Pozemkové spoločenstvá

"Tatiana Kluvánková–Oravská vedúca riešiteľského kolektívu Prognostického ústavu SAV Pozemkové spoločenstvá lesa (bývalé urbariáty), po štáte druhý najväčší vlastník lesa na Slovensku, predstavujú historickú formu vlastníctva a manažmentu pochádzajúcu z roku 1853.

   Hlavnú úlohu v nich hrá kolektívne vlastníctvo a samospráva. Charakterizuje ich obmedzenie užívateľských práv na skupinu podielnikov, ktorá sama vytvára pravidlá rozhodovania vrátane kontrolných a sankčných mechanizmov.
   K najvýznamnejším vlastnostiam urbárov patrí nedeliteľnos pôdy medzi jeho členmi, ktorá spočíva v kolektívnom vlastníctve vo forme podielu z celkovej výmery pôdy – tzv. ideálny podiel. Ten zaručuje ochotu členov spolupracova na manažmente, pretože zisk jednotlivca je podielom zo zisku celého urbáru.
   Druhá významná vlastnos urbárov – regulácia predaja prioritne medzi jeho členmi – umožňuje zachova osobný vzah k majetku, ktorý sa dedí aj s pravidlami manažmentu z generácie na generáciu. Návrh nového zákona, ktorého cieľom je vraj vnies poriadok do činnosti urbárov, zamýšľa zruši alebo obmedzi tieto významné historické prvky a priblíži ich klasickým obchodným spoločnostiam (Užitočná Pravda 15. 3. 2011).
   Manažment urbárov vychádza z uhorských pravidiel známych pod názvom Tereziánsky štatút, ktorý bol prijatý už v roku 1770. Obsahuje 55 pravidiel hospodárenia s lesom, z ktorých mnohé sú ešte i dnes aktuálne. Napríklad rubný vek stromov, ažobné techniky, ochrana dreva i pôdy pred eróziou, protipožiarna ochrana, ale aj kolektívne rozhodovanie, monitoring ažby či vlastný systém sankcií pri porušení pravidiel jednotlivými členmi.
   Životaschopnos urbárov preveril čas aj pohnuté politické udalosti. V roku 1948 v rámci znárodnení pôdy majetok urbárov prešiel do správy štátu. Naopak, reštitúcia v rokoch 1993 až 1995 umožnila obnovenie tejto unikátnej formy vlastníctva. Výsledky vyše dvojročného výskumu Prognostického ústavu Slovenskej akadémie vied dosvedčujú schopnos mnohých urbárov hospodári so svojím majetkom ekonomicky a ekologicky. Séria experimentov preukázala, že súlad miestnej komunity urbárnikov a tradícia hospodárenia s osobnou väzbou vlastníkov na prírodný zdroj vedia zabezpeči účinný a trvalo udržateľný manažment lesa.
   Existencia sociálnej sebakontroly je predpokladom, že jednotlivci s dlhodobými právami užívania sú schopní dosiahnu ciele pri nižších nákladoch ako nástroje štátnej regulácie.
   Predovšetkým samosprávny charakter kolektívneho rozhodovania a ideálny podiel sa preukázali ako nositele trvalej udržateľnosti a schopnosti adaptácie na meniace sa ekonomické podmienky. Naopak, regulácia predaja slúži ako ochrana komunity a jej tradícií pred globálnymi hráčmi voľného trhu.
   „Pravidlá sebakontroly prinášajú vyššiu efektívnos a dajú sa akceptova výraznejšie ako tie, ktoré prichádzajú zhora,“ konštatuje americká profesorka Elinor Ostromová, laureátka Nobelovej ceny za ekonómiu roku 2009, ktorá sa významu samosprávnych režimov v ochrane prírodných zdrojov venuje celý život.
   Urbáre za posledné dve desaročia preukázali vôľu a schopnos zachova naše lesy pre budúce generácie. Predstavujú konkurencieschopnú alternatívu k voľnému trhu alebo štátnej regulácii, pretože sa vďaka samoregulačným mechanizmom dokážu ľahšie a lacnejšie inovova a prispôsobova sa globálnym zmenám. Preto ich netreba transformova.
   Súlad miestnej komunity urbárnikov a tradícia osobnej väzby vlastníkov na prírodný zdroj vedia zabezpeči účinné a trvalo udržateľné hospodárenie s lesmi."

(Zdroj: Pravda, 29.3.2011)