100. výročie vzniku ochrany prírody na Slovensku
Oddávna sa traduje, že prvými ochranármi prírody boli lesníci. A naozaj, treba tomu veriť, prvými ochrancami lesov - správnejšie poľovnej zveri, ktorá v nich mala svoj domov, boli panskí zverostrážcovia, ktorí chránili majetok daného feudála. Tento prvý krok sa vzápätí rozšíril aj na ochranu vlastného lesa, v ktorom táto zver žila, potrebnej drevnej suroviny, z čoho vzniklo postupne cieľavedomé lesné hospodárstvo.
Už v Rakúsko–Uhorsku ochranu lesa i prírody prezentovali také lesnícke esá ako František Dušek a Karol Kaán, s ktorými dokonca sám minister orby Ignác Darányi bol iniciátorom súpisu chránených prírodných pamiatok v Uhorsku.
V prvej Československej republike sme ochranu prírody poznali pod termínom ochrana prírodných pamiatok. Mohutný rozmach tejto disciplíny nastal menovaním generálneho konzervátora pre ochranu prírodných pamiatok, ktorým sa stal učiteľ Rudolf Maximovič. Na Slovensku boli menovaní prví konzervátori prírodných pamiatok pre každý politický okres, ktorí pozostávali predovšetkým z učiteľov, lesníkov a farárov.
Prelomom v legislatíve ochrany prírodných pamiatok sa stalo Nariadenie ministra, splnomocnenca vlády Československej republiky pre správu Slovenska Dr. Vavra Šrobára č.155-1919 zo dňa 20.10.1919, o právomoci Vládneho komisariátu na ochranu pamiatok na Slovensku. Tým boli položené prvé základy štátnej ochrany prírody na Slovensku, ktorej 100. výročie si aktuálne pripomíname.
Jedným z prvých lesníkov, ktorí sa na Slovensku v novej republike angažovali v ochrane prírodných pamiatok bol prvý riaditeľ Štátnych lesov v Liptovskom Hrádku, ministerský lesný radca Ing. J. Racek, ktorý vydal dňa 8.6.1921 obežník pre všetky lesné správy v jeho rajóne o zákaze trhania plesnivca. Jeho nástupca v riaditeľskej funkcii v Liptovskom Hrádku, vrchný lesný radca Ing. L. Navrátil sa stal dokonca autorom prvej mapy navrhovanej „Prírodnej rezervácie Veľké Tatry“, čo možno pokladať za prvý cieľavedomý pokus o ochranu Vysokých Tatier. Je príznačné, že práve Riaditeľstvo štátnych lesov a statkov v Liptovskom Hrádku sa stáva na dlhé roky motorom ochrany prírodných pamiatok v podtatranskom i tatranskom regióne. Potvrdzujú to aj činy ďalšieho riaditeľa Štátnych lesov a statkov v Liptovskom Hrádku, lesníka Ing. Juraja Martinka, ktorý povýšil prácu lesníka na súbežného ochrancu prírody. Dokumentoval to mnohými činmi, okrem iného spomeňme aspoň cieľavedomú ochranu kamzíkov, plesnivca, vzácnych porastov i zabezpečenie plombovania dvoch starých líp v Červenom Kláštore v roku 1923.
Tzv. „veľkú prírodnú rezerváciu“ v oblasti Ďumbiera v Nízkych Tatrách navrhoval už v roku 1921 prof. Bayer z Vysokej školy zemědelskej v Brne.
Lesmajster Mauko z Kežmarku v roku 1923 sa zasadil o ochranu topoľa čierneho v Kežmarku. Jeho návrhový list o ochrane tohto stromu sa dodnes zachoval v archíve, hoci samotný strom tu už dávno nie je.
S lesným radcom Ing. L. Navrátilom sa znovu stretneme v roku 1923 pri rokovaniach o zriadení prírodných rezervácií Vysoké Tatry, Ďumbier, Šúr pri Bratislave, Vtáčie rezervácie na Dunaji pri Vojke a Bodíkoch.
