Názor: Zelený les, ktorý vypestovali lesníci, potrebuje prácu lesníkov

Po ukončení štúdia som začal pracovať na vtedajšej Lesnej správe Muráň (Muránska planina). Najskôr približne rok ako referent pre MTZ a potom šesť rokov ako technik pre pestovanie lesa. Následne som ako pestovateľ pracoval na LS Revúca (Stolica a Kohút). Toto územie preto veľmi dobre poznám.

Zaregistroval som správu, že sa vraj na Muránskej planine nachádza 60 % slovenskej populácie hlucháňa. Neviem, či je to hodnoverný údaj. Zamyslel som sa nad tým, prečo je tomu tak. Jediné vysvetlenie vidím v tom, že hlucháň sa sťahuje z lokalít, kde zelené smreky už nie sú. Napríklad Fabova hoľa, kde bolo spracovanie kalamity zastavené. Hlavne z dôvodu podkôrnikovej a vetrovej kalamity. Muránskej planiny sa napriek veľkej vetrovej kalamite tento problém netýka. Je to výsledok práce kolegov lesníkov, ktorí túto kalamitu včas spracovali, nedovolili lykožrútovi premnožiť sa a následne holé plochy zalesnili. Dodržali všetko to, čo nás naši učitelia naučili.

Chrániť hlucháňa je veľmi chvályhodné a chcem ho chrániť aj ja. Pasívnou ochranou ponechaním lesa na samovývoj sa to podľa môjho názoru nedá. Hlavnou ochranou je tlmenie jeho predátorov. V susednom Poľsku to už pochopili a majú aj veľa pozitívnych výsledkov.  Prečo sa nepoučíme z ich dlhoročnej práce? Keď som nastúpil do praxe, OZ Beňuš umelo odchovával pri Červenej Skale hlucháňa. Toto je správna cesta. Umelý odchov a tlmenie predátorov. Nie je to tak dávno, keď ešte fungovalo takzvané zástrelné. Jedným z hlavných predátorov je krkavec, ktorého chránime.

Klobúk dole hlavne pred vedúcimi lesných správ – Cyrilom Bábeľom a Milanom Bottom. Vďaka ich poctivej a systematickej práci je Muránska planina naďalej zelená. Je to veľký kontrast napríklad v porovnaní s Horehroním, kde smrekové porasty už takmer nie sú. Podobne je to aj na Stolici a Kohúte. Tieto smrečiny doplatili na to, že susedné porasty za hrebeňom neboli lesníkmi obhospodarované a boli takpovediac ponechané na samovývoj. Po premnožení sa podkôrneho hmyzu boli napadnuté aj tieto smrečiny  a veľkému tlaku neodolali.

Pravdivý názor vyjadril aj kolega Viliam Flachbart, s ktorého názorom plne súhlasím. V strmých lokalitách, kde sa storočia vyvíjal les (hlavne listnatý) bez zásahu človeka, je možné tieto lokality aj naďalej ponechať na samovývoj. V časti, kde sa nachádzajú ihličnany, to už bez následného rozvratu porastov ponechať na samovývoj nemôžeme ak chceme zachovať zelený les aj pre naše deti a vnúčatá.

V období mojej práce na LS Muráň sme každoročne vysádzali množstvo sadeníc, prevažne smreka jedle a smrekovca. Následne bolo na to naviazané ošetrovanie a ochrana týchto kultúr. Na exponovaných miestach sa ochrana proti zveri vykonávala aj stavaním oplôtkov, ktoré sú najúčinnejšie, ale aj najdrahšie. Vykonávalo sa množstvo výchovných prác formou prerezávok. Výsledky sú v lese zreteľné. Zelený les. Smreky, ktoré sa v tej dobe sadili, už majú výšku viac ako 15 metrov. O pralese, ktorý vznikol bez pričinenia lesníkov a lesných robotníkov, nemôže byť ani reči. Takto pestovaný les aj naďalej potrebuje prácu lesníkov. 

Dobre sa pamätám, ako nás v škole učili, že najlepší ochranár je dobrý lesník. Nenechajme si našu prácu a prácu našich predchodcov zničiť mylnými dojmami zo strany ochrany prírody. Chrániť zelené lesy je veľmi ľahké a ešte na to čerpať nie malé dotácie. Ďaleko ťažšie je takýto zelený les dopestovať a ochrániť. Kto to však nikdy v živote nerobil, ten to pochopiť nemôže.  Naše staré mamy pod vedením a usmerňovaním našich predchodcov zalesňovali aj také lokality, kde bola takmer čistá skala. Museli do skalnej sutiny vyhĺbiť jamku a sadenicu sadili aj s donesenou zemou, aby sa ujala. Dnes je na týchto miestach les. Takýto les napríklad rastie aj v lokalite Biele Vody.

Hlavne na vápencovom podloží je živý les veľmi dôležitý. Čím je svah strmší, tým je založenie nového lesa ťažšie. Keď som na LS Muráň ako pestovateľ začínal, zdedil som po predchodcovi dokončenie založenia takéhoto lesa vo veľmi strmých svahoch v Hrdzavej doline. Došlo tam k vetrovej kalamite a po jej odstránení sa vplyvom zmývania pôdy postupne stávala sutina. Zalesňovali sme to preto obaľovanými sadenicami smrekovca. Dokonca nám boli pomáhať vtedy sovietski vojaci. Pre dôchodkyne to v tej dobe bol veľmi náročný terén. Organizovali sme brigády zo škôl a fabrík. Úsilie nevyšlo nazmar, les žije a plní hlavnú protieróznu funkciu.

Ak ponecháme smrekové porasty na samovývoj a necháme ich bez zásahu ďalej schnúť dôjde k tomu, že smrek v štádiu odumierania už nebude svojim odumretým koreňovým systémom vládať udržať váhu kmeňa a prosto sa vyvráti. Hlavne na vápenci je to veľký problém. Pôda má hĺbku len 20 - 30 cm a vplyvom dažďa dôjde veľmi ľahko k jej zmytiu. Ostane holá skala, ako je to veľmi ľahko vidieť aj popri štátnej ceste medzi Muránskou Hutou a Červenou Skalou. Pritom sa kolegom podarilo spracovať kalamitu dosť rýchlo a k veľkému zmytiu pôdy nedošlo. Mali by byť za to veľmi pochválení.   

Mnohí z kolegov po vzniknutej kalamite na území ich lesných správ a závodov vynaložili veľké úsilie pri jej spracovaní a následnom zalesnení plochy. Napríklad taký Čierny Balog. Klobúk dole pred spolužiakom Mirom Pepichom. Takých kolegov je veľa po celom Slovensku. Nezaslúžime si útoky zo strany ochrany prírody a časti verejnosti.

Prečo sa ochrana prírody nezaoberá zlepšením životného prostredia napríklad odkanalizovaniu územia. Okrem obce Muráň žiadna kanalizáciu nemá a pritom územia týchto obcí sú na dôležitých vodohospodárskych územiach. Zo zachytených prameňov žije celá naša dolina. Takzvaný Muránsky skupinový vodovod bol postavený pred viac ako päťdesiatimi rokmi z kameninových rúr. Veľmi často dochádza k poruchám hlavne v našej obci, Muránska Dlhá Lúka. Minulý rok bol obnovený asfaltový kryt vozovky, takže sa situácia zmenila. Predtým bolo vidieť vytlačenie koľají vo vozovke v línii tohto vodovodu. Je veľmi pravdepodobné, že dochádza k netesnosti spojenia a postupnému vymývaniu štrkového lôžka vodovodu.

Okrem toho v rámci obce takmer každých 50 metrov bola porucha na prípojke, takže cesta bola samá priehlbina. Asi pred štyrmi rokmi došlo k havárii tohto vodovodu takej veľkej, že behom troch minút bolo na ceste 40 cm vody. Miestne jarky nestíhali, hoci sú dosť hlboké. Behom pár minút vznikla jama do ktorej by sa zmestilo osobné auto. Našťastie tam v tej chvíli žiadne nebolo. Medzi obcami je vodovod vedený poľom, ale aj tam je porucha približne dvakrát do roka. Čím je väčší únik vody poruchami a pravdepodobne aj netesnosťou vodovodu, tým viac vody je zo zadržaných prameňov odoberané. Vo vodných tokoch je o toto množstvo menej vody a v minulosti dobre zarybnených vodných tokoch pstruhov už takmer nevidno. Bývam pri jednom z dvoch takýchto vodných tokov, preto o tom mám dostatočný prehľad.

Prajem všetkým kolegom, aby sa dožili dňa, keď sa budú môcť pozrieť na zelený les, o ktorého rast sa zaslúžili. Myslím, že takmer všetci kolegovia išli lesníctvo študovať a pracujú pre zdravý vývoj lesa preto, lebo majú les radi a dobre sa v ňom cítia.

Lesu zdar!

Ing. Marek Nosko

(autor pracuje na ústredí Odštepného závodu Revúca, štátny podnik LESY SR)