Na potulkách
Obraz lesníckej profesie sa vytvára aj na miestach celkom nečakaných
Keby som bola lesníčkou, možno by som si to tak silne neuvedomila. No profesia historičky, ktorá sa venovala v Lesníckom a drevárskom múzeu (LDM) aj výskumu a dokumentovaniu lesníckej histórie, mi umožnila prežiť krásu a intenzitu nečakaného objavu jej nepatrnej časti priamo v lesnom prostredí.
Ocitla som sa akoby v inom čase. Síce len 64 rokov vzdialenom, no k pocitu, že sa nám čosi vzácne stráca do nevšímavého nenávratna to stačilo.
Pri jednom z mojich objavovaní prírodného a kultúrneho dedičstva Slovenska som si medzi Plášťovcami a Rykynčicami všimla pri ceste tabuľku. Jej text upozorňoval, že 7 km odtiaľto sa nachádza bývalé arborétum Feľata. Poznám Borovú Horu, Liptovský Hrádok, Kysihýbel i Mlyňany, no o tomto arboréte som žiadnu informáciu nezachytila. A tak som sa so svojou kamarátkou vybrala hľadať miesto neznámeho arboréta.
Po tiahlom stúpaní lesnou cestou sme sa ocitli na akejsi náhornej planine. Rozpadnutú stavbu a drobné drevené objekty bolo vidieť už z diaľky. Obklopené lesom naznačovali, že tu kedysi pulzoval okrem lesného aj lesnícky život. Podľa mapy tu bývala bažantnica. Po vtačích voliérach však nebolo ani stopy. Bolo tu však čosi iné. Stromy, aké sme cestou listnatým prevažne dubovým lesom nevideli. Jedle s nádhernými ihličím, nevšedné tisy, gaštany... Museli sme byť na hľadanom mieste. Zaniknuté arborétum Feľata! Posledné pochybnosti vyvrátila tabuľka v kríkoch. Po odsunutí konárov čítame: Jedľa srienistá. Abies concolor. O chvíľu objavujeme inú, ktorá hovorí o tise írskom zlatom... O tom, že sa nachádzame na mieste spolupráce prírody a človeka svedčila aj úhľadná aleja z tují. Zrejme kedysi lemovala hlavný vstup spolu s dreveným zábradlím, ktoré svoju vertikálnu polohu už dávno vymenilo za polohu horizontálnu. Bol tu aj zvyšok studne a drevené sedenie... Nastávajúci večer skúmanie tohto, pre mňa budúceho významného lesníckeho miesta, prerušil. Potme sme sa vracať nechceli.
Skutočnú hodnotu miesta som si uvedomila až keď som začala pátrať po jeho histórii. Webová stránka obce Rykynčice informuje, že arborétum založil v roku 1958 lesník Ernest Koháry. Internet však odhaľuje o Feľate podstatne viac, ako sme o tom mohli tušiť pri krátkej návšteve. Na ploche 15,77 ha bolo vysadených neuveriteľných 170 taxónov drevín, 90 listnatých a 80 ihličnatých. Prezrádza aj, že v roku 2002 vydal Ústav ekológie lesa SAV prácu Jána Supuku a Ľubice Feriancovej Arborétum Feľata – vývoj a stav genofondu drevín. Okrem toho nachádzam viacero dobových článkov, ktoré upozorňujú nielen na nevšednú hodnotu tohto areálu, ale aj na rôznorodosť písania jeho názvu (Feľaťa, Felaťa). Informáciu o arboréte má vo fonde aj LDM v podobe materiálu História vzniku a vývoja závodu do roku 1985. Ide ešte o niekdajší odštepný závod Levice. Uvádza, že z množstva pripravovaných chránených území si veľkú pozornosť zasluhuje pripravovaná študijná plocha Arborétum Feľata v k.ú. Rykynčice, LHC Plášťovce, založené terajším vedúcim LS Plášťovce Ernestom Kohárym. Cieľom založenia arboréta bolo vytvoriť možnosti a skúmať vhodnosť niektorých cudzokrajných drevín pre naše lesné hospodárstvo, ale aj ich využitie pri zazeleňovaní krajiny, skrášľovaní a zlepšovaní životného prostredia.
Žiaľ, zo súčasného stavu bývalého v štátnych lesoch ojedinelého arboréta je vidieť, že pre obnovu sa prakticky neudialo nič a je to škoda. Veď to hlavné a najvzácnejšie čo robí arborétum arborétom - stromy, tam stále rastú. Žeby dnes lesníci nenašli potrebné prostriedky na dendrologický výskum, vyčistenie areálu, zhotovenie tabuliek s názvami stromov, označenie areálu informačnou tabuľou...? Neverím. V hre je však aj čosi ešte dôležitejšie ako prinavrátenie dôstojného šatu takémuto už tak trochu historickému miestu, ktoré má nespochybniteľne nielen náučnú ale aj turistickú hodnotu. Úcta k vlastnej profesii! Úcta ku kolegovi s vlastnosťami a schopnosťami ktoré by sme si mali ceniť, pretože posúvajú ľudstvo vpred – zvedavosť, vytrvalosť, odbornosť, fortieľ...
Veď ako by sme mohli chcieť, aby si prácu lesníkov ctila verejnosť, ak by sme ju sami primerane nedoceňovali...? Verím, že to lesníci zvážia a dokážu zachovať a ukázať svetu silu tohto miesta. Stáročný obraz lesníckej profesie predsa nevytvárali len Dekretovia, Rowlandovia a Wilckensovia, ale aj mnohí neznámi Koháryovci. Verím, že mi kolegovia lesníci rozumejú a túto moju historickú potulku do „ich“ lesa odpustia.
Ľubica Miľanová
