Zalesnenie pomohlo

Poznajú ho však školy v okolí, ktoré ho využívajú na exkurzie po náučnom chodníku, čo vedie Haluzickou tiesňavou.
   „Náučný chodník upravili Štátne lesy, odštepný závod Trenčín. Takto zachovaných strží je na Slovensku málo, väčšinou sa využili na to, že sa tam navážali odpadky. Za prírodnú pamiatku vyhlásili tiesňavu aj pre technické dielo, ktoré je tu na potoku,“ objasňuje lesná pedagogička Eva Bošková.
   Technické dielo tvorí osem murovaných hrádzí a dláždené koryto potoka odstupňované 17 kamennými stupňami. Je to majstrovské dielo talianskych kamenárov. Má už takmer sto rokov, ale doteraz slúži svojmu účelu, spomaľuje odtok vody, bezpečne ju odvádza a zabraňuje povodniam. Podľa lesníka Adriana Dedíka tieto metódy, citlivé pre prírodu, by mali byť inšpiratívne aj pre dnešnú dobu.
   Haluzickú tiesňavu, nazývanú aj Prierva, vymlel miestny potok. Táto erózia v minulom storočí menila krajinu ľuďom priamo pred očami. Na prudkých svahoch sa neudržal žiadny krík, kým sa stihol zakoreniť, už sa pôda zosunula na dno priepasti. Tomu bolo treba zabrániť. Prvým krokom boli kamenné hrádze a dláždenie, no bolo treba stabilizovať aj svahy, aby sa ďalej nezosúvali a neohrozovali aj opevnený románsky kostolík z 13. storočia, ktorý prežil Tatárov aj Turkov a takmer skončil na dne priepasti. Erózii už padla za obeť časť starého cintorína a opevnenia. Ešte roku 1780 bola roklina taká úzka, že viedla cez ňu obyčajná lávka a popri potoku stáli dva rady domov. Dnes sú brehy od seba vzdialené asi 100 metrov.
   „V medzivojnovom období prišli odborníci s projektom na zalesnenie strže, aby sa svahy spevnili. Bolo však potrebné veľmi citlivo vyberať stromy a kríky. Do spodných častí sa vysádzali vlhkomilné dreviny ako jelše, topole a vŕby. Do horných partií okolo kostolíka vysadili suchomilnejšie druhy, ako je borovica čierna a sosna,“ hovorí Adrián Dedík.
   Ľudia postupne vytvárali na svahoch malé terasy ohradené plôtikmi z vŕbového prútia, na ne položili vrecia s cementovou zmesou, aby vznikla pevná plocha. Dnes sú svahy zarastené stromami a popínavými rastlinami, ktorých korene spevňujú svahy.
   „Haluzická tiesňava je úžasná, príroda je tu taká nedotknutá. Zalesnenie pred takmer 90 rokmi bolo síce ľudským dielom, ale ďalej si to už príroda riadi sama. Táto oblasť je veľmi vďačná na turistiku,“ hovorí Dana Holičková, učiteľka Základnej školy v Bošáci.
   Obec Haluzice nemá ani 70 obyvateľov a nachádza sa v blízkosti Bošáce. Územie Haluzickej tiesňavy je súčasťou Chránenej krajinnej oblasti Biele Karpaty. V roku 1963 bolo vyhlásené za prírodnú pamiatku so štvrtým stupňom ochrany.

(Zdroj: Pravda, 22.11.2013)