Nielen jednotlivci a lesná prevádzka, ale aj štátna lesná správa sa angažuje v ochrane prírody. Lesné oddelenie Župného úradu v Liptovskom Mikuláši, so sídlom v Poprade sa v roku 1927 pozitívne angažuje v ochrane lesa a kaplnky v lese majiteľa Csákyho z Hrhova, známeho ako „Sans Souci“.
Rok 1928, rok 10. výročia republiky, sa celý niesol v znamení vysádzania stromov, hájikov, pamätných kameňov a mohýl. Bola to mohutná a veľmi úspešná celoštátna akcia, ktorú koordinovalo Ústredné riaditeľstvo štátnych lesov a statkov v Prahe.
V roku 1929 prebehla v Mestských lesoch Banská Bystrica veľká akcia na záchranu tisa obyčajného v dnešnej Národnej prírodnej rezervácii Harmanecká tisina, pred ohryzom jeleňou zverou. Súbežne sa Mestské lesy podieľali na postupnom objavovaní Harmaneckej jaskyne.
V máji 1936 Taxačný oddiel Riaditeľstva štátnych lesov a statkov v Banskej Bystrici, pod vedením Ing. Aloisa Jančíka, vydal informačnú brožúru s názvom „Ochrana prírody v Nízkych Tatrách“, ktorá mala slúžiť k zriadeniu rezervácie Nízke Tatry. Na jej vydaní sa odborne podieľali Dr. Pavol Sillinger a prof. Ján Roubal.
V polovici 30. rokov min. storočia vykonal Ing. Anton Hatiar so svojimi spolupracovníkmi z taxačného oddelenia RŠLS Banská Bystrica, prvé taxačno – dendrologické meranie Dobročského pralesa.
V roku 1936 študent lesného inžinierstva v Brne a budúci významný slovenský lesník František Papánek vykonáva výskum a podmienky ochrany Jánošíkovej jaskyne v Súľovských skalách.
Už v rokoch 1937 – 38 sa v hnutí konzervátorov na ochranu pamiatok angažuje budúci rektor Vysokej školy poľnohospodárskeho a lesného inžinierstva v Košiciach prof. Ján Martin Novacký.
Po 2. svetovej vojne prichádza na ochranársku scénu hneď niekoľko významných lesníkov. Najprv sa angažujú v redakčnej rade nového celoštátneho ochranárskeho časopisu „Ochrana přírody“: Ing. Milan Pacanovský, Ing. Aladár Randík, Ing. Jozef Sládek, Ing. Július Somora, František Turček a ďalší.
Vyhlásenie nášho prvého národného parku – TANAPu a jeho personálne obsadenie bola takmer čisto lesnícka záležitosť: riaditeľom dočasnej správy sa stal Ing. Mikuláš Michelčík st., neskôr Ján Oros, vedúcim výskumu Ing. Július Somora. Odbornými pracovníkmi sa stali celkom prirodzene regionálni lesníci.
Radikálnu zmenu do systému ochrany prírody prináša vznik nového Pamiatkového ústavu v Bratislave (1951), ktorý ju začína systematicky budovať. Do jeho najprv oddelenia, potom odboru, neskôr úseku ochrany prírody prichádzajú známi lesníci Ing. Milan Pacanovský, Ing. Edgar Hošek a Ing. Eugen Kotliarevský. Budovanie personálneho systému zavŕšilo vydanie zákona SNR č. 1/1955 Zb. z. o štátnej ochrane prírody SNR, ktorý položil základy následnej územnej i druhovej ochrany.
Následne sa spomínaný ústav Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, s ktorým úzko spolupracujú známi lesníci Ing. Dezider Magic, Ing. Tibor Blattný, Ing. Tibor Šťastný, Ing. Jozef Sládek, Ing. Miroslav Manica, Ing. Štefan Korpeľ, Ing. Oleg Grebenščikov, Ing. Vojtech Bukovčan, Dr. Ing. Alois Zlatník, Ing. Vladimír Cholvadt, Ing. Dušan Randuška, Ing. František Papánek, Ing. Ivan Cibulec, Ing. Štefan Birčák a ďalší.
Pracovníkmi úseku ochrany prírody na ústave sa stávajú postupne lesníci Ing. Štefan Mihálik, Ing. Jozef Benko, Ing. Ladislav Haršáni, Ing. Ján Krutý, Ing. Ladislav Čikovský, Ing. Fridrich Soyka, Ing. Vladimír Václav, Ing. Zoltán Hinterbuchner, Ing. Ján Cibula a Ing. Viliam Stockmann. Na jeho krajských ústavoch je to Ing. Ctibor Maglen, Ing. Rudolf Kriška, Ing. Milan Marenčák, Ing. Julius Burkovský, Ing. Mirko Barna, Ing. Štefan Humeňanský a ďalší.
Prvými riaditeľmi správ chránených krajinných oblastí (ďalej CHKO) a ich zamestnancami sa stáva množstvo významných lesníkov. Prvým riaditeľom CHKO Slovenský raj sa stáva lesník Ing. Ľubomír Huňa, ďalej lesníci Ing. Michal Kozák, Ing. Albín Smatana, Ing. Gustáv Mitske, Ing. Bedřich Hájek. Na Správe CHKO Malá Fatra pôsobia lesníci Ing. Ján Topercer, Ing. Koloman Vestenický, Ing. Ivan Vološčuk a Ing. Milan Janík. Prvým riaditeľom CHKO Slovenský kras sa stáva lesník Ing. Vlastimil Pelikán, ktorý sa neskôr stáva rovnako prvým riaditeľom CHKO Muránska planina. Aj následne riaditeľom CHKO Slovenský kras sa stáva lesník Ing. Ján Lamač.
Prvým riaditeľom CHKO Východné Karpaty sa stal lesník a taxátor Ing. Ján Terray, pracovníkom lesník Ing. Vladimír Thomka, úzkym spolupracovníkom správy známy lesník Ing. Miroslav Poliščuk. Rovnako dlhoročným riaditeľom CHKO Vihorlat bol lesník Ing. Ladislav Rovňák. Výkonným pracovníkom správy CHKO Horná Orava bol lesník Ing. Jozef Kondela, prvým riaditeľom CHKO Malé Karpaty sa stáva lesník Ján Krutý, ďalej lesník Ing. Jozef Lackovič. Prvým riaditeľom CHKO Štiavnické vrchy sa stal lesník Ing. Milan Kapusta.
Prvým riaditeľom CHKO Biele Karpaty bol lesník Ing. Ján Tatík, prvým riaditeľom CHKO Záhorie Ing. Jozef Šiša. Riaditeľom CHKO Veľká Fatra sa stal lesník Ing. Ján Bohuš, neskôr lesník Ing. Koloman Vestenický. Prvým riaditeľom CHKO Poľana sa stal lesník Ing. Dušan Slávik. Riaditeľom Národného parku Nízke Tatry bol lesník Ing. Otto Štroffek, riaditeľom Národného parku Pieniny lesník Ing. Štefan Danko. Rovnako početne boli lesníci – ako odborní pracovníci zastúpení na správach CHKO i NP.
Nemožno mať preto pochybnosti o tom, kto vybudoval systém i prevádzku štátnej ochrany prírody na Slovensku.
Tieto zvučné lesnícke mená v ochrane prírody zabezpečovali bezproblémovú spoluprácu s lesníckou prevádzkou a nepamätám sa, aby za celé desaťročia vznikali nejaké napätia, alebo rozpory medzi ochranou prírody a lesníckou prevádzkou.
Slovenskí lesníci, vedomí si týchto historických skutočností si preto pripomínajú storočnicu štátnej ochrany prírody na Slovensku a želajú si, aby vzájomné vzťahy s ochranou prírody sa dostali na tú úroveň, aká bola ešte v nedávnej minulosti.
Čo sa stalo, aké boli príčiny následného zlomu v týchto vzťahoch?
Príčiny a počiatky nezhôd medzi ochranou prírody a lesnou prevádzkou sú vývojovo dlhodobé a zložité a legislatívne podmienené. Preto o tomto probléme môžeme pojednať v niektorom z nasledujúcich čísel nášho časopisu.
Ing. Viliam Stockmann, CSc.
