Lykožrút má apetít

Desať rokov po veľkej vetrovej kalamite hovorí vedúci ochranného obvodu Štátnych lesov Tatranského národného parku Tatranská Javorina Ján Slivinský o prehratom boji s lykožrútom. Takmer celé územie ochranného obvodu Tatranská Javorina, približne 97 percent, sa nachádza v troch národných prírodných rezerváciách. Z celkovej výmery 2 700 hektárov lesa už celú tretinu zničil podkôrny hmyz. „Skúsenosti sme mali. Jednu hmyzovú kalamitu sme v rokoch 1995 a 1996 úspešne zlikvidovali. My sme presne vedeli, aký vývoj nás čaká. Mrzí nás, že naše varovania ostali nepovšimnuté,“ povedal J. Slivinský. V súčasnej situácii už nie je podľa neho v silách človeka zabrániť úplnému zničeniu lesov v Tatrách lykožrútom.

Počiatočné nespracovanie vetrovej kalamity v Tatranskej Javorine ešte z roku 2002, približne 7 500 metrov kubických dreva, spôsobilo podľa J. Slivinského premnoženie lykožrúta na 209 000 metroch kubických do konca roku 2013. Z toho je v bezzásahovej zóne približne 144 000 metrov kubických dreva. Pripomína, že práve negatívne dopady klimatických zmien by nás mali motivovať k tomu, aby sme si vážili každý zelený strom.

Tatranský národný park bol v minulosti „výstavnou skriňou“ a lykožrút sa tu nedostal do takého stavu, v akom je dnes. „V súčasnosti nám odchádzajú celé závery dolín aj smrečiny spolu s limbou, ktorá je symbolom Tatier. V súčasnosti ju likviduje lykožrút,“ povedal Slivinský. Podľa neho súčasná generácia ochudobnila budúce generácie o zelené porasty v Tatrách. „Prichádzame o 150- až 200-ročné porasty, tie ešte mali polovicu života pred sebou.“

Každý rok pribúdajú ďalšie desiatky hektárov zničeného lesa. Pritom táto severná časť TANAP-u vôbec nebola zasiahnutá rozsiahlou vetrovou kalamitou v roku 2004. Priestor pre premnoženie lykožrúta vytvoril svojou nečinnosťou až človek, na základe zákazov a obmedzujúcich požiadaviek orgánov ochrany prírody. "Paradoxne pri uplatňovaní pasívnej ochrany, čiže bezzásahového režimu, je najviac postihnutý predmet ochrany. Okrem toho nám v obdobiach sucha vo zvýšenej miere vysychajú pramene a strácajú sa potoky, prívalové dažde spôsobujú obrovské škody.“

V Tatrách sa podľa J. Slivinského opakuje podobný scenár, aký sa udial v národných parkoch Bavorský les alebo Šumava, ktorým bolo totálne zničenie smrečín lykožrútom v bezzásahovej zóne až po hornú hranicu lesa.

Podľa riaditeľa Správy TANAP-u Pavla Majka však z pohľadu biodiverzity nie je rozšírenie lykožrúta vo Vysokých Tatrách tragédiou. "Tam, kde stromy vyschnú alebo spadnú, vždy narastie niečo nové, živé a namiešané prírodným receptom a nie človekom, a tak určite aj odolnejšie,“ povedal. Podľa P. Majka Správa TANAP-u postupuje v zasiahnutých bezzásahových oblastiach v rámci platnej legislatívy a považuje za nešťastné, že kolegovia z iného rezortu komentujú v médiách zákon, ktorý bol prijatý parlamentom. "Za nešťastné môžeme považovať aj vyjadrenia, že v najstaršom národnom parku chceme ''bojovať'' s prírodou a jej zložkami, ktorou je aj podkôrny hmyz,“ myslí si.

(sita)