História sa opakuje... alebo nie?

Vo vzťahu k súčasnosti, zaujímavé sú podmienky, rozpory a ich riešenia, ktoré sprevádzali lesné hospodárstvo od jeho vzniku.

Konkrétne od polovice 18. storočia do 1. svetovej vojny, ďalej počas I. Československej republiky), respektíve Slovenského štátu. Vypustíme obdobie po 2. svetovej vojne. Pritom nejde o vyčerpávajúce, či komplexné zhodnotenie vývoja a stavu lesov v tomto období. Skôr o výber niektorých skutočností, doplnený o autentické spomienky, či konštatovania niektorých očitých svedkov o pomeroch v lesnom hospodárstve počas I. ČSR.

K napísaniu tohto príspevku ma inšpiroval článok Ing. V. Stockmanna, CSc. uverejňovaný v periodiku pre zamestnancov š.p. Lesy SR: Vývoj lesného hospodárstva v Uhorsku v Rakúskej monarchii, 6. časť (jún 2015, s.20-21). Išlo o problémy a rozpory súvisiace s vydaním Lesného poriadku (1769), ktoré som prebral z jeho príspevku. Súčasne mu ďakujem za jeho konštruktívne pripomienky k tomuto príspevku.

Lesné hospodárstvo v polovici 18. storočia a jeho vývoj do 1. svetovej vojny

Lesy v polovici 18. storočia boli v žalostnom stave. Devastácia lesov začala ako dôsledok osídľovania územia Slovenska, ktoré pokračovalo najmä valašskou kolonizáciou koncom 14. storočia. Najväčší pokles výmery lesov sa zaznamenal koncom 16. storočia, keď sa skombinovala valašská kolonizáciu s náramnou spotrebou dreva v dôsledku rozmachu baníctva a hutníctva. Nepomohli ani obmedzenia, ktorými sa postupne zabraňovalo drancovaniu lesov. Podľa Greguša, Kellerovej (2002) ničenie lesov sa ukončilo až vydaním Tereziánskeho poriadku (1769), ktorý stanovil postup pri rúbaní dreva, ustálil ako sa majú vypestovať nové lesy, naznačil ako sa má zabezpečiť trvalý úžitok z nich. Povinnosťou bolo holinu po ťažbe zalesniť (v začiatkoch sejbou a neskôr sadenicami). Išlo o začiatky hospodárskej úpravy lesov. V druhej polovici 19. storočia sa presadzovali jemnejšie (clonné) zásahy (rakúsky lesný zákon 250/1852, zákonný článok XXXI/1879).

Prijatie Lesného poriadku sprevádzali viaceré problémy a rozpory. Narážalo na značný odpor šľachtických vrstiev, pretože sa im uberali odveké práva nakladania so svojim majetkom podľa vlastnej ľubovôle. Tento ich nesúhlas prechádzal cez Uhorskú miestodržiteľskú radu, ktorá prostredníctvom svojej hospodárskej komisie tlmočila panovníčke Márie Terézie, že nie je možné vydať celouhorský predpis, pretože krajina v Uhorsku je značne diferencovaná čo do klimatických, pôdnych, vegetačných pomerov, ale rovnako aj vlastníckych pomerov. Komisia preto navrhla vydať lokálne lesné poriadky pre jednotlivé uhorské oblasti. Napokon po dlhých sporoch Uhorská dvorská komora predložila panovníčke svoje vyjadrenie k návrhu lesného poriadku. Vo vyjadrení sa hovorí, že uvedený návrh Lesného poriadku sa zhoduje so zásadami baróna von Geussaua a je toľko užitočný, že sa môže prijať bez zmeny. Po značne strastiplnej ceste a po organizačnej a personálnej príprave vydala cisárovná Mária Terézia 22. 12.1769 Lesný poriadok pre Uhorsko. Bol záväzný pre všetkých majiteľov lesov. Ostal v platnosti až do vydania Uhorského lesného zákona roku 1879.

V intenciách Tereziánskeho lesného poriadku sa prijímali ďalšie opatrenia na zabezpečenie odborného obhospodarovania lesov. Začiatky vyučovania lesníckeho predmetu pre baníckych poslucháčov na akadémii v Banskej Štiavnici sa datujú rokom 1770. V roku 1807 vzniklo prvé samostatné vysokoškolské štúdium Banícka akadémia v Banskej Štiavnici s Lesníckym odborom, ktorá sa v roku 1846 zmenila na Banícku a lesnícku akadémiu a v roku 1904 na Vysokú školu banícku a lesnícku (doteraz sa najviac používal názov Banícka, najnovšie sa presadzuje názov Banská). Nižšia odborná lesnícka škola (Lesnícka národná škola) vznikla roku 1796 v Liptovskom Hrádku, ktorá sa v roku 1802 premenovala na Kráľovskú komorskú lesnícku školu. V roku 1898 sa zriadila Ústredná výskumná stanica, ktorá organizačne patrila pod Banícku a lesnícku akadémiu v Banskej Štiavnici. V roku 19006 vznikla samostatná Ústredná výskumná stanica lesnícka. Pokiaľ ide o zákonodarstvo, ako sa už uviedlo, v roku 1879 nadobudol účinnosť zákonný článok XXXI. V uvedenom období sa prijali aj ďalšie zákonné opatrenia týkajúce sa lesov. Tieto však nemali komplexný charakter, riešili len niektoré čiastkové problémy, ktoré boli v danom období najaktuálnejšie.

Lesné hospodárstvo počas 1.Československej republiky a za Slovenského štátu

Vývoj lesného hospodárstva po vzniku I. ČSR ovplyvnila prvá pozemková reforma v zákone č. 215/1919 (záborový zákon). Následne zákon č. 81/1920 prídelový zákon, ktorý taxatívne určil, že lesné pozemky mohol Štátny pozemkový úrad v Prahe prideliť najmä obciam a iným verejným zväzom a to tak, aby celkový lesný majetok svojou povahou a rozlohou zaručoval vyrovnané hospodárenie podľa lesných zákonov.

Zaujímavým spôsobom vykreslil situáciu v lesnom hospodárstve po vzniku I. ČSR A. Nechleba (1926), docent ochrany lesov Vysoké školy zemědělské v Prahe. Píše, že nové politické a hospodárske pomery súvisiace so vznikom I. ČSR zvýšili záujem obchodníkov s drevom a drevárskeho priemyslu o ťažbu dreva. Často to spôsobilo zánik mnohých hospodársky významných porastov. Najmä českí podnikatelia videli na Slovensku a Podkarpatskej Rusi veľké zásoby dreva. Pritom nebrali do úvahy, že charakter lesov a ich lokalizácia v Karpatoch je iná ako v Čechách. Lesy vo veľkých horských masívoch boli málo sprístupnené. Preto, ak sa tu malo drevo ťažiť, muselo sa najprv riešiť ich sprístupnenie. Na to bolo potrebné vynakladať veľké finančné prostriedky. Aby sa to podnikateľom vyplatilo, chceli získať čo najviac dreva. Preto začali ťažiť na veľkých plochách, pričom po nich zostávali často rozsiahle spustnuté pozemky. Taktiež roľníci či majitelia drobných lesov začali vo veľkom meniť lesné pozemky na poľnohospodárske, najmä na pastviny. Prispelo k tomu vykonávacie nariadenie Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska č. sp. 90/2708/zem/1919, ktoré povoľovalo pasenie dobytka v lese, ako aj premenu lesnej pôdy na pasienky.

Aby sa drancovaniu lesov zabránilo, štát začal spravovať tuzemský a zahraničný obchod s drevom, ako aj zásobovanie obyvateľstva palivovým drevom. Vytvorila sa Československá drevárska komisia, ktorá povoľovala vývoz a dovoz dreva a vyberala vývozné a dovozné poplatky. V roku 1932 sa zriadila Československá ústredná predajňa dreva, akciová spoločnosť v Prahe, ktorá obstarávala predaj dreva a výrobkov Československých štátnych lesov a majetkov. Štát tu mal 51-percentnú účasť. Na vývoz dreva do Maďarska sa vytvorilo družstvo Dredoma v Bratislave, v ktorom mali Československé štátne lesy a majetky 51-percentný podiel.

(Viac sa dočítate v aktuálnom vydaní časopisu.)

Jozef Konôpka