Malá sonda do jednej lesníckej debaty o rúbaňovom hospodárení

Svojím aktuálnym statusom rozprúdil živú lesnícku diskusiu o vhodnosti zvolených obnovných postupov, ktorú otvoril ďalší populárny lesnícky praktik Dušan Mikuš. Ten okrem iného napísal v diskusii k príspevku R. Gombárika, čo jemu prekážalo na rúbaniach: „Okraje postihovali kalamity, každý silnejší vietor povyvaľoval na každom okraji prvku keď len 2 či 3 stromy. Pošli partiu na 10 km pre 3 stromy a potom o kilometer 2 ...atď . Tiež ti tam vidím vyvrátené kusy a budú tam asi po každom vetre. Okraje buka trpia spálou kôry. To asi nevieš, lebo si zo smrečín. Okraje duba ti zavlčia (zarastú prebudenými spiacimi očkami) - znehodnotí sa ti drevo. Ak je teplota v tieni 30 °C tak na kôre buka na slnku bolo 50 °C. Čím väčší je prvok, tým väčší je extrém. Na smreku tak 40 °C , prehrievanie okrajov a nedostatok vody vo vegetačnom období je vážny problém s odolnosťou a potom aj podkôrnym hmyzom. Asi tento problém tam nemáš, ale my ho musíme riešiť. Pokladal som za chybu, že sme na rúbani tým, že sme odstránili všetky stromy , aj tie hrúbkovo nedozreté 25 -30 cm. To je, ako keby som oberal všetky jahody naraz, nie ako dozrievajú - nemám rad zelené jahody a preto ich neoberám.“

V letnom dvojčísle časopisu LES & Letokruhy sme v minulom roku uverejnili skúsenosti dnes už emeritného lesníka Petra Šišku, ktorý 20 rokov hospodáril v bučinách. Keď nám vtedy ukazoval veľkú plochu naraz vyrúbaného porastu, na ktorej sa výborne darí mladej bučine povedal, že z nej bude nádherný porast. Jeho skúsenosti pridávame do diskusie o krásnej a tvorivej lesníckej robote, ktorá - verme - nikdy neskončí. Teda ani lesníčina, ani odborné debaty o nej, založené na poznaní a skúsenostiach, nadobudnutých v konkrétnych prírodných podmienkach a lesných porastoch. P. Šiška: „Prirodzené zmladenie, miestami poškodené, sme hneď po ťažbe pri zemi vyštikali, takže na jar celá sila z koreňov vyrazí do malého pníčka, do jediného výhonku, ktorý prežije. Ak by sme to neurobili, tak vyraší plno bočných konárikov a poškodený jedinec ich nedokáže udržať pri živote, takže časom vyhynie. Po úprave a vystrihaní, takúto plochu nechám päť rokov na pokoji, nech si žije.

Po zabezpečení porastu v  ňom naplánujem výsek nežiadúcich drevín, povyberanie predrastlíkov, rozrastlíkov a rôzných nekvalitných jedincov. Niekde sa možno ukáže, že to nie je až tak potrebné, ale vždy prejdeme celý porast. No a potom sa pokračuje každých päť rokov realizáciou prečistiech a výsledkom je skutočne nádherná bučina. Ak je rovnomerne zmladená veľká plocha a zmladenie má už kritický jeden meter a viac, nemôžem si dovoliť to rúbať na viackrát. Ak by som vyrúbal len polovicu plochy, tak do ponechanej časti pod materské stromy sa mi dostane bočné svetlo a zmladenie začne rýchlo odrastať. No a pri následnom dorube ho zničím.“

Jozef Marko