Postreh: Dialóg s ochranármi je síce nevyhnutný, ale niektorí lesomajitelia sú z neho už zúfalí

M. Diviak ďalej píše, že „cieľom lesníctva v stredoeurópskom priestore je kompromisné, súbežné plnenie produkčnej a zároveň mimoprodukčnej funkcie lesa. Ľudské zásahy však vždy majú aj určitý negatívny dopad na (lesný) ekosystém. Je to daň za využívanie lesa, či prírody všeobecne. Preto by mali existovať lesy a iné „prírody“, v ktorých je produkčná funkcia (napr. ťažba dreva) obmedzená, alebo úplne vylúčená.  V našej krajinke máme už dosť dlho niekoľko „technických“ nástrojov (nie ideologických), ako určiť a zabezpečiť, v ktorých lesoch a iných „prírodách“ sa bude bežne hospodáriť, v ktorých menej, a v ktorých vôbec.“

Celý text blogu si môžete prečítať po kliknutí na link, ktorý nájdete pod týmto článkom. M. Diviak v jeho závere sumarizuje svoj príspevok takto: „Zonácia určite nie je jednoduchá a ani lacná vec. Asi mnohí vieme, koľko rokov sa ťahá proces novej zonácie vo Vysokých Tatrách. Alebo aká je nálada v Poloninách, Veľkej Fatre či Nízkych Tatrách.  Ak je žiadúca a potrebná nejaká zmena v súčasnom stave, musia sa potenciálni účastníci zájazdu skôr či neskôr prepracovať k dialógu, kompromisom, dohodám, konsenzom. A mať rozpočet. A je jedno, či bude zákon o ochrane prírody taký, alebo onaký, alebo či budú v politike hentí, alebo hentí (ak teda stále žijeme v demokratickej krajinke a niekto sa tu nechystá niečo znárodňovať). Míňanie času a energie na vzájomnú dehumanizáciu asi tou správnou cestou nebude. Myslím si.“

Súhlasím. Dialóg medzi lesníkmi a ochranármi je nevyhnutný. A niekde je dokonca aj úspešný. Napríklad na Poľane alebo v Slovenskom raji. A inde zasa nedokážu miestni aktéri nájsť spoločnú reč už dlhé roky. Napríklad vo Vysokých Tatrách, v Poloninách alebo na Liptove. Tam som sa stretol minulý týždeň s viacerými lesomajiteľmi a z ich rozprávania som vyrozumel, že po stretnutiach s ochranármi v nich prevláda zúfalstvo, beznádej a zlosť. Ochranári im bránia hospodáriť na svojom majetku, chrániť si ho a zveľaďovať bez ich súhlasu a bez platnej dohody. Lesomajitelia a lesníci, a nielen na Liptove hovoria, že im už nemôžu veriť, pretože sa veľakrát sklamali.

M. Diviak správne píše, že ochranári by mali mať finančné krytie sľubov, ktoré dávajú majiteľom lesov. Podľa slov urbárnikov z Liptova to tak ale nie je. Alebo ak sa musia lesomajitelia riadiť predbežným opatrením, ktoré im zakazuje spracovať podkôrnikovú kalamitu len preto, že ochranári chcú dané územie niekedy v budúcnosti zaradiť do bezzásahovej zóny a tento „prechodný“ stav lesomajiteľom neumožňuje, aby si uplatňovali nárok na náhradu újmy za obmedzenie hospodárenia, tak je skutočne ťažké si predstaviť, že za takýchto okolností môžu dospieť lesomajitelia a ochranári ku kompromisu a dohode. A to som spomenul len dve z množstva prekážok, ktoré bránia tomu, aby dehumanizácia medzi lesníkmi a ochranármi, ako ju spomína M. Diviak, nepokračovala.

Viac sa budeme tejto téme venovať v najbližších vydaniach časopisu LES & Letokruhy a vyobraciame ju z viacerých strán. Ale už teraz je možné s určitosťou napísať, že konkrétna situácia na konkrétnom mieste je vždy o konkrétnych ľuďoch. A o ich schopnosti pristupovať k ostatným ľuďom korektne a čestne. Ak im táto schopnosť chýba, nie je to tá správna cesta, po ktorej kráčajú. Horšie je, že nútia po nej ísť aj ľudí, ktorí takí nie sú.

https://diviakmichal.blog.sme.sk/c/514825/ako-sa-da-zariadit-nerubanie-lesa.html

Jozef Marko