Zalesňovačka s Petrom Staroňom: Na Blatníku sú po 40 rokoch krásne zmiešané mladiny. A niekto im hovorí plantáže...

„Po vojenčine som bol Lesným závodom Ružomberok pridelený 2. októbra 1978 na Lesnú správu do Partizánskej Ľupče, kde starý horár končil a ja som mal po ňom prebrať Lesný úsek Blatník. Tri mesiace som sa zaúčal a od nového roku som úsek prebral. A hneď šlo do tuhého so všetkým, čo k tomu patrí. Od ťažieb cez prerezávky, prebierky, no a na jar roku 1979 prišlo na rad aj moje prvé zalesňovanie. Vtedy bolo zvykom, že na každom lesníckom úseku pracovali tie isté skupiny, čo malo výhodu, že ženičky terén veľmi dobre poznali. Navyše som zdedil aj dve lesné škôlky, takže roboty bolo viac ako dosť. Okrem pestovných prác sme chystali aj seno pre štyri páry koní.

No a teraz k tomu zalesňovaniu. Milá príhoda sa mi stala hneď v samý prvý deň. Ženičkám som vydal sadenice, ale predtým som sa samozrejme ako 22 ročný sopliak predstavil a išli sme do porastu. Bola to holina, vyrúbaná na dve výšky porastu, čo bolo vtedy bežné a nik sa nad tým nepozastavoval. Ženičky sa rozostavili, stál som za nimi a zrazu na pokyn vedúcej skupiny spustili, že: Otčenáš, ktorý si na nebesiach, nasledovalo Sláva Bohu na výsostiach a potom ešte Zdravas Mária. Ja stojím ako obarený, že čo sa to deje?  Nuž, ženičky z Liptovských Sliačov boli samozrejme nábožné. Mali sme aj Lúžňanky a tiež Ľupčianky. Oni katolíčky, ja poloevanielik a poloateista, huba mi ostala otvorená ako vráta. Keď sa domodlili, parťáčka sa otočila a hovorí: No pán horár, to je náš zvyk. A poďte sem. A spod neviem koľkých sukieň vytiahla fľašu domácej, že na zoznámenie a hlavne preto, aby sa nám stromky prijali. O tom, že sa dobre modlili a dobre sme ich pokropili, svedčia aj mladiny krásne zmiešané, ktoré majú dnes už vyše 40 rokov a niekto im hovorí plantáže.

Tej roboty bolo veľa a aby sme postíhali, chodili vypomáhať aj študenti zo škôl z Liptovského Mikuláša a z Ružomberka. Zážitkov s nimi bolo veľa. Dokonca si spomínam, že v Ružomberku sa v Bavlnárskych závodoch učili aj Kubánci a Mongolci. Nezabudnem na jedno meno, na ktoré som účtoval výplatu za robotu. Dievčina sa volala Tuja Zundujn. A ešte perlička, pri výstavbe oplôtkov nám dokonca pomáhali aj sovietski vojaci, ktorí v Ľupčianskej doline mali bunkre.

Človek na to už len spomína, aká zaujímavá a ťažká práca je v lese, a na to, za čo som niesol zodpovednosť, som mal aj dosah a mohol som o tom rozhodovať. Smutno mi je, keď sa musím bezradne pozerať na hynúce lesy, mať zodpovednosť zo zákona, ale rozhodujú iní. Je to na hlavu postavené.“