Riport: premiéra filmu Aby večne spievali lesy

Podujatie sa konalo práve na tretie výročie poslednej rozlúčky s lesníckym velikánom novodobej lesníckej histórie. A práve jemu bol v piatok vzdaný hold v podobe uvedenia náučného filmu o živote a profesionálnej kariére neobyčajného lesníka - Ladislava Alcnauera. Dávno pred premiérou sa už schádzali rodinní príslušníci v aule obecného kultúrneho strediska a začali sa hmýriť v dave aj prvé lesnícke rovnošaty. V pohodovej atmosfére sa návštevníci vítali, viedli diskusie a obdivovali tím zostavený okolo pána Valentína Hvizdoša, režiséra a producenta filmu. Každý jeden člen mal vystavenú svoju podobizeň s uvedením jeho neodlučiteľnej úlohy pri výrobe tohto dokumentu.

Krátko pred osemnástou zazneli v aule tóny lesných rohov lesničiarov zo Strednej lesníckej školy z Liptovského Hrádku. Lesný signál POZOR v podaní Lucie Blšákovej a Edmunda Hatiara jasne upozornil prítomných na začiatok podujatia. Následnou hrou na lesných rohoch na pódiu pohladili nielen duše ľudí, ktorým v žilách prúdi zelená krv. Krátko po úvodných tónoch podujatia sa ujal uvítacieho slova Daniel Fabian, ktorý toto podujatie z technického hľadiska zorganizoval a zabezpečil. Privítal vzácnych hostí, ako aj starostku najväčšej slovenskej obce, PaedDr. Miroslavu Szitovú a uviedol aj moderátora večera Jána Schürgera.

Moderátor srdečne privítal rodinu Alcnauerovú, vzácnych hostí, lesníckych priateľov a kolegov, ktorí zastupovali Lesy SR - OZ Košice, OZ Žilina, Mestské lesy Košice, Mestské lesy Spišská Belá, ŠL TANAPu a mnohých priateľov a známych. Po uvítacej reči nezabudol poďakovať lesničiarom a požiadal Jána Mičovského o krátke predstavenie a priblíženie osobnosti Ladislava Alcnauera.

Následne po mnohých uznanlivých slovách sa v sále stíšili svetlá do príjemnej tmy a začali sa úvodné tóny dokumentárneho filmu. Film uchvátil návštevníkov krásnymi zábermi, hovoreným slovom samotného velikána, ale aj jeho životným príbehom. Hlas v komentári filmu prepožičial Peter Zemaník a básne predniesol sám maestro hovoreného slova Juraj Sarvaš. Jeho umenie bolo niekoľkokrát podčiarknuté husou kožou a pri zamyslení sa nad významom a hĺbkou jeho vypovedaných slov sa tisla aj slza v oku. Film trval hodinu, no preletel veľmi rýchlo, ako keby zahučala hora, pretože dej diváka doslova pohltil.

Po dobehnutí posledných tituliek nastal neutíchajúci potlesk pre tvorcov, čím im prítomní vyjadrili veľkú vďaku a uznanie. Následne boli všetci tvorcovia vyzvaní na pódium, kde zožali opätovný aplauz, ktorý zdôraznila veta moderátora, že tvorcovia pracovali na tomto diele ako dobrovoľníci a ako povedal sám Abrahám Lincoln: „Niet väčšieho srdca, ako srdce dobrovoľníka“. Tvorcom poďakovala aj starostka Smižian odovzdaním ďakovného listu. Nasledovali ďakovné reči protagonistov, starostky Miroslavy Szitovej a rodinných príslušníkov Ladislava Alcnauera.

Na záver moderátor večera ocenil fakt, že je ťažké s prácou začať, hoc ste presvedčení o jej správnosti. No niekedy je ešte ťažšie v nej pokračovať, čoho sa však pokračovatelia Ladislava Alcnauera - Jaroslav Kovalčík, Michal Tomčík a mnohí iní zhostili ukážkovo.

Keďže Ladislav Alcnauer vo svojej práci používal svoj rozum, lásku k lesu a umenie, boli tieto cnosti krásne zakomponované do básne venovanej aj vínu a tým boli účastníci pozvaní na záverečnú čašu vína a malý banket, kde bola umiestnená aj pietna kytica s možnosťou pozdravu pre pána Alcnauera. Tú nasledujúci deň položili rodina na miesto jeho posledného odpočinku. Aby mu večne spievali lesy...

Text a foto Ján Schürger