný zbor TANAP-u a vytvorilo spoločný poradný zbor pre všetky národné parky. Upozorňoval som na to, že každý národný park má iné podmienky a špecifiká, musí mať stanovené pravidlá a na ich dodržiavanie majú dohliadať odborníci v rade národného parku. Neznamená to, že by riaditeľ bol nekompetentný, ale jeho predstavy a návrhy nemusia byť v súlade s odbornými stanoviskami.
V súčasnosti je veľký developerský tlak na výstavbu pri zastávke Tatranská Lesná, kde sa nachádza Detský raj. Chcú tam postaviť 200 apartmánov, podzemné parkovisko a ďalšie stavby. Napriek tomu, že ide o lokalitu na podtatranskom geologickom zlome, úrad životného prostredia z Prešova dal na výstavbu súhlas. Riaditeľ Správy TANAP-u Pavol Majko hovorí, že on už nič nemôže robiť. Ministerstvo životného prostredia SR zatiaľ mlčí.
Poradný zbor TANAP-u, keď ešte fungoval, takéto projekty posúdil z odborného hľadiska a ich schválenie ministrovi odporučil alebo nie. Mal rozhodujúce slovo, jeho vyjadrenia boli nadradené stanoviskám riaditeľa správy národného parku.
Ďakujem za rozhovor.
Jozef Marko