Stromy majú pamäť a vymieňajú si posolstvá

„Dokážu cítiť bolesť a zažívajú emócie, ako je napríklad strach," píše nemecký lesník Peter Wohlleben, autor bestsellera Tajný život stromov. Najväčším prekvapením pre neho bolo zistenie, ako veľmi sú stromy sociálne, a že napriek všeobecnej mienke si vôbec nekonkurujú. „Jeden deň som narazil na starý kmeň. Videl som, že stále žije napriek tomu, že mal tak 400 - 500 rokov a bol bez jediného zeleného listu. Jediné vysvetlenie bolo, že ho živinami cez korene zásobovali okolité stromy. Ako lesník som sa učil, že stromy sú konkurenti, ktorí bojujú o svetlo či miesto v lese, no práve tam som zistil, že je to naopak. Stromom záleží na tom, aby udržali členov komunity nažive," píše Wohlleben. Téme sa venuje cas.sk

Minulý rok biologička Suzanne Simard z Univerzity Britskej Kolumbie v Kanade vyrazila účastníkom vzdelávacej konferencie TED dych. Les podľa nej nie je iba nejaký zhluk stromov, ale spoločenstvo, ktoré spolu aktívne komunikuje a pomáha si. „Les je oveľa viac, ako vidíte. Pod zemou sa nachádza druhý svet. Svet nekonečných biologických chodníčkov - wood wide web, ktorý spája stromy, dovoľuje im komunikovať a dovoľuje lesu správať sa ako jeden organizmus," vysvetľuje. Pod zemou sa podľa vedkyne nachádza hustá sieť, ktorá pripomína internet. Cez ňu si stromy odovzdávajú veľké množstvo informácií.
„Bola to kontroverzná téma a niektorí ľudia si mysleli, že som sa zbláznila," hovorí Simard, ktorá dokázala, že stromy si posielajú živiny, spolupracujú a vymieňajú si varovné signály. „Stromy v lese sú skutočne ako ľudské či iné živočíšne spoločenstvá, tvoria rodiny a príbuzenské zväzky!"
Medzi drevinami pritom funguje hierarchia a každý zo stromov má svoju úlohu. Najdôležitejšie sú materské stromy, ktoré sú podľa Simard prepojené so stovkami ďalších stromov, riadia komunikáciu a vedia spoznať svojich príbuzných. „Dokážu rozpoznávať vlastné semenáčiky, teda svoje vlastné deti, ktorým posielajú viacej živín ako ostatným, dokonca sa uskromnia vo vetvení, ak ich deti potrebujú priestor na rast." Prítomnosť materského stromu dokonca až štvornásobne zvyšuje prežitie sadeníc a celkovo podporuje zdravie a životnosť lesa. „Materské stromy sú ako nity v lietadle. Môžete zobrať dva či tri a lietadlo bude stále lietať. Ale ak ich vyberiete príliš veľa alebo možno práve ten, ktorý drží krídlo, celý systém skolabuje."

„Komunikácia prebieha cez ektomykorízu. Znamená to, že koreňový systém stromov, ale aj ostatných rastlín je napojený na vlákna húb. Keď sa povie huba, človek si predstaví napríklad dubák, ale to je iba plod. Huba je to, čo je pod zemou. Práve cez tieto hubové vlákna dokážu stromy komunikovať a posielať si nielen živiny, ale aj rôzne signály," vysvetľuje dendrologička Eva Zahradníková z Katedry botaniky Univerzity Komenského na portáli cas.sk. Mnohé stromy komunikujú prostredníctvom vonných látok. „Do vzduchu vypúšťajú rôzne plynné látky, ktoré iné stromy dokážu rozpoznať. Takto sa napríklad dokážu informovať o tom, že ich napadol škodca, vďaka čomu ešte nenapadnuté stromy začnú za krátky čas vytvárať látky, ktoré danému druhu škodcu nechutia a takto sa ochránia."

Zaujímavým príkladom komunikácie stromov sú buky. „Tie nekvitnú každý rok, ale napríklad raz za dva-tri roky. Aby zvýšili svoju šancu opelenia, tak sa skoordinujú a začnú kvitnúť naraz. V podstate sa dohodnú - áno, teraz je ten správny čas, poďme kvitnúť," prezrádza dendrologička. Ako je však toto všetko možné bez toho, aby mali nervovú sústavu ako živočíchy? „Stromy nemajú nervovú sústavu, akú poznáme u ľudí, ale majú niečo podobné. V rámci svojho tela dokážu prenášať elektrické signály, čiže niečo ako nervový impulz."