Komentár: Ekosystémové služby lesov uzatvorené v kruhu absurdností

Čas krízy (ako každá kríza) ukázal v plnej naliehavosti, ako rýchlo a nezvratne sa mení základná paradigma lesníctva ako odvetvia, ktoré je zodpovedné za hospodárenie na takmer polovici výmery našej krajiny v tom, že z pôvodného producenta dreva sa postupne stáva aj významný producent ekosystémových  služieb, z ktorých najvýznamnejšie sú šport, rekreácia, turistika a ochrana biotopov, teda služieb, po ktorých je vo verejnosti čoraz väčší dopyt.

Všetkým je jasné, že dopyt treba akosi uspokojiť a nebol by to až taký problém, keby sme sa nedostali do situácie, ktorú je len ťažko pochopiť a nemožno ju nazvať inak ako absurdnou: Vlastníci a obhospodarovatelia lesov sú pripravení poskytovať všetkým obyvateľom tieto svoje služby, problém je však v tom, že ich poskytovanie nie je zadarmo a u nás neexistuje nikto, kto by si ich bol ochotný objednať a zaplatiť. Z povahy týchto služieb totiž vyplýva, že by ich mal objednať a platiť štát, pretože ide v prevažnej miere o služby, ktoré súkromná osoba alebo podnik vykonáva vo verejnom záujme.

Takýto model je výsledkom rozsiahlych diskusií na celoeurópskej úrovni. Na odbornej i politickej úrovni bol prijatý názor, že tieto služby by mali byť poskytované ako verejnoprospešné služby a preto by mali byť dotované z vyberaných štátnych daní. Takýto postup  je bežný v takmer celej Európskej únii. Napríklad v Rakúsku vlastník lesa dostáva od štátu za budovanie a údržbu ciest pre jazdu na koni a bicykli od 150 do 940 eur za kilometer, za ochranu biotopov od 26 do 656 eur za hektár a rok a ak sa v jeho lese nachádza zdroj vody, využívaný na komerčné účely, dostáva 10% z ceny, ktorú jej distribútorovi zaplatí spotrebiteľ. Všetko toto sa deje na základe jasných a dobrovoľne prijatých  zmluvných vzťahov, ktoré sú zárukou, že celý systém funguje hladko a k spokojnosti nielen obhospodarovateľov lesov, ale aj celej verejnosti.

A u nás? Aj napriek tomu, že ocenenie a finančné zabezpečenie verejnoprospešných funkcií lesov je predmetom viacerých vládnych dokumentov na národnej úrovni, skutočnosť je taká, že reálne vlastníci a správcovia lesov u nás na tento účel nedostávajú nič. Treba dodať, že aj to málo prostriedkov, ktoré by na tento účel mohli byť využité prostredníctvom eurofondov, končí vplyvom chorobného rezortizmu všade inde, len nie u tých, ktorí by na svojich pozemkoch mohli vybudovať pre verejnosť niečo zmysluplné.

Druhá absurdnosť: I keď by, čisto hypoteticky, vlastníci lesov dobrovoľne prijali záväzok uspokojovať dopyt verejnosti po zabezpečení ekosystémových služieb vo svojich lesoch na vlastné náklady, nemohlo by to fungovať, pretože ich schopnosť čokoľvek financovať je závislá na jedinom druhu príjmu a to príjmu z ťažby a predaja dreva. A toto je problém, pretože takmer 60% slovenských lesov leží v chránených územiach, čo vytvára intenzívne tlaky na redukciu ťažby dreva, ktorá stojí lesníkov a drevárov okolo 150 miliónov eur ročne a priamo spôsobuje stratu cca 2 500 pracovných miest.  Reálnou „odmenou“ za tieto služby zo strany verejnosti je to, že jej musia vlastníci lesov odviesť ročne okolo 7 mil. eur ako daň z nehnuteľností namiesto toho, aby mohli tieto finančné prostriedky priamo využiť, napríklad na budovanie potrebnej infraštruktúry, spojenej so športovým a rekreačným využitím lesov, po ktorej táto verejnosť tak naliehavo volá.

Tieto tlaky spolu s nefunkčným systémom vyplácania náhrad za majetkovú ujmu či už ochranou prírody, vlastníkmi líniových stavieb alebo ostatnými užívateľmi lesov, spojené s katastrofálnymi následkami znečisťovania ovzdušia, suchom a otepľovaním spôsobujú, že lesníctvo na celých rozsiahlych územiach Slovenska stráca schopnosť ekonomického prežitia a tým, samozrejme, aj schopnosť financovať čokoľvek, čo priamo nesúvisí s obhospodarovaním lesov.

A tak sa kruh týchto absurdností uzatvára: Na jednej strane tlak verejnosti na uspokojenie zvyšujúceho sa dopytu po ekosystémových službách lesov a na strane druhej tlak tých istých ľudí na obmedzovanie ich hospodárskeho využitia, ktoré má spolu s nemorálnym daňovým zaťažením ich obhospodarovateľov a zmenami prírodného prostredia za následok  ekonomickú nemožnosť  zabezpečovať to, čo by si v prvom prípade želali.

No a nad tým všetkým stojí štát, ktorý by mal tieto verejné záujmy zosúlaďovať so záujmami súkromnými a, samozrejme, aj finančne podporovať. Slovenské vlády, či už bývalé, alebo súčasná, prijali v svojich programových dokumentoch celý rad opatrení, ktoré mali prispieť na jednej strane k zlepšeniu schopnosti vlastníkov lesov poskytovať tieto služby verejnosti a na strane druhej zlepšiť ich sociálne postavenie spojené s rozvojom zamestnanosti v chudobných horských regiónoch Slovenska.

Žiaľ, tieto plány zostali iba na papieri a stále chýba právny a finančný základ riešenia tohto problému, ktorý by ho umožnil konečne riešiť na základe jasných a predvídateľných zmluvných vzťahov. Zdá sa však, že aj súčasná vláda na svoje sľuby rezignovala a nevadí jej, že na našom vidieku boli zakonzervované socialistické vzťahy, ktoré nútia vlastníka lesa aj napriek tomu, že pôsobí v trhovom prostredí a platí riadne dane, časť úžitkov zo svojho majetku rozdať zadarmo.

Dôsledky tohto stavu nás nakoniec všetkých dobehnú a nebude mať z toho radosť nikto.

Juraj Vanko

(Autor pôsobí v Únii regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska)