Zastaralá lesná technika v našich lesoch: spomienka a hodnotenie

„Keď som v roku 1991 ako riaditeľ lesného závodu pretláčal predaje elkátečiek do súkromných rúk, aby sme im predĺžili životnosť, stretol som sa na podniku Východoslovenské štátne lesy v Košiciach s nepochopením. Keď som nepochodil, tak sme si aspoň vypracovali možno prvú kalkuláciu na prenájom traktorov na Slovensku. A čo horšie, tak som to v roku 1992 na Lesnom závode v Košiciach aj zaviedol do praxe. Boli to revolučné časy a stolička sa triasla pod každým šéfom, ale aj tak ma ekonomický námestník nazval anarchistom, ktorého je potrebné odstaviť. Stalo sa to nakoniec v roku 1993, keď som sa chcel osamostatniť s lesným závodom. Podarilo sa. Osamostatnili ma, ale bez závodu. A tak ma čakal úrad práce. Už niekoľkokrát som hľadal vykalkulovanú cenu za meter kubický pre LKT súkromné a v prenájme, vypracovanú v roku 1991, ale darmo. Vychádzali sme z vtedajších cien práce, nákladov a ceny stroja. Bolo by to zaujímavé porovnanie, ak by sme tou istou metodikou vyrátali cenu za kubík dnes. Štátne lesy v Košiciach v roku 1993 všetky naše prenájmy, súkromné píly a traktory zrušili. Avšak po desiatich rokoch ich k tomu aj tak donútila ekonomická situácia a následne prebehla privatizácia traktorov na celom Slovensku,“ spomína Peter Šiška.

Podľa Michala Tomčíka súčasný stav potrebuje predovšetkým riešenie a má viacero príčin: „Po prvé verejné obstarávania „stlačia“ ceny na minimum, z ktorých je nereálne zabezpečiť obnovu technologického parku, pretože ich prevádzkovatelia sú radi, ked prežijú z mesiaca na mesiac. Po druhé poruchovosť – stroje, ktoré pracujú v lese sú v porovnaní s poľnohospodárskou technikou mimoriadne viac namáhané, pretože pracujú s bremenom v členitom teréne, v rôznych smeroch, v rôznej hmotnosti a s podstatne vyššími dynamickými rázmi. Nie je tajomstvom ani zriedkavosťou, že stroj z pracovného týždňa dva dni robí a tri dni stojí v lepšom prípade v dielni, v horšom rozobratý na dvore... Po tretie požiadavky - je nešťastím nás všetkých, že sa práca v ťažbe a približovaní častokrát chápe ako úloha dostať drevo z lesa na sklad bez ohľadu na to, čo po ťažbe v lese, na stromoch a cestách zostáva. Som toho názoru, že nároky na ťažbovo dopravný proces musia zahŕňať ako výkony, tak aj stav lesa po.

Chcem zdôrazniť, že ťažba a približovanie sú najmarkantnejšie prejavy lesohospodárskej činnosti a ich dôsledky vníma verejnosť ako prvé a najväčšie. Žiaľ, lesné hospodárstvo je financované najmä z predaja dreva, kedy pri turbulenciách cien nie je možné zabezpečiť adekvátnu kvalitu. Netreba v tom hľadať žiadnu vedu, pretože platí, že ak chce dodávateľ ťažbových prác ekonomicky prežiť, naháňa kubíky bez ohľadu na to, čo po ňom zostane. Neschopnosť obnovy strojového parku znáša celá spoločnosť vo forme doničených stromov, zničených ciest, chodníkov, erózie a tiež úniku ropných látok. Táto problematika je jednou z najkritickejších v rámci celého lesníctva. Ak chceme lesné hospodárstvo obhajovať pred verejnosťou, je naivné a nereálne ťažbovo dopravný proces interpretovať inak ako ho vidí a vníma verejnosť.